STÁLA SYNODA, DEFORMÁCIA ZVYŠUJÚCA OBAVY
Františkovo rozhodnutie predĺžiť synodu o synodalite do roku 2024 vychádza z myšlienky, že "nejde o udalosť, ale o proces". To zvyšuje obavy o Cirkev. Synody nikdy nemali rozhodovaciu hodnotu, iba poradnú. Nová koncepcia synodality má za cieľ stáť po boku pápeža, a nie pod ním.
Synoda o synodalite sa predlžuje z podujatia na proces. Synoda biskupov o synodalite sa mala konať v roku 2023, pričom jej mali predchádzať dva roky venované "počúvaniu", počas ktorých mala každá diecéza, každý národ a každý kontinent sláviť svoju vlastnú synodu, nie aby "hovorili", ale aby "počúvali". Tento proces počúvania sa mal skončiť udalosťou, a to synodou v roku 2023. A potom už nie. V kontinuite s minulosťou, keď sa synody otvárali, konali a následne uzatvárali, pričom výsledky boli v rukách pápeža.
Pri modlitbe Anjel Pána 16. októbra František oznámil svoje rozhodnutie predĺžiť synodu plánovanú na rok 2023 na rok 2024: dvojročnú synodu. Zdá sa, že kontingentným dôvodom je nespokojnosť s priebehom fázy "počúvania". Podľa komuniké ústredných orgánov synody je však skutočným dôvodom transformácia synody z udalosti na proces: "Synoda nie je udalosť, ale proces". V tejto krátkej vete je obsiahnutá revolúcia synodality, a ak sme doteraz museli vyjadrovať mnohé výhrady k prebiehajúcemu procesu, tento nový krok obavy a znepokojenie ešte zvyšuje.
Synodu biskupov zriadil Pavol VI. v roku 1965, aby konkretizoval kolegialitu zdôrazňovanú Druhým vatikánskym koncilom vo forme synodality. Synody nikdy nemali rozhodovaciu hodnotu, iba poradnú. Synodálni biskupi by sa zišli, aby uvažovali o nejakom probléme Cirkvi a potom by vyjadrili svoje závery, ktoré by zhromaždili v záverečnom dokumente, ktorý by odovzdali do rúk pápeža, ktorý by napísal posynodálnu apoštolskú exhortáciu s magisteriálnou hodnotou. Po zverejnení exhortácie sa na samotnú synodálnu prácu a závery zabudlo, alebo boli ponechané na prácu historikov.
S Františkom sa veci začali meniť v tom zmysle, že sa viac prejavuje autorita - nielen pomocná - samotnej synody. Veľkú novinku opäť predstavuje synoda o rodine v rokoch 2014-2015. Ako si iste spomínate, František chcel, aby v konečnom dokumente zostali dve pomerne revolučné pasáže, ktoré väčšina biskupov na zhromaždení odmietla. Okrem toho na začiatku posynodálnej exhortácie Amoris laetitia napísal, že v tomto dokumente nemal v úmysle nič iné, len dať hlas synode, čím znížil tón svojho zásahu. Všetci vieme, že táto synoda nebola vedená synodálnym spôsobom, ale bola pilotovaná z centra, aby iniciovala transformáciu synody podľa novej koncepcie synodality.
Medzitým sa už niečo podobné stalo na diecéznych synodách. Napríklad záverečný dokument synody Bolzano-Brixenskej diecézy z rokov 2014 a 2015 obsahoval vyhlásenia, ktoré sa veľmi odkláňali od náuky. Diecézneho biskupa na to samozrejme upozornili, ale on povedal známu vetu: "Kto som ja, aby som odporoval synode?", čo je juhotirolská verzia "kto som ja, aby som súdil?". V tomto prípade sa význam synody nechápal ako poradný, ale ako deliberatívny a normatívny, a to aj v doktrinálnej, aj v pastoračnej oblasti.
Na druhej strane, už od Evangelii gaudium, tiež posynodálnej exhortácie synody, ktorú si však želal zrealizovať Benedikt XVI., František hovorí o doktrinálnej decentralizácii a tvrdí, že nie o všetkých otázkach takéhoto rozsahu by sa malo rozhodovať na najvyššej úrovni. Bolzano-Bressanonský biskup by preto správne podriadil svoju magisteriálnu autoritu diecéznej synode. Neexistuje nikto, kto by nevidel ďalekosiahle premeny, ktoré má táto perspektíva na koncepciu štruktúry Cirkvi. Nie náhodou poprední teológovia veľmi trvajú na prepojení tejto katolíckej fázy synodality so synodalitou v reformácii a pravosláví, ako sa to robí napríklad v poslednom čísle Studia patavina.
Možno teda pochopiť význam prechodu synody od udalosti k procesu, ktorý je obsiahnutý v dôvodoch na predĺženie nasledujúcej synody na dvojročné obdobie 2023-2024. Nové poňatie synodality určite potrebuje konkretizáciu v synode, aj keď dnes rozšírená rétorika tvrdí, že celá Cirkev musí byť synodálna, vrátane malej horskej farnosti, ale nie v predchádzajúcom koncepte synody, ktorý je príliš úzky na to, aby sa do neho toto nové poňatie synodality zmestilo. Príliš obmedzené na konzultačné podujatie. Nová synodalita potrebuje novú synodu, synodu, ktorá by bola stála a rouhodujúca, synodu, ktorá by bola vždy otvorená, pretože nová synodalita by bola vždy na mieste, a synodu, ktorá by už nevkladala svoje závery do rúk pápeža. Inými slovami, synoda, ktorá sa trvalo stavia vedľa pápeža, a nie pod pápeža.
Vtedy už nebudeme mať posynodálnu apoštolskú exhortáciu, žáner cirkevnej literatúry, ktorý je na odchode. Kto vie, či po synodálnom dvojročí 2023-2024 František nejakú napíše. Predpokladám, že nie.
Stefano Fontana
www.lanuovabq.it