SPYTOVANIE SVEDOMIA PÁPEŽA FRANTIŠKA
Modliť sa za dušu pápeža Františka a priať mu, aby si v takomto citlivom období svojho života vykonal dôkladné spytovanie svedomia, nie je neúctivé: naopak, je to prejav lásky k osobe Najvyššieho veľkňaza a k najvyššiemu úradu, ktorý zastáva.
Svätý Otec je od 14. februára hospitalizovaný na Poliklinike Gemelli pre vážnu infekciu dýchacích ciest. V tomto mesiaci František opakovane znášal utrpenie človeka, ktorému chýba dych. Choroba je pre neho bolestivou skúškou, no zároveň aj veľkou milosťou — tak ako by bola pre každého: je to možnosť vyhnúť sa náhlej smrti a mať príležitosť hlboko si prejsť celý svoj život prostredníctvom dôkladného spytovania svedomia, teda pripraviť sa na smrť pripomínajúc si naliehavú aktuálnosť slov svätého Augustína: Incerta omnia, sola mors certa — všetko je neisté, len smrť je istá (In Psalmos, 38, 19).
Pápež František si je určite vedomý, že prežíva rozhodujúci okamih svojho života. V bazilike svätej Sabíny predniesol kardinál penitenciár Angelo De Donatis 5. marca jeho pôstnu homíliu – ktorú Svätý Otec napísal krátko pred hospitalizáciou –, v ktorej pápež uviedol, že popol „nám pomáha spomenúť si na krehkosť a malosť nášho života: sme prach, z prachu sme boli utvorení a na prach sa obrátime“. „Táto krehkosť,“ dodal, „nám pripomína drámu smrti, ktorú sa v našich spoločnostiach zameraných na výzor snažíme rôznymi spôsobmi vytesniť a dokonca aj vylúčiť z nášho jazyka – no ona sa nám napokon nanúti ako realita, s ktorou sa musíme vyrovnať. Je znakom pominuteľnosti a nestálosti nášho života.“
Tempus fugit – čas uteká a smrť sa približuje. Deň smrti je zároveň dňom súdu, keď sa všetko odhalí a duša sa ocitá sama pred Bohom, ktorý je nekonečné milosrdenstvo, ale aj nekonečná spravodlivosť – a každé naše slovo a gesto, súkromné i verejné, bude zvážené na Božích váhach.
Pred očami Jorgeho Maria Bergoglia sa pravdepodobne premieta množstvo rozhodujúcich dní jeho života: od narodenia 17. decembra 1936 v Buenos Aires v Argentíne, v rodine talianskych prisťahovalcov, až po jeho duchovné povolanie, ktoré sa naplnilo prijatím do Spoločnosti Ježišovej 11. marca 1958. Nasledovali roky noviciátu a filozofických i teologických štúdií, ktoré viedli k jeho kňazskej vysviacke 13. decembra 1969. Jeho život sa teda odohrával v rámci ignaciánskeho rádu, kde zastával významné funkcie, napríklad ako provinciál argentínskych jezuitov v rokoch 1973 – 1979. Potom prišli doktorandské štúdiá, ktoré nedokončil v Nemecku v roku 1986, návrat do Argentíny, do Córdoby, a prekvapujúce vymenovanie za pomocného biskupa Buenos Aires v roku 1992, následne za arcibiskupa toho istého mesta v roku 1998 a nakoniec vymenovanie za kardinála 21. februára 2001. Nasledujúce roky boli poznačené účasťou na dvoch konkláve – v roku 2005, kde stál proti kardinálovi Ratzingerovi, a v roku 2013, kde sa stal jeho nástupcom. Dňa 13. marca 2013 bol Jorge Mario Bergoglio zvolený na Petrov stolec pod menom František: stal sa prvým jezuitským pápežom, prvým pápežom z amerického kontinentu a zároveň prvým pápežom mimo Európy po viac než 1300 rokoch.
Za čo bude pápež František musieť pred Bohom najviac skladať účty, je práve výkon munus pontificium – pápežského úradu. Pretože budeme súdení najmä podľa toho, ako sme naplnili to najdôležitejšie poslanie, na ktoré nás Prozreteľnosť povolala. A kritériom nebude potlesk sveta, ale dobro duší a celej Cirkvi.
Dvanásť rokov riadenia Cirkvi – o jeden viac ako svätý Pius X. (1903 – 1914), no aký rozdiel oproti pápežovi Sártovi! Pius X. mal ako svoje motto Instaurare omnia in Christo – „obnoviť všetko v Kristovi“ – a usiloval sa o nové pokresťančenie kresťanského ľudu; bránil meno a práva Ježiša Krista proti slobodomurárskemu Francúzsku a ďalším sekulárnym a antiklerikálnym mocnostiam; neúnavne bojoval proti modernizmu; začal hlbokú morálnu reformu vnútri Cirkvi.
