PROSEBNÉ DNI - PROTILIEK NA “LAICKÚ LITURGIU” TERORU

Tvárou v tvár vojne, fyzickým a duchovným neduhom ľudia v procesiách vzývali pomoc Boha a svätých, pretože vedeli, že nie sú sami. Na tieto obrady sa zabudlo, vrátil sa strach, slúžiaci "naratívu" sveta.

25. apríl, sviatok svätého evanjelistu Marka, je už po stáročia dňom tzv. "veľkých litánií" (litaniae maiores - pozn. prekl.), ktoré sú pomerne blízko k jeho iným “sestrám”, tzv. "malým litániám" (litaniae menores - pozn. prekl.), pripadajúcim na pondelok, utorok a stredu pred slávnosťou Nanebovstúpenia Pána, tradične slávenou vo štvrtok, presne štyridsať dní po Veľkej noci. Pri podrobnejšom skúmaní sú tzv. prosebné dni stále prítomné v Benedikcionáli, v dodatku, a sú uvedené na tri dni pred Nanebovstúpením, ktoré sa však teraz takmer všade slávi v nedeľu. Dnes však po nich nie je ani stopy. Tradičné procesie s veľkou účasťou, ktoré vychádzali z tisícov kostolov po celom Taliansku, Európe a svete, kde sa práve skončila svätá omša slávená na úsvite, aby sa za spevu Litaniæ Sanctorum kľukatili krajinou, teraz prenechali priestor spolitizovaným procesiám 25. apríla.

Hrozí nám vojna, ktorá by mohla byť najničivejšou v dejinách, zatiaľ čo na mnohých miestach planéty, dokonca aj veľmi blízko nás, vojna už skosila rodiny a zničila to, čo ľudia pracne vybudovali; sily prírody často obnažujú krehkosť človeka; každoročne sa zvyšuje počet ľudí, ktorí sa nakazia vážnymi, niekedy neznámymi chorobami, ktoré často rýchlo vedú k smrti; základné potreby, ktoré umožňovali rodinám stráviť život v relatívnom pokoji, boli zničené v dôsledku mizernej medzinárodnej politiky. Ak sa pozrieme na život Cirkvi, situácia rozhodne nie je ružovejšia. A netreba ani vyratúvať čoraz negatívnejšie údaje o povolaniach a sviatostnom živote Božieho ľudu, ktoré ešte zhoršuje zničujúci pontifikát, ktorý trvá už viac ako desať rokov.

Napriek rétorike o znameniach času nechceme uznať tieto časy; časy, ktoré by si vyžadovali, aby sme znásobili kajúce skutky a prosby k Bohu, a to nielen niekoľkých zbožných ctiteľov, ale celej Cirkvi. A tak si plne zaslúžime Pánovo pokarhanie: "Pokrytci! (...) Viete posúdiť vzhľad zeme a neba, ako to, že neviete posúdiť tento čas?" (Lk 12, 56). Pokrytci! Diskutujeme o klimatických zmenách, vojnách, financiách, zelených obratoch, ale nevieme posúdiť, že tento čas je viac ako inokedy časom prosieb k nebu.

A tak sme nevysvetliteľne odňali aj tie prosby, ktoré tu boli, a skončili tak, že ľudia majú pocit, že sú ponechaní sami na seba. Myslím si, že sa dostatočne nezohľadnilo posolstvo, ktoré bolo dané kresťanom a celému svetu rozhodnutím nechať prosebné dni upadnúť do zabudnutia. S veľkým záujmom som počúvala, čo Maurizio Milano v prvej časti textu "I Venerdì della Bussola" vysvetlil o narácii, teda o propagande "drotára z Davosu" a všetkých drotárov, ktorí nasledovali a budú nasledovať v dejinách. Aká je základná dynamika všetkých rozprávaní? Tá, že performatívne pôsobí na emócie a pocity ľudí. Nie je to rozprávanie zamerané na rozum, ale na tú primárnu sféru našej osoby, ktorá v skutočnosti potom podmieňuje a usmerňuje naše myšlienky a činy.

Toto rozprávanie, akékoľvek rozprávanie, nie je tvorené len slovnými informáciami a správami, ktoré by neboli schopné urobiť na ľudí hlboký a trvalý dojem; namiesto toho je tvorené obrazmi, hudbou, rituálmi a činmi, ktoré sú schopné zapojiť päť zmyslov skôr a radikálnejšie ako kognitívny aspekt, aby sa vtlačili do kognitívnej a predovšetkým emocionálnej pamäti.

