SVÄTOