RADŠEJ SA MÝLIŤ S PÁPEŽOM AKO MAŤ PRAVDU S DIABLOM? ALEBO OMYL ULTRAMONTANIZMU
Je to zvláštne obdobie v Cirkvi, ktoré je svedkom vzostupu ultramontanizmu. Zdravá teológia túto herézu už mnohokrát položila na lopatky, a predsa sa stále objavuje. Žiaľ, vždy sa nájdu pápeži, ktorí ultramontanizmus a s ním spojené bezpodmienečné nasledovanie privítajú, rovnako ako sa vždy nájdu duše, ktoré sa viac než ochotne klaňajú človeku, ktorý je náhodou pápežom.
Ultramontanizmus je falošné presvedčenie, že všetko, čo pápež povie, je bez chyby. Všetko, čo pápež rozhodne, musí byť správne. Všetko, čo pápež povie alebo urobí, je prvoradé a nemožno o tom pochybovať. Šokujúca rétorika ultramontanistov sa nachádza v takých heslách, ako napríklad: "Ak neveríš všetkému, čo učí pápež, potom nie si katolík."
Ultramontanizmus sprevádza Cirkev od jej počiatku. Prvým ultramontanistom bol katechumen Kornélius. Svätý Peter, náš prvý pápež, bol povolaný do Cézarey. Keď tam prišiel, bolo nám povedané:
Keď Peter vošiel do domu, Kornélius mu vyšiel v ústrety a s úctou mu padol k nohám. Peter ho však prinútil vstať. "Vstaň," povedal, "ja sám som len človek." Kornélius sa postavil na nohy a povedal: "Vstaň! (Sk 10, 25-26)
Kornéliovo konanie presahovalo synovskú úctu veriacich (porov. Sk 5, 15 - 16), ktorí v hlavnom apoštolovi videli odraz Božej prítomnosti a videli, že cez neho pôsobí Božia moc. V Kornéliovom prípade sa snažil obísť Boha a samotného svätého Petra vnímal ako istý druh poloboha. Apoštol videl zneužitie a správne Kornélia napravil. Ako muž cnosti by svätý Peter nepripustil žiadny priestor pre ultramontanizmus.
V Kornéliovom prípade však môžeme jeho konanie pochopiť, pretože bol ešte pohanom a ešte nebol poučený o ceste Pána Ježiša. Od čias prvotnej Cirkvi sme však boli svedkami mnohých ľudí, ktorí túto výhovorku nemali, ultramontánnych katolíkov, ktorí by to mali vedieť lepšie.
Otcovia Prvého vatikánskeho koncilu museli ultramontanistov devätnásteho storočia pokoriť. Na rozdiel od všeobecného presvedčenia Pastor aeternus, dekrét o pápežskej neomylnosti, nezvýšil moc pápežstva, ale v skutočnosti ju zmiernil a obmedzil.
Pred týmto dekrétom nikdy nebolo jasné, kde sa nachádza učenie a myšlienky pápeža z hľadiska jeho autority. Napríklad, keď pápež Gregor XVI. prvýkrát uvidel parnú lokomotívu, preklínal ju a nazval ju "cestou do pekla" (hra s francúzskym chemins de fer). Niektorí sa potom zamýšľali nad tým, kde presne sa vlaky nachádzajú v katolíckej doktríne. S I. vatikánskym koncilom sa však objavili jasné formuly; veriaci mohli vedieť, kedy pápež hovorí neomylne. A nie.
Ultramontanisti, najmä súčasná neo značka, rozmazávajú úrovne autority a pripisujú najvyššiu dôveryhodnosť všetkému, čo by pápež mohol vysloviť.
Autoritu a moc pápežstva tak zveličujú, že si mýlia mystické telo Ježiša Krista, aj keď v ňom žijú a pôsobia. Stávajú sa z nich pápežskí fideisti, ktorí si nárokujú akúsi zvláštnu cnostnú lojalitu voči pápežovi, aj keď človeka zastávajúceho pápežský úrad menia na akýsi druh leviatana, ktorý je mimo božieho zjavenia a posvätnej tradície.
Ultramontanisti tvrdia, že len prejavujú úctu človeku, ktorý zastáva pápežský úrad. Odmietajú si vyhrnúť rukávy a vstúpiť do zákopov skutočnej teologickej reflexie a práce.
Ultramontanisti sa zhromažďujú - takmer straníckym politickým spôsobom - okolo jedného muža a tvrdia, že všetko, čo povie, je správne a všetko, čo aj náhodou zašepká, je pravda. Žiaľ, stávajú sa dozornou službou jedného muža, upratujú jeho neporiadok, zahalia jeho preháňania, vysvetľujú jeho chyby, pričom sa zapájajú do nadávok a obvinení voči verným synom a dcéram Cirkvi, ktorí kladú otázky, výzvy a poukazujú na možné chyby.
V dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei Verbum Druhého vatikánskeho koncilu sa konciloví otcovia vyjadrili jasne:
Úloha autenticky vykladať Božie slovo, či už napísané alebo odovzdané, bola však zverená výlučne živému učiteľskému úradu Cirkvi, ktorého autorita sa vykonáva v mene Ježiša Krista. Tento učiteľský úrad nestojí nad Božím slovom, ale mu slúži, učí len to, čo bolo odovzdané, zbožne ho počúva, svedomito stráži a verne vysvetľuje v súlade s Božím poverením a s pomocou Ducha Svätého čerpá z tohto jediného depozitu viery všetko, čo predkladá na vieru ako Bohom zjavené. (č.10)
Pápež je služobníkom Božieho slova. Je vykladačom depozitu viery a zároveň slúži ako jeho strážca a strážca. Božie zjavenie drží magistérium v šachu, aj keď magistérium vykladá a učí.
Keď teda pápež zahmlieva schopnosť Cirkvi posudzovať a poučovať v oblastiach morálnej pravdy, ohrozuje doktrinálnu integritu, pokúša sa zväzovať svedomie veriacich v otázkach, ktoré presahujú jeho kompetencie, ako sú klimatické zmeny a empirické vedy, vyzýva na požehnanie párov v stave hriechu alebo prináša pohanskú modlu na kresťanský oltár počas bohoslužby, Božie zjavenie ho obviní dávno predtým, ako to urobí ktorýkoľvek veriaci.
Na rozdiel od ultramontanistov veriaci, ktorí skutočne milujú pápežstvo - človeka aj úrad -, budú hovoriť slová napomenutia a reformy. Budú sa modliť za obrátenie a snažiť sa žiť podľa skľučujúcich slov svätého Pavla:
“Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.” (Ef 4,15-16)
Ultramontanizmus nedáva Cirkvi žiadnu silu ani živosť. Hraničí s pochlebovaním, ktoré neslúži ničomu dobrému a spôsobuje veľké škody. Cirkev neustále posilňuje bezúhonnosť a morálna pevnosť. Opakovane sa obnovuje svätosťou, ktorá sa dosahuje Božou milosťou prostredníctvom "poslušnosti viery" danej evanjeliu.
Dr. Jeffrey Kirby
https://www.thecatholicthing.org/2024/04/14/the-rise-of-the-ultramontanists/