SYNODA SA POKÚŠA REDEFINOVAŤ HRIECH PODĽA POLITICKEJ LOGIKY

Hriech „učenia, ktoré sa používa ako kameň, proti ktorému sa hádže“ a hriech proti synodalite. Ale aj proti migrantom. Druhé zasadnutie synody otvára politický či ideologický obsah, aby namiesto toho nazvalo hriechom to, čo je skôr zdravým rozumom. Budeme musieť prosiť o odpustenie za to, že sme pripomenuli nejaký doktrinálny princíp tým, že sme vyvrátili názor tých, ktorí ho chcú zmeniť?

Synoda o synodalite sa vracia. Práca v sále tohto druhého zasadania s názvom „Za synodálnu cirkev: spoločenstvo, účasť a poslanie“ bude prebiehať od 2. do 27. októbra. Už v predchádzajúcich dňoch sa však členovia synody zúčastnia na dvoch stretnutiach v Bazilike svätého Petra: na duchovných rekolekciách, ktoré budú trvať dva dni (od 30. septembra do 1. októbra), a potom na kajúcej liturgii, ktorá podľa údajov Generálneho sekretariátu synody bude zahŕňať verejné vyznanie niektorých hriechov, ktoré sú uvedené takto: proti mieru; proti stvoreniu, pôvodným obyvateľom, migrantom; proti zneužívaniu; proti ženám, rodine, mladým ľuďom; proti hriechu náuky, ktorá sa používa ako kameň, ktorý sa hádže proti druhému; proti chudobe, synodalite, t. j. nedostatku počúvania, spoločenstva a účasti všetkých.

Táto synoda sa neteší dobrému zdraviu. Demoskopický prieskum (prieskum verejnej mienky - pozn. prekl.), ktorý Vatikán okamžite zrušil, konštatoval, že drvivá väčšina opýtaných neočakáva od synody nič dobré. Teologická krehkosť, na ktorej sa údajne zakladá, taktika cirkevnej politiky, ktorej je vystavená, prax pilotného a inkluzívneho dialógu a predovšetkým pocit, že o jej konečnom bode už bolo rozhodnuté a že všetky tieto cesty sú inštrumentálne, viedli k použitiu slova „fraška“. K druhému zasadnutiu preto pristupujeme s určitou únavou.

Synoda o synodalite sa ukazuje ako donucovací prostriedok, nástroj na rozvoj cirkevnej praxe smerom k niečomu novému bez toho, aby sa to povedalo, praktický projekt na vloženie novej citlivosti, spôsobu konania, ktorý mení spôsob bytia, spôsobu cítenia, ktorý mení spôsob myslenia o viere. Ako sme už poznamenali na inom mieste, je to zrejmé aj z Instrumentum laboris vypracovaného pre toto druhé zasadanie a potvrdenie toho nachádzame v tom fraškovitom zozname hriechov, za ktoré treba prosiť o odpustenie v kajúcej liturgii 1. októbra.

Hriechy tu uvedené nemajú formu, chýba im obsah, takže veriaci nie sú schopní posúdiť, čo znamená hrešiť v zmysle týchto hriechov. Formou krádeže je privlastnenie si cudzieho majetku. Aká je však forma hriechu voči primitívnym národom alebo prisťahovalcom? Človek sa nemôže kajať a prosiť o odpustenie za niečo, čo nedokáže definovať, a teda ani posúdiť. Hrešiť proti mieru, stvoreniu, pôvodným obyvateľom, migrantom... vo všeobecnosti bez toho, aby sme zhodnotili obsah konania, okolnosti a úmysly, je povrchné a morálne neindikatívne. Navyše ľahko otvára dvere politickým alebo ideologickým obsahom a v ich svetle končí tým, že nazýva hriechom to, čo môže byť namiesto toho zdravým rozumom.

V zozname kajúcnej liturgie sa objavujú najmä dva nepochopiteľné hriechy: hriech „učenia, ktoré sa používa ako kameň, ktoré sa hádže proti druhému“, a hriech proti synodalite. Tento výraz o doktríne použil František, ako je dobre známe, niekoľkokrát, ale nie je to nič iné ako slogan, fráza, ktorá sa ťažko prekladá do teologického jazyka. Je to polemická fráza, ktorá má niekoho zasiahnuť, stigmatizovať akýkoľvek postoj vernosti doktríne pred hrozbami ľahkovážnej pastorácie, spôsob, ako dať prioritu praxi pred doktrínou bez toho, aby sa to explicitne uviedlo, alebo odmietnuť tých, ktorí veria, že doktrinálne základy sa nikdy nemenia.

Veta, ktorá má vyjadrovať tento hriech, sa riadi rovnakou logikou ako boj proti nenávistným prejavom, nenávistným rečiam, čo je v podstate spôsob obviňovania tých, ktorí hovoria pravdy, ktoré sa nepáčia mocným. Alebo sa podobá odsúdeniu falošných správ: moc ich najprv používa, ale potom vyzýva na boj proti nim, keď vyjadrujú nežiaduce pravdy. Často sú falošné správy jedinou pravdou, ktorú možno počuť. Budeme musieť žiadať o odpustenie za to, že pripomíname nejaký doktrinálny princíp tým, že vyvrátime názor tých, ktorí ho chcú zmeniť? Budú tí, ktorí pripomínajú pravdy všetkých čias, prirovnávaní k vrhačom kameňov?

Ešte väčšou fraškou je hriech proti synodalite. Ak je v synodalite niečo jasné, tak to, že nikto nevie, čo to je. Samotné cirkevné zriadenie uvádza, že jeho podstatou má byť proces: nemáme synodu, sme synoda, a preto sme proces a cesta, a práve počas tejto cesty objavíme, ale nikdy nie definitívne, čo je synodalita. Nebude mať definovanú podobu, ale bude praxou, ktorú treba zažiť.

Ako možno na základe toho konštatovať hriech proti synodalite? Keď autorita stanoví, že to či ono konanie je hriechom proti synodalite, synodálny proces sa medzitým vyvinie a potom by to mohli byť cenzori, ktorí sa proti nemu prehrešili. Keď sa prijme historicistická logika - ako to robí synodalita ako proces -, nič už nie je hriechom, pretože keď sa hriech považuje za nejaký, človek ho už vlastne prekonal a už viac takým nie je.

Stefano Fontana

https://lanuovabq.it/it/il-sinodo-farsa-ridefinisce-i-peccati-secondo-una-logica-politica