Pápež František naopak odsúdil prozelytizmus a misionárske apoštolské poslanie Cirkvi, zbavil sa výrazu „kresťanské korene“, a vytvoril – prostredníctvom exhortácie Amoris laetitia – situáciu vážneho doktrinálneho zmätku; vytlačil na okraj tých, ktorí obhajovali liturgickú a doktrinálnu tradíciu; a neuskutočnil reformu Cirkvi, ktorú ohlásil na začiatku svojho pontifikátu. Takýto je – aspoň – názor mnohých katolíkov, z ktorých viacerí prijali jeho zvolenie s nádejou.
Môže to pápež ignorovať? Cíti sa byť istý a spokojný so svojím pôsobením vo chvíli, keď sa pripravuje na stretnutie, od ktorého závisí jeho večnosť?
Inocent III., ktorý bol pápežom v rokoch 1198 až 1216, je považovaný za jedného z najväčších pápežov v dejinách. V roku 1216, v deň svojej smrti, sa zjavil flámskej mníške, svätej Luitgarde z Tongres (1182 – 1246), obklopený plameňmi, a povedal jej, že je odsúdený na očistcové muky až do dňa posledného súdu za niektoré previnenia, ktorých sa dopustil. Odhalil jej len jedno z nich: že nikdy nechcel skláňať hlavu počas recitovania Nicejsko-carihradského vyznania viery, a tým sa prehrešil pýchou, keď odmietol byť pokorný. Svätý Robert Bellarmín hovorieval, že zakaždým, keď si na túto udalosť spomenul, tak sa zachvel: „Ak totiž tomuto pápežovi, ktorý bol tak chvályhodný, a v očiach ľudí považovaný nielen za spravodlivého a múdreho, ale dokonca za svätého a hodného nasledovania, chýbalo tak málo, aby skončil v pekle a musí byť trestaný až do dňa súdu v strašných plameňoch očistca, ktorý prelát by sa nemal triasť od strachu? Kto by nemal prenikavo a s najväčšou dôkladnosťou preskúmať hĺbku vlastného svedomia?“ (Ston holubice, in Duchovné spisy, zv. II, Morcelliana, Brescia 1997, s. 315).
Práve na zmiernenie trestov očistca ustanovil ďalší veľký pápež, Bonifác VIII. (1230 – 1303), v Cirkvi Jubileum – ktoré malo dať možnosť odpustenia alebo zmiernenia očistcových trestov za hriechy akéhokoľvek kresťana, od najvyšších autorít až po najjednoduchších veriacich.
Lekári síce zmenili svoju rezervovanú prognózu, no zdravotný stav pápeža je zložitý a nepredvídateľný. Ktorý dobrý kresťan, keď vie, že sa nachádza v ohrození života, no je pritom úplne pri vedomí a duševne bdelý, by nepovažoval túto bolestivú situáciu za výnimočnú príležitosť, ktorú mu ponúka Božia Prozreteľnosť, aby si dôkladne spytoval svedomie zo svojho života predtým, než sa postaví pred Boží súd?
Spytovanie svedomia znamená uznanie vlastných previnení a ľútosť nad hriechmi a chybami, ktorých sa človek dopustil, skôr než sa s dôverou odovzdá Božiemu milosrdenstvu. Choroba ponúka pápežovi Františkovi veľkú príležitosť prehĺbiť význam slova milosrdenstvo, ktoré mu je také drahé. Nech by boli spáchané chyby a hriechy akokoľvek vážne, Boh je vždy pripravený odpustiť. No odpustenie si vyžaduje ľútosť, a ľútosť si vyžaduje intelektuálne a morálne zhodnotenie vlastného života – ktoré je možné len vďaka jasnému rozlišovaniu medzi dobrom a zlom, medzi pravdou a omylom. Lebo ako napísal v knihe-rozhovore Informe sobre la esperanza vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery, kardinál Gerhard L. Müller: „Najväčším škandálom, ktorý môže Cirkev spôsobiť, nie je to, že v nej sú hriešnici, ale to, že prestane pomenúvať rozdiel medzi dobrom a zlom a začne ho relativizovať; že prestane vysvetľovať, čo je hriech, alebo sa ho bude snažiť ospravedlniť v mene domnelej väčšej blízkosti a milosrdenstva voči hriešnikovi“ (Aleteia, 10. marca 2016).
V deň smrti bude všetko Svätému Otcovi jasné – počnúc smutným stavom, v akom sa nachádza Kristova Nevesta v dôsledku morálnych a doktrinálnych odchýlok, ktorými trpí. Preto sa treba modliť – viac než za fyzické zdravie pápeža – za jeho dušu, ako, ba ešte viac, ako by sme sa modlili za dušu hociktorého ťažko chorého kresťana.
prof. Roberto de Mattei
https://www.corrispondenzaromana.it/lesame-di-coscienza-di-papa-francesco/