SOLIPSIZMUS A SYNODA

Synoda o synodalite pozostáva prevažne z mužov a žien, ktorí nedokážu vidieť ďalej ako na špičku vlastného nosa, no sú schopní dívať sa zhora na všetkých ostatných.

„Keďže každý človek je do istej miery filozof,“ píše Mark Van Doren v múdrej knižke, napísanej pred viac ako osemdesiatimi rokmi, s názvom Liberálne vzdelanie— dielo, ktoré krásne stelesňuje vzdelanie, ktoré oslavuje—„tak je každý človek teológom, ak dokáže vidieť ďalej než na vlastný nos.“ Van Doren určite mal talent vyjadriť veci lapidárne. Ale ak má pravdu v tom, že pri hľadaní pravdy je potrebné vidieť ďalej než len na seba, potom máme obrovskú a hnisajúcu krízu na dosah. Pretože to, čo sa každý deň stáva čoraz zjavnejšie, bez ohľadu na to, v akom neporiadku mohli byť veci v minulosti, je skutočnosť, že v dnešnej dobe sa veľké množstvo filozofov a teológov zdá byť súčasťou radov egocentrických ľudí, ktorých počet rýchlo dosahuje pandemické rozmery. Fakt, že niekoľkí z nich zarábajú značné platy vďaka svojmu solipsizmu, spolu s obvyklou mediálnou pozornosťou hneď, ako prehovoria, nevzbudzuje veľkú dôveru v duševné zdravie toľkých filozofov a teológov v našom prostredí.

Mnohí z nich, a to hovorím vrátane veľkého množstva katolíkov formálneho presvedčenia, sa nielenže nedíva ďalej než na svoj vlastný nos, ale navyše pozerajú zhora na všetkých ostatných. Najmä na tie jednoduché duše, ktoré chcú len pokoj, slobodu od pohŕdavých posmeškov učených a múdrych. „Často sú to úbožiaci,“ píše Hans Urs von Balthasar, ktorý tento jav prvýkrát zaznamenal pred mnohými rokmi, „ktorí musia kričať tak hlasno, aby si ospravedlnili svoju vnútornú biedu, že už nedokážu ani sa modliť.“

Alebo dokonca ani premýšľať, čo môže byť nakoniec to isté, nakoľko keď premýšľame, sme vedení k tomu, aby sme kládli otázky o Bohu, ktorý je základom a zmyslom všetkého, čo si myslíme. Samozrejme, keď sa tieto hovoriace hlavy modlia a premýšľajú, často to robia z výšky, z ktorej pozerajú nadol na zvyšok z nás, vrátane samotnej Cirkvi, ktorej poklad viery a zbožnosti si pohŕdavo nevšímajú, tak sú odhodlaní rozložiť celé štruktúry viery.

Prečo by sa v tejto situácii mal sebestredný človek obracať na Cirkev po vedenie, keď si všetku múdrosť, ktorú potrebuje, vytvára sám v sebe? Keď ju nevidí ako Matku a Učiteľku (mater et magistra), prečo by s ňou mal mať čokoľvek do činenia? Ani samotný Kristus, ktorý obdaril svoju Cirkev charizmou pravdy a schopnosťou ju učiť a brániť—ba dokonca sa s ňou zosobášil v samotnom manželskom zmysle svojho tela—nemôže mať veľa čo povedať mysliam, ktoré si už dávno zvykli ignorovať iné hlasy než svoje vlastné. S ktorými nebudú ani hovoriť, ani ich počúvať.

Keď napríklad Tom Howard napísal svoju skvelú kritiku moderného sekularizmu, Náhoda alebo tanec?, venoval ju svojmu starému profesorovi, „ktorý ma chytil za ruku a povedal: ‚Pozri.‘“ A aby sme nezostali pozadu v chvále, máme tu aj príklad Lorenza Albaceteho, ktorý vo svojej knihe Boh v Ritz napísal nasledujúci dojímavý odkaz svojmu priateľovi a mentorovi Msgr. Luigimu Giussanimu: „Ktorý mi pomohol vidieť Mliečnu cestu.“ Podstata je jednoduchá, a dokonca aj držiteľ titutlu Ph.D. by to mal byť schopný pochopiť - pokiaľ nevystúpime zo seba, neoslobodíme sa od túžob a ega, nikdy sa neoslobodíme a nikdy neuvidíme krajinu väčšiu než tú, ktorá obklopuje ohrady, ktoré si staviame, aby sme zablokovali slnečné svetlo. Zabudnime na Mliečnu cestu. Príliš mnohí z nás sú uväznení v miestnosti bez okien, odmietajú otvoriť dvere k transcendencii, čo nás necháva dusiť sa bez dychu, bez milosti, bez toho kyslíka pre dušu, ktorý potrebujeme, aby sme mohli vidieť veci Božie. „Chudoba,“ píše Jean Daniélou, „je stav človeka ponechaného samému sebe, zbaveného Božích síl.“ Neuznať všetko, čo máme, alebo nesledovať všetko, čo vieme, až k bohatstvu a múdrosti Božieho Slova, je tá najväčšia chudoba zo všetkých.

A predsa, ako sa tento scenár líši od toho, čo sa deje v Ríme za posledné tri roky? Takmer nekonečná Synoda o synodalite, kde jedno stretnutie nasleduje za druhým, a hrozí, že budú pokračovať až do konca vyhradeného času. Kde vládne sebareferencialita, ktorá nenecháva priestor na to, aby sa realita dostala dovnútra a našla si miesto pri stole. „Cirkev, ktorá hovorí príliš veľa o sebe,“ varoval Joseph Ratzinger takmer pred polstoročím pri príležitosti veľmi odlišnej synody, „v skutočnosti nehovorí o sebe dobre.“ O kom je teda poverená hovoriť? O Kristovi, ktorý zostáva večným prameňom jej bytia, jej identity a poslania. Nejde o nás a o krivdy, ktoré vytvárame, aby sme odviedli pozornosť od omnoho náročnejšej úlohy stať sa svätými. Alebo aspoň uznať možnosť svätosti života, alebo aspoň letmo naznačiť smer k snahe žiť pre Boha, aby sme ukázali, že vznešené dobrodružstvo plavby do hlbín má niečo do seba. Kde inde môžeme nájsť radosť a výživu, ak nie v živote modlitby a sviatostí, v tom, že vidíme Cirkev nie ako stroj na manipuláciu, kde si pretvárame časti, aby vyhovovali našim túžbam, ale ako tajomstvo, pred ktorým stojíme v úcte, pretože tu je Božia nevesta, sviatosť niekoho, kto je transcendentný voči sebe samej.

„Ten, kto sa nepridržiava jedinej Nevesty,“ pripomína nám Henri de Lubac v Sláve Cirkvi, svojej veľkej básni lásky k Neveste Kristovej, „nie je milovaný Ženíchom.“ Ona, ktorej hlas je sladký a ktorej tvár je krásna, neodhalí svoje tajomstvá tým, ktorí k nej nepristupujú s láskou, ale s odporom. Ktorí sa nikdy neunavia hádzaním špiny, aby nebolo počuť ani jediné láskavé slovo, ktoré by im mohlo prekážať v ich nekonečných sťažnostiach na všetko, čo je v Cirkvi zle.

„Nemôže mať Boha za svojho Otca,“ hovorí sv. Cyprián, biskup a mučeník z Kartága, „kto nemá Cirkev za Matku.“ Možno múdra rada, ale sotva ju budú poslúchať deti, ktoré sa zdajú opovrhovať obidvoma rodičmi.

Regis Martin

Čo je solipsizmus?

(Vysvetlenie pridané prekladateľom)

Solipsizmus je filozofický názor, ktorý tvrdí, že jediné, čo človek môže s istotou vedieť, je jeho vlastné vedomie a existencia. Podľa tohto prístupu nie je možné dokázať existenciu vonkajšieho sveta alebo iných vedomí mimo vlastného ja. Inými slovami, solipsista verí, že jediná realita, ktorú môže poznať, je jeho vlastná myseľ, a všetko ostatné môže byť len ilúziou. Solipsizmus je extrémnou formou subjektivizmu a často sa používa v filozofických diskusiách o poznaní, vedomí a realite.

https://crisismagazine.com/opinion/solipsism-and-the-synod