RÍMSKA LITURGIA (III): PÔST A BOŽIA OCHRANA

Popol vyznačený na našom čele znamená vyvrcholenie Septuagesimy a začiatok Veľkého pôstu. Septuagesimu sme strávili rozjímaním o páde našich prvých rodičov, o treste smrti (a iných trestoch), ktorý bol udelený v dôsledku prvého hriechu, o našom vlastnom zúfalom padlom stave a o našej potrebe Vykupiteľa.

Uprostred smútku a kajúcnych spevov Popolcovej stredy sami prijímame tento rozsudok smrti, vynesený nad každým z nás v Adamovi, a súhlasíme s jeho vykonaním na nás. Sme prach a v prach sa obrátime. Budeme plakať nad svojimi hriechmi a konať za ne pokánie počas celého pôstu. Sme pripravení a odhodlaní s Božou milosťou nasledovať Krista v jeho umučení a utrpení za vykonanie tohto rozsudku a spolu s ním sa obetovať na Kalvárii.

Ale práve vtedy, keď si dávame všetky tieto predsavzatia, sa v tradičnej rímskej liturgii stane niečo veľmi zaujímavé, čo môže vrhnúť iné svetlo na samotné pôstne obdobie.

Prvá pôstna nedeľa

V introite prvej pôstnej nedele počujeme zbor spievať slová z 90. žalmu:

Bude ma vzývať a ja mu odpoviem, vyslobodím ho a oslávim, dĺžkou dní ho obšťastním.

Ty, ktorý bývaš v prístreší Najvyššieho, budeš prebývať v tieni Všemohúceho[1].

Ten istý žalm sa spieva aj vo všetkých ostatných propriách omše. Je celý pre Traktus (aj keď je dnes často žalmovo ladený). Úryvky tohto žalmu sa spievajú pri graduáli, offertoriu a prijímaní. Graduál:

Svojim anjelom dal Boh príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách.

Na svojich rukách ťa ponesú, aby si si neuderil nohu o kameň.

Offertorium a prijímanie:

Svojimi krídlami ťa Pán zaclomí a uchýliš sa pod jeho perute; jeho vernosť je oporou a štítom.

Prečo práve tento žalm? Mohli by sme si myslieť, že je to preto, lebo náš Pán používa tento žalm na pokarhanie diabla počas jeho pokušení, ale zdá sa, že tu ide o niečo viac. Po prvé, Kristus sa na tento žalm odvoláva len letmo, a to pri jednom z troch pokušení. To sa nezdá byť dostatočným vysvetlením, prečo tento žalm tak veľmi napĺňa túto omšu[2]. Liturgický spisovateľ páter Johannes Pinsk podáva svoje vysvetlenie:

"Veriaci sa takpovediac zahaľujú do slov tohto žalmu, obtáčajú si obrazy a frázy tohto žalmu ako plátno okolo hlavy a tela, a tak stoja, celí odetí v tomto žalme, pred Bohom, ktorému sa prišli pokloniť.

"Byť odetý v tomto žalme a stáť pred Bohom v takomto rúchu však neznamená nič iné, ako stáť v nekonečnom Božom súcite, ktorý stačí na každú situáciu."[3]

Ak je však Žalm 90 žalmom Božieho súcitu a milosrdenstva, čo potom robí na začiatku pôstu, práve keď sme prijali rozsudok Adamovho prekliatia a pripravujeme sa ísť na Kalváriu, aby sme zomreli s Kristom?

Zdá sa, že sa to nedá povedať inak: všetko to vyzerá veľmi nepôstne, aspoň tak, ako sa pôst bežne chápe. Pinsk naznačuje, že odpoveď spočíva, podobne ako pri Septuagesime, v katechumenoch a skúškach, ktoré ich čakajú.

Paschálny cyklus a krst

Obdobie od Septuagesimy do Turíc obsahuje niekoľko odlišných období, z ktorých každé má svojho vlastného ducha. Napríklad:

1. Septuagesima

2. Veľký pôst

3. Pascha

4. Veľký týždeň a Sväté trojdnie

5. Veľká noc a Veľkonočné trojdnie

6. Nanebovstúpenie a Nanebovstúpenie

7. Turíce

Všetky tieto obdobia tohto cyklu prepojené: jednak pripomienkou Kristovho diela vykúpenia na kríži, ale aj uplatnením tohto vykúpenia v krste.