Myslieť si teraz, že riešením je "jednoducho" vynulovať túto naráciu, aby sa vytvoril priestor pre objektivitu rozumu, znamená nepochopiť, aký človek v skutočnosti je a ako sa správa. Práve vo svetle tohto zdravého realizmu Cirkev trpezlivo a starostlivo budovala svoj vlastný naratív. Nie ideologický naratív proti ideologickému, ale pravdivý naratív proti nepravdivému, naratív, ktorý oslobodzuje, proti naratívu, ktorý zotročuje, naratív, ktorý dáva pokoj a dôveru, proti naratívu, ktorý zvyšuje strach a zúfalstvo.

Čo sa deje už niekoľko desaťročí? Že zatiaľ čo svet buduje svoj vlastný smrtiaci a prenikavý naratív, my katolíci sme opustili ten svoj. Kým svet pochopil, že práve prostredníctvom znakov a rituálov schopných formovať emócie, a nie prostredníctvom veľkolepých rečí, sa dá človekom ľahko manévrovať, my sme naplnili slávenia slovami a vyprázdnili sme ich od rituálov, gest, vôní, spevov, rúch, jedinečných a osobitých farieb. Opustili sme pole a prevzal ho zvrátený svet Davosu a ďalších drotárov. A ako inak by to mohlo byť?

Príbeh, ktorý nahradil ten kresťanský, ukazuje len jedným smerom: strach. Strach, ktorý treba neustále udržiavať, pretože musí formovať každú jednu vibráciu človeka až do špiku kostí. Na obzore sú vždy hrozivé mraky, ktoré určite zosypú čo najviac bleskov a krupobitia. Pokiaľ - a to je rozhodujúci bod - sa teraz nedohodneme na prijatí bolestivých, možno ťažkých, ale nie až tak tragických opatreniach, aké saj tak určite nastanú. Tvárou v tvár strašnej hrozbe je každá obeť oprávnená, každá obeť je povinná. Človek tak zostáva sám, so strachom v srdci, s tragédiou na obzore a s jediným možným východiskom: bolestivou cestou, ktorú vytýčili technokrati a ich plány.

Kresťanský príbeh, ten skutočný, mení perspektívu. Nepopiera, že tento život je údolím sĺz, ale dáva človeku konkrétne zakúsiť, že existuje nádej, dáva mu dotknúť sa blízkosti Boha a jeho všemohúcnosti. Nejde o to, aby sme mu to hovorili slovami, nekonečnými a opakujúcimi sa kázňami, ide o to, aby sme človeka postavili do situácie, v ktorej mu skúsenosť jeho piatich zmyslov pomôže takpovediac dotknúť sa toho skutočného, čo existuje mimo jeho citového života. Skúsenosť, nie kázanie.

Vráťme sa k našim prosebným dňom - rogáciám. Veriaci si uvedomujú, že nie sú sami: pretože sú v procesii spolu s mnohými ďalšími bratmi a pretože pri spievaní litánií svätých im v ušiach znejú mená desiatok bratov, ktorí sa za nich prihovárajú a ku ktorým sa obracajú neprestajným spievaním ora pro nobis. Počujú zmienky o veľmi reálnych nebezpečenstvách, ktoré im hrozia: vojna, choroba, večná smrť, náhla smrť, ale zakaždým ich vzdych nájde útechu v Bohu, ktorý počuje ich libera nos, Domine, pôsobiace ako nadprirodzená katarzia. Vidia, ako sa božské požehnanie zhmotňuje v požehnanej vode, ktorá zostupuje z kropáčov na ich zem a na nich samých. Vedia, že každá ich práca, každá ich slza, každá ich starosť je prítomná pred Najvyšším ako vôňa kadidla, ktorá napĺňa ich nozdry a ktorú vidia stúpať k nebu ako stĺp dymu. Stĺp, ktorý im pripomína prítomnosť Boha, ktorý ich chráni na tejto púšti, ako chránil ich otcov na Sinaji.

Strach je spoločníkom človeka od prvotného hriechu. Na jednej strane však máme byrokratické smernice technokratov, nemilosrdné a bez výnimky; na druhej strane máme všemohúceho Boha, ktorý sa stáva blízkym, ktorý prejavuje svoju dobrotivú vôľu človeku, ktorý sa k nemu obracia a dôveruje mu. Ale z týchto a iných požehnaných obradov, kvôli nezdravému racionalizmu, ktorý sa dostal do hláv našich pastierov, zostalo len niekoľko sporadických stôp. A do ľudských sŕdc opäť vtrhol strach, dokonalý nástroj, ktorý z nich robí otrokov a bábky.

Luisella Scrosati

https://lanuovabq.it/it/le-rogazioni-antidoto-alla-liturgia-laica-del-terrore