SVÄTOSŤ CIRKVI (1): DOGMA

Keď recitujeme Vyznanie viery, vyznávame svoju vieru v „jednu, svätú, katolícku a apoštolskú“ Cirkev. Preto potvrdzujeme, že Boh nám zjavil, že spoločnosť, ktorú založil, má tieto štyri vlastnosti. Čo je však táto „svätosť“, ktorá patrí Katolíckej cirkvi? Patrí výlučne jej, alebo je to „poznámka“, ktorá ju odlišuje od akejkoľvek inej náboženskej spoločnosti?

Pojem „svätosť“

Podľa etymológie svätého Izidora, ktorú prevzal sám svätý Tomáš, sanctum zodpovedá sanguine tinctum, teda „pokropený krvou“. Starozákonná myšlienka očisťovania krvou obetí, ktorá podľa Listu Hebrejom predchádza krvavú obetu nášho Pána Ježiša Krista, zhŕňa dve koncepcie čistoty (získanej pokropením krvou) a tohto stabilného posvätenia, ktoré ju sprevádza. Čistota sa tu chápe ako izolácia od pozemských vecí, ochrana pred tým, čo je profánne; a stabilita v zmysle toho, čo je posvätené (sanctum), potvrdené večným a nemenným Božím zákonom.

Ak nám etymológia poskytuje cenné indície, podľa kresťanského zjavenia treba svätosť chápať ako dokonalosť lásky: láska predovšetkým k Bohu, vliata do duše, riadi celý mravný život človeka k jeho konečnému cieľu. Samotná láska, ktorá vychádza z obety kríža, očisťuje dušu od lásky k veciam sveta a robí zjednotenie s Bohom stabilným už v tomto živote ako návyk duše (vlastnosť prítomná v duši), ktorý pretrváva aj v pozemskej nemožnosti nepretržitých skutkov lásky. Ten, kto má lásku, je teda sanctus aj v etymologickom zmysle: stabilne odovzdáva svoje srdce Bohu, očistené od všetkého, čo je v rozpore s jeho láskou (bežná svätosť), alebo dokonca dobrovoľne opúšťa všetko, čo nie je nevyhnutne potrebné pre súčasný život (hrdinská svätosť).

Svätosť Cirkvi ako zjavená pravda

Ak človek pochopí tento pojem svätosti, bude ľahké aplikovať ho na Cirkev. Ako článok viery, ktorý recitujeme v Apoštolskom vyznaní viery a Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery, musíme veriť, že Cirkev je vo svojej podstate svätá. Magistérium to mnohokrát zopakovalo proti heretikom. V liste Efezanom (5, 36 - 38) sa výslovne hovorí, že Kristus miloval Cirkev, svoju nevestu, a dal seba samého, aby ju posvätil a urobil slávnou, bez škvrny a vrásky, svätou a nepoškvrnenou. Tu jasne vidíme, ako sa článok Vyznania viery opiera o Božie zjavenie, ako aj o jednomyseľné učenie Otcov, svedkov Tradície.
Sám Duch Svätý je akoby dušou tohto mystického Kristovho tela, a preto každá činnosť Cirkvi ako takej je božskou činnosťou, svätou z definície: sviatosti, ktoré Cirkev vysluhuje, sú teda sväté, rozdávajú plody Kristovej obety a oživuje ich Tretia osoba Trojice.

Sväté sú aj zásady a učenie Cirkvi, ktoré (ako uvidíme neskôr) sú schopné urobiť svätými tých, ktorí ich nasledujú a zachovávajú, a ktorí sa toho stávajú schopnými práve prostredníctvom sviatostí a prostriedkov, ktoré im Cirkev dáva k dispozícii. Obrazne povedané, Cirkev je spoločnosť, celý poriadok (vzťahov), ktorému svätosť patrí, nakoľko je jej princípom, príčinou budovania (účinnou príčinou) v jej členoch (prostredníctvom sviatostí a učenia ); a nakoľko si zachováva svätosť ako svoj cieľ, svoj cieľ (konečnú príčinu). Cirkev je spoločenstvom svätých práve vďaka svojmu cieľu a členom, ktorí tento cieľ už dosiahli.

Svätosť členov Cirkvi

To nič neuberá na skutočnosti, že Cirkev na tejto zemi tvoria svätí (v zmysle ľudí v stave milosti i ľudí, ktorí hrdinsky žijú čnosti) a hriešnici. To chcel Ježiš Kristus umožniť a výslovne o tom učil v podobenstvách o kúkoli a pšenici alebo o sieti, ktorá zbiera všetky druhy rýb. Túto pravdu prejavil aj svojím výberom Judáša medzi apoštolov. Rímska cirkev definovala túto zjavenú skutočnosť ako pravdu viery, a to proti Jánovi Husovi a niektorým jansenistom, ktorí tvrdili, že Cirkev sa skladá len zo spravodlivých alebo predurčených, čo ju fakticky robilo nepoznateľnou (pretože človek nemôže určiť, kto je spravodlivý alebo predurčený).

Svätosť ako výnimočnosť Cirkvi

Ak nás viera učí, že mimo Cirkvi Ježiša Krista niet spásy, musíme tiež pripustiť, že mimo Cirkvi Ježiša Krista nie je možná žiadna svätosť. Je to predovšetkým pravda viery a ako takú ju tu berieme do úvahy. Milosť, dokonca skutočná milosť, sa bežným spôsobom udeľuje len prostredníctvom Cirkvi a jej sviatostí. No a na to, aby človek zostal habituálne v stave milosti („obyčajnej“ svätosti), a ešte viac na to, aby sa riadil evanjeliovými radami alebo hrdinsky praktizoval čnosti, musí byť habituálne vložený do kanálov milosti, a teda byť členom Cirkvi.

Mimo Cirkvi síce môžeme prijímať skutočné milosti alebo praktizovať niektoré prirodzené čnosti - niekedy dokonca vynikajúcim spôsobom -, ale nie je možné dosiahnuť rovnováhu všetkých čností. Okrem toho mimo Cirkvi a milosti nemožno získať teologické čnosti. Sú zriedkavé prípady pokrstených osôb mimo Rímskokatolíckej cirkvi, ktoré majú dobrú vieru, plodne prijímajú sviatosti od schizmatikov alebo heretikov, a tak sa posväcujú. Musia však byť pripútaní ku katolíckej a rímskej svätosti, ako aj ku všetkým jej účinkom. Práve v tomto zmysle hovorí Pius XII. v Mystici corporis, keď sa láskavo obracia na tých, ktorí síce nie sú členmi Cirkvi, ale „túžbou a nevedomým želaním“ sa ocitajú zasvätení do mystického tela Vykupiteľa. Ak nie sú vylúčení zo spásy, predsa sú vo veľkom nebezpečenstve, že sa stratia, pretože sú zbavení prostriedkov svätosti, ktoré môžu využívať len členovia Rímskokatolíckej cirkvi.

Znamená to tiež, že keďže iba Cirkev má schopnosť posväcovať, bez Cirkvi nie je možná žiadna skutočná mystická skúsenosť ani skutočný kontakt s Bohom. „Mystika“ gnostikov, súfistov, nekresťanských východných náboženstiev a panteistického pohanstva, ktoré je niektorým tak drahé, nikdy nemôže priniesť skutočnú svätosť. Nikto nemá Otca bez Syna a Syna nemožno poznať a milovať bez lásky k jeho Neveste, Rímskokatolíckej cirkvi.

https://fsspx.news/en/news/holiness-church-1-dogma-28752