Veľká noc je historickým časom krstu a prijímania obrátených a predchádzajúce obdobia k tomu smerujú. V dnešnej dobe krstíme počas celého roka, ale je vhodné, aby liturgia zachovala toto zameranie ako vec tradície. Vždy sa nájdu takí, ktorí sú pokrstení počas Veľkonočnej vigílie, a v každom prípade sa tieto texty vzťahujú aj na tých z nás, ktorí sú v radoch Kristovej armády už roky, či dokonca desaťročia. Aj nám prospieva, keď sa vžijeme do ducha paschálneho cyklu a každého z jeho jednotlivých období, keď sa zamyslíme nad tým, aký by bol náš stav bez Krista, a keď obnovíme svoju vďačnosť a oddanosť nášmu Bohu a zvrchovanému Pánovi.

Príprava na krst

Ako sme už videli, dva a pol týždňa Septuagesima sa začína stvorením a pádom človeka v knihe Genezis, v ktorej sme nútení uznať zúfalú degradáciu nášho rodu a našu potrebu Vykupiteľa. Paralelne s ťažiskom knihy Genezis prebieha zastrešujúca myšlienka sedemdesiatročného vyhnanstva počas babylonského zajatia.

Liturgické texty obdobia Septuagesimy vyjadrovali temnotu a úzkosť, hoci čoraz viac ustupovali dôvere. Predstavovali nám realitu prenasledovania, ktorému čelia tí, ktorí chcú byť zachránení oným Vykupiteľom. Dokonca aj v niečom takom zdanlivo pôvabnom, ako je epoštola na Quinquagesimu, ktorá sa dnes tak často číta na svadbách, svätý Pavol píše o utrpení a mučeníctve:

"Ak by som mal vydať svoje telo na spálenie a nemal by som lásku, nič mi to nepomôže."

To všetko vedie k evanjeliu nedele Quinquagesima, v ktorom Kristus ohlasuje svoje blížiace sa umučenie:

"Hľa, ideme do Jeruzalema a splní sa všetko, čo o Synovi človeka napísali proroci. Bude totiž vydaný pohanom a budú sa mu vysmievať, bičovať ho a pľuť naňho. A keď ho zbičujú, zabijú ho. A na tretí deň vstane z mŕtvych."

Vo všetkých týchto textoch Cirkev varuje svojich katechumenov, že sa majú pripraviť na stratu všetkého. Pri krste zomrú hriechu a "starému Adamovi", ale môže sa stať, že zistia, že sa skončili aj iné aspekty ich pohodlného života. To, čo je pre nich varovaním, by malo byť pre nás pripomienkou. Keď sme však raz boli varovaní a bolo nám pripomenuté, možno lepšie pochopíme, prečo je prvá pôstna nedeľa presýtená Žalmom 90.

Stav katechumenov

Pinsk píše:

"Katechumen, ktorý sa zapísal do krstného zoznamu, si musel byť vedomý, že tým za sebou pálí všetky mosty k svojmu starému ekonomickému, spoločenskému, rodinnému a občianskemu životu. Každým dňom mohol byť udaný, zatknutý, zabitý. Visel takpovediac vo vzduchu.

"A teraz Cirkev hovorí katechumenom o milosrdnom súcite Boha v tých nádherných konkrétnych vetách, ktoré sú vlastné Žalmu 90"[4].

Zdá sa, že liturgia prvej pôstnej nedele namiesto rozjímania o umučení predstavuje odpoveď a útechu Cirkvi pre katechumena i pre nás. Ukázala nám náš stav a našu potrebu Spasiteľa, varovala nás, čo nás táto spása bude stáť: teraz nás však uisťuje, že nie sme sami. Ten istý duch sa objavuje aj v liste, v ktorom svätý Pavol mocne stavia do kontrastu svoj vlastný úbohý stav s tým, čo dostal v Kristovi:

"[V]šetci sa prejavujme ako Boží služobníci, vo veľkej trpezlivosti, v súžení, v núdzi, v ťažkostiach, v ranách, vo väzení, v nepokojoch, v prácach, v bdení, v pôstoch, v čistote, v poznaní, v trpezlivosti, v sladkosti, v Duchu Svätom, v nezištnej láske, v slove pravdy, v Božej moci:

[B]yť v zbroji spravodlivosti na pravici i na ľavici, v cti i v potupe, v zlej správe i v dobrej správe, ako klamári, a predsa pravdiví, ako neznámi, a predsa známi: ako umierajúci a hľa, žijeme: ako potrestaní a nie zabití: Ako smutní, a predsa vždy radostní: ako chudobní, a predsa mnoho bohatí: ako nič nemajúci, a predsa majúci všetko."

