SVÄTOSŤ CIRKVI (5): ČNOSŤ NÁDEJE
Nádej, druhá z teologických čností, má za svoj predmet Boha: ak má viera za svoj predmet Boha, pokiaľ sa On zjavuje, nádej Ho dosahuje s istou dôverou v najvyššie šťastie, a skrze Neho všetky prostriedky potrebné na dosiahnutie tohto najvyššieho cieľa. Nádej je kresťanskou cnosťou par excellence, až do tej miery, že sv. Pavol hovorí o neveriacich ako o tých, ktorí „nemajú nádej“ (1 Sol 4,1).
Ak chceme uvažovať o nádeji u svätých, je potrebné skúmať skutky, ktoré vychádzajú z tejto čnosti, a nadprirodzené prejavy, ktoré vedú človeka, čo ju vo svojom vnútri prežíva. Tieto skutky zodpovedajú predmetu čnosti: túžba po Bohu ako jedinom šťastí ľudskej duše a dôvera v prostriedky, ktoré len On môže poskytnúť, pričom všetky ostatné veci zo sveta, ktoré nemožno usporiadať na večnú spásu, sa zavrhujú.
Nebeský život
Svätí, preniknutí čnosťou nádeje, už počas tohto života prejavujú lásku k nebeským veciam a dôveru v očakávanie večného šťastia, ktoré takmer neustále zamestnáva ich myseľ. Svätý Filip Neri neustále opakoval: „Raj, raj!“ akoby to bola myšlienka, ktorá ho neprestajne zamestnávala. Pozemské skutočnosti, pocty, sa mu preto stali bezvýznamnými: na návrh cirkevných hodností odpovedal iba: „Dávam prednosť raju,“ akoby nič na zemi nestálo za to, aby si to zaslúžilo jeho túžbu oproti tomuto šťastiu. Svätý František z Assisi bol ochotný znášať akúkoľvek bolesť pre túto večnú odmenu: „Také veľké je dobro, ktoré očakávam, že každá bolesť sa mi bude zdať príjemná.“
Dôvera v Boha a prostriedky, ktoré poskytuje
Nádej sa v živote svätých konkretizuje istotou, že Boh im poskytne všetky prostriedky potrebné na večnú spásu a na splnenie poslania, ktoré im zveril ako cestu k spáse. Vďaka tejto dôvere dokázali mučeníci čeliť mukám, aj keď ich prirodzenosť bola slabá. V mučeníctve sv. Felicity čítame, že svätá sa sťažovala na bolesti pôrodu, hoci už bola určená na mučenie. Jeden zo strážcov sa vysmieval: „Ak sa teraz sťažuješ, čo urobíš, keď ťa hodíme zverom?“ Svätica odpovedala s dôverou, dúfajúc v milosť mučeníctva: „Teraz som to ja, kto trpí; ale potom bude vo mne iný, kto bude trpieť namiesto mňa, a ja budem trpieť pre Neho.“ V takejto odpovedi nebola žiadna bázeň ani zúfalstvo, ale dôvera, že Nebeský Otec neopustí svoje deti. Rovnaká vysoká nádej priviedla Máriu Magdalénu k jej pokániu, pretože videla, že Pán jej môže jedine odpustiť hriechy; rovnako ako sv. Teréziu z Lisieux, ktorá napriek svojej nevinnosti videla v Bohu Otca, ktorý sprevádza svoje deti k svätosti. Písala, že Ježišove ruky sú ako „výťah, ktorý ma musí zdvihnúť do neba.“ Tieto svätice nevideli vo svojich zásluhách alebo nedostatkoch dôvod ani prekážku spásy, ale odovzdali sa Božej všemohúcnosti.
Nádej ako motivácia k misionárskej horlivosti
V Summa Theologiae II-II, q. 17, a. 3, sa sv. Tomáš Akvinský pýta, či môže byť predmetom nádeje okrem vlastnej spásy aj spása nášho blížneho. Odpovedá, že ak sa v absolútnom zmysle nádej týka dosiahnutia dobra, ktoré je veľmi ťažké dosiahnuť pre seba, v inom zmysle jednota, ktorú prináša láska, umožňuje dúfať v dobro pre druhých rovnako ako pre seba. Táto hlboko kresťanská koncepcia poháňala svätých misionárov a vychovávateľov, aby sa obetovali za spásu svojho blížneho, pričom chápali, že Boh chce, aby boli sprostredkovateľmi spásy pre iných. Ak uvažujeme o svätých, ktorí vykonali veľké diela pre svojich blížnych, bez spoliehania sa na ľudskú pomoc, nachádzame rovnakú myšlienku. Liturgia pripisuje sv. Jánovi Boscovi slová, ktoré sv. Pavol používa pre Abraháma: „Proti nádeji veril v nádej, aby sa stal otcom mnohých národov.“ Keď piemontský svätec pochopil, že má byť nástrojom spásy pre svojich mladých, ani na okamih nepochyboval, že mu Boh dá všetky prostriedky na uskutočnenie jeho obrovského diela, hoci na ľudskej úrovni nemal žiadnu „nádej,“ žiadne prostriedky ani moc.
Nádej a chudoba
Čnosť nádeje, ktorá spočíva v úplnom dôverovaní Bohu, môže vyústiť len do ducha chudoby a odpútania sa od statkov tohto sveta, ktoré sa považujú za nadbytočné, ak nie za skutočnú prekážku spásy. Niet svätca, ktorý by nepohŕdal materiálnymi statkami, aj keď ich legitímne využíval (najmä na dobro blížneho). Dobrovoľná chudoba svätých je jasným znakom tých, ktorí sa spoliehajú výlučne na Boha pre svoje každodenné potreby. Svätí nehľadali žiadne pozemské dobro pre seba, pretože boli presvedčení, že čokoľvek užitočné pre ich spásu im poskytne sám Boh.
https://fsspx.news/en/news/holiness-church-5-virtue-hope-28917