ŠKANDÁL PÁPEŽA V SIGAPURE: ROVNOSŤ VŠETKÝCH NÁBOŽENSTIEV?
V rozhovore o medzináboženskom dialógu s mladými ľuďmi v Singapure pápež František postavil všetky náboženstvá na rovnakú úroveň. V skutočnosti ide o popretie Kristovho nároku byť „cestou, pravdou a životom“, o vynulovanie významu Vtelenia a Vykúpenia.
Obrat o 180 stupňov v porovnaní s jeho predchodcom, krok späť o viac ako dvetisíc rokov v dejinách náboženstiev a - čo je z úst akéhokoľvek kresťana neprípustné - nulový zásah do jadra kresťanskej udalosti. Františkove výroky pri príležitosti stretnutia s mladými ľuďmi na Katolíckej Junior College v Singapure nenechávajú priestor na nedorozumenie: pre Františka vedú všetky náboženstvá k Bohu, rovnako ako všetky cesty vedú do Ríma, bez toho, aby priznal čo i len malú výhodu priazne a sympatií kresťanstvu.
Výzva k medzináboženskému dialógu z 13. septembra je vlastne náhrobným kameňom nielen samotného medzináboženského dialógu, ako ho chápe Katolícka cirkev, ale aj samotného zmyslu kresťanstva:
„Jedna z vecí, ktorá ma na vás mladých, na vás tu prítomných, najviac zaujala, je schopnosť medzináboženského dialógu. A to je veľmi dôležité, pretože ak sa začnete hádať: „moje náboženstvo je dôležitejšie ako tvoje...“, „moje je to pravé, tvoje nie je pravé...“. Kam to všetko vedie? Kam, nech niekto odpovie, kam? [niekto odpovie: „Zničenie“]. Je to tak. Všetky náboženstvá sú cestou k Bohu. Sú - robím prirovnanie - ako rôzne jazyky, rôzne reči, aby sme sa tam dostali. Ale Boh je Boh pre všetkých. A pretože Boh je Bohom pre všetkých, všetci sme Božími deťmi. „Ale môj Boh je dôležitejší ako tvoj!“ Je to pravda? Boh je len jeden a my, naše náboženstvá sú jazyky, cesty k Bohu. Niektorí sú sikhovia, niektorí moslimovia, niektorí hinduisti, niektorí kresťania, ale sú to rôzne cesty. Rozumiete?“
Slová, ktoré by z úst kohokoľvek zneli ako odzbrojujúca fráza, ale ktoré zanechávajú človeka zmäteného, keď ich vysloví nástupca apoštola Petra, ktorého služba existuje preto, aby utvrdzoval svojich bratov a sestry vo viere, a nie aby ich dezorientoval. Na druhej strane František ich reinterpretuje po svojom, akoby svätý Peter začal dialóg so Židmi a pohanmi a povedal im, že Kristova smrť a zmŕtvychvstanie nepriniesli do ľudských dejín nič podstatne rozhodujúce, iba novú alternatívnu cestu k Bohu, ale stále nepovinnú a bez nároku byť jedinou pravou. Ako variant diaľnice.
Možno sa pápež domnieva, že výrok, ktorý vyšiel zo samotných úst Ježiša Krista - „Ja som cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6) - bol preklepom nejakého prepisovača; alebo reinterpretáciou Pánových učeníkov, ktorí ešte nič nepochopili o medzináboženskom dialógu; alebo dokonca bludom o všemohúcnosti takého Ježiša Krista, ktorý si vymyslel v domnení, že je Boh. „Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa. Ak poznáte mňa, poznáte aj Otca“ (Jn 14, 6 - 7): rozhodne opačná ‚perspektíva‘ ako u pápeža.
Vôbec nie je prehnané tvrdiť, že popierať, že kresťanské náboženstvo je jediné pravé, jediné schopné viesť k Bohu, a stavať ho na rovnakú úroveň ako akúkoľvek inú náboženskú cestu ľudí, jednoducho znamená popierať sebazjavenie, ktoré o sebe Kristus podáva vo svätých evanjeliách a ktorému Cirkev učí od svojho vzniku; znamená to odmietnuť, že ľudia nemôžu nijakým spôsobom prísť k Bohu, hoci ho hľadajú, inak ako prostredníctvom Ježiša Krista a jeho Cirkvi; znamená to nepochopiť nič z toho, že je potrebné byť vykúpený krvou Ježiša Krista prostredníctvom krstu a začlenený do jeho Cirkvi. Znamená to práve odpadnúť od celej katolíckej viery a nemýliť sa v žiadnom z jej bodov.
Nepochopiteľná je potom povrchnosť, s akou rieši otázku pravdy náboženstva. Po stáročia bolo hlavnou starosťou otcov, doktorov a teológov ukázať, ako je kresťanstvo naplnením religio vera. Kardinál Ratzinger, pripomínajúc porovnanie svätého Augustína a Varra, s mimoriadnou jasnosťou vysvetlil, že v kresťanstve sa udialo niečo „ohromujúce“: „dva základné princípy kresťanstva, ktoré sú zjavne v protiklade, spojenie s metafyzikou a spojenie s dejinami, sa navzájom podmieňujú a vzťahujú; spolu tvoria apológiu kresťanstva ako religio vera“ (Víťazstvo inteligencie nad svetom náboženstiev,„30 dní“, január 2000). V preklade: pravda, večný a prvotný Logos, vstúpila do dejín, čím vytvorila objatie medzi náboženstvom a filozofiou; historická forma, ktorú na seba vzalo Slovo, predstavuje definitívne odhalenie pravdy, čím definitívne ustanovila kresťanstvo ako pravé náboženstvo, a to nie len v jeho princípoch alebo, ako dnes hovoríme, v jeho „hodnotách“, ale práve v jeho historickej forme, ktorou je Katolícka cirkev. Dobrá správa je práve tu: ľudia už nie sú ponechaní sami na seba pri hľadaní pravdy, ba ani pri svojej túžbe po božskom, túžbe, ktorá je systematicky odsúdená na neúspech, kým im Boh nepríde v ústrety. A Boh sa dal človeku spoznať v osobe Ježiša Krista, Boh stvoril človeka, aby ľudia mohli mať účasť na božskom živote.
František svojimi úbohými výrokmi stiera zmysel kresťanstva, zmysel vtelenia Slova a jeho umučenia, redukuje kresťanstvo na náboženstvo medzi ostatnými a dokonca anuluje ľudské hľadanie pravdy o Bohu. Ide o závažné výroky, ktoré maria zmysel Vtelenia a Vykúpenia, a preto nemôžu zostať nepovšimnuté v očiach kardinálskeho kolégia a všetkých katolíckych biskupov.
Luisella Scrosati
https://lanuovabq.it/it/papa-sconcertante-per-arrivare-a-dio-una-religione-vale-laltra