Uprostred stále rastúcej temnoty našej doby - v neposlednom rade v dôsledku prenasledovania katolíkov za to, že sa držia tradičnej viery, liturgie a náboženstva svojich starých rodičov - liturgia Cirkvi kladie katechumenom a nám otázku: Uvedomujeme si, že toto všetko - epištola, proroctvo - sa týka aj nás? Pinsk píše:

"Novopokrstený, ktorý ide do väzenia: je slobodný alebo nie je slobodný? Je slobodný, ibaže sloboda Božích detí je len imaginárny prízrak a žiadna pevná skutočnosť. A mučeník, ktorý obetuje svoj život, prelieva ho svojou krvou - zomiera, alebo žije? Žije, ak existuje skutočný život so vzkrieseným Kristom.

A napokon kresťan, ktorý už na tejto zemi nič nevlastní, ktorý bol úplne zbavený a vyvlastnený, takže už nič nemôže skutočne nazvať svojím - je nemajetný alebo bohatý? Je bohatý, ak spoločenstvo s Ježišom Kristom zahŕňa aj účasť na plnosti jeho života"[5].

Mnohí sa obávajú toho, čo prinesie budúcnosť, či už to bude zrušenie rímskeho obradu, exkomunikácia tradicionalistov a ktovie čo ešte. Čo presne sa stane, keď bude táto cirkevná kríza pokračovať, a ako presne by sa na ňu malo reagovať, sú otázky na inokedy. Dnes a každý deň si slová Žalmu 90 zopakujeme: "Svojim anjelom dal Boh príkaz, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách." Dnes musíme počúvať a uvedomiť si, že nás učia toto:

"Ani Boh, ani vzkriesený Kristus nie sú nikdy chudobní, nikdy udupaní, nikdy mŕtvi; a tak ten, kto je spojený s Bohom skrze vzkrieseného Krista, nemôže byť v rozhodujúcom a skutočnom zmysle slova ani mŕtvy, ani udupaný, ani chudobný."[6]

Boj v púšti

Keď sa vžijeme do tohto ducha, možno pochopíme aj Kristov boj s diablom v novom svetle. Náš Pán je v situácii, ktorá sa môže zdať slabá, osamelá, bez jedla a potrebných vecí a bez prísľubu, ktorý sa prejavil v jeho doterajšom živote. Pinsk píše:

"Proti nemu stojí satan, ktorý môže disponovať všetkým, čo Pánovi chýba, satan, ktorý sa pozitívne vyvyšuje nad to, že môže Pánovi zaobstarať to, čo Pán nemá. Aká hrozná konfrontácia: Pán ako slabý, neúspešný, bezmocný; a satan ako ten, kto zabezpečuje potravu, víťazí nad masami, rozdeľuje kráľovstvá sveta. Takto sa navzájom konfrontujú. A tak satan konfrontuje kresťanské spoločenstvo v jeho bezmocnosti, bezradnosti a chudobe a predkladá mu svoje lákavé návrhy."[7]

Diabol však nad Kristom nezvíťazí. Nezvíťazí ani nad Cirkvou; a nezvíťazí ani nad nami, ak sa "zabalíme do vzácneho, ochranného a hrejivého plášťa milosrdného Božieho milosrdenstva vo všetkých nedostatkoch a odriekaniach, ktoré so sebou prináša čas pre jednotlivca i pre Cirkev ako celok"[8].

Tento jazyk pripomína obraz svätého Pavla o obliekaní sa do Krista a vlastný pokyn nášho Pána svojim apoštolom, aby tvárou v tvár skúškam a prenasledovaniam zotrvali v ňom. Len v ňom môžu byť pravdivé nasledujúce slová Žalmu 90:

"Budeš si kráčať po vretenici a po zmiji, leva i draka rozšliapeš." (Ž 90,13)

Ako plynie čas v našich vlastných nepokojných dňoch, je stále jasnejšie, že nemáme k dispozícii žiadnu inú cestu než túto. Neexistuje žiadna nádej mimo Krista a žiadna cesta pred nami bez toho, aby sme si ho obliekli a zotrvali v ňom.

Pokánie

Napriek tomu niet pochýb o tom, že pôst je časom vážneho pokánia, a to tak v zmysle pokánia, ako aj umŕtvovania. Prejavuje sa to v liturgii pôstu (aj v nedeľu), najmä v opakovaní krásneho smútočného traktu Popolcovej stredy trikrát do týždňa. Smútok sa objavuje denne v rovnakých opakujúcich sa hudobných leitmotívoch aj v ostatných traktátoch. Smútok nad hriechom, umŕtvovanie a pokánie sú ústrednými témami všedných dní pôstu.

Mali by sme brať vážne varovanie Benedikta XIV, ktorý učil v roku 1741:

"Zachovávanie pôstu je samotným odznakom kresťanského boja. Dokazujeme ním, že nie sme nepriateľmi Kristovho kríža. Odvraciame ním biče Božej spravodlivosti. Získavame ním silu proti kniežatám temnoty, lebo nás chráni nebeskou pomocou. Ak by ľudstvo na zachovávanie pôstu zanevrelo, bola by to škoda pre Božiu slávu, hanba pre katolícke náboženstvo a nebezpečenstvo pre kresťanské duše. Nemožno pochybovať ani o tom, že takáto nedbanlivosť by sa stala zdrojom nešťastia pre svet, verejného nešťastia a súkromného trápenia."[9]

Ale hoci musíme prísne zachovávať pôst, neznamená to, že ho musíme považovať za akési homogénne slávnosti utrpenia. Veľký pôst má atmosféru a ducha, ktorý je odlišný od atmosféry a ducha odbobia Utrpenia (tempus Passionis), ktoré poznačujú tieto nedele, ale aj ostatné všedné dni. Všetci vieme, že pôstne nedele sú akousi reprízou z obdobia pokánia. "Nepôstny" duch prvej nedele pokračuje aj počas nasledujúcich štyroch týždňov - ale skôr ako "nepôstny" sa zdá byť pravým duchom pôstnych nedieľ. Všetky sú zamerané na predstavenie Kristovej moci tým, ktorí sa chystajú byť pokrstení - a nám, ktorí možno budeme pod vplyvom pôstu ochabovať. Práve takejto pravdy sa musíme držať dnes, keď dni nášho vyhnanstva (o ktorom sme hovorili v predchádzajúcej časti) plynú, keď naďalej vládne chaos a keď sa temnota stále prehlbuje.

Záver

V priebehu tohto seriálu sme sa viackrát stretli s tým, že liturgia nám predkladá myšlienky a pojmy, ktoré dnes mnohým akoby unikali. Musíme vždy myslieť na spasiteľné Kristovo utrpenie. Mali by sme si osvojiť slová svätého Pavla:

"Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného." (1 Kor 2,2)

Mali by sme sa modliť, ako sa modlil svätý Tomáš More:

"Neustále mať na mysli umučenie, ktoré Kristus pre mňa vytrpel; za jeho dobrodenia mu ustavične vzdávať vďaky"[10].

Poznamenanie rozdielu medzi pôstom a obdobím Utrpenia nemá za cieľ odvádzať pozornosť od tejto skutočnosti. Mali by sme však brať do úvahy každú svätú omšu v misáli a rešpektovať vlastné rozdelenie Cirkvi na jednotlivé obdobia, aby sme neboli nevšímaví k tomu, ako nás formuje. Zanedbávanie osobitného ducha Veľkého pôstu by nám mohlo dokonca zatieniť ducha oddobia Utrpenia.

Sploštenie týchto období a vnucovanie nášho zbožného chápania toho, čo by malo byť pôstnym obdobím - či už v našej súkromnej modlitbe, alebo pri výbere piesní a spevov doma alebo ako vedúci speváckeho zboru, alebo pri čomkoľvek inom - nás môže pripraviť o spásnu a prekvapujúcu formáciu, ktorú dostávame v tradičnej rímskej liturgii - ktorá je ako vždy našou "perlou veľkej ceny".

Na príklade tejto prvej nedele by konanie, akoby sme sa už nachádzali v období Utrpenia, mohlo spôsobiť, že by sme zanedbali toto chápanie Božej ochrany svojho ľudu, ktorý "bol nútený byť 'na púšti' a čeliť zjavnej prevahe satana."[11] Kristovo utrpenie na púšti bolo odlišné od utrpenia jeho umučenia. Ako uvidíme v ďalších častiach, duch Prvej pôstnej nedele sa v skutočnosti rozprestiera na celý pôstny čas a ukazuje, aké dôležité je zachovávať jasný rozdiel medzi štyrmi pôstnymi nedeľami a obdobím Utrpenia a Veľkého týždňa. Ale toto všetko, ako aj to, prečo sú pôstne liturgie takou dôležitou súčasťou prípravy na Veľký a Svätý týždeň, ktorý vedie k Veľkej noci, bude témou ďalšej časti.

https://wmreview.co.uk/2024/02/15/lent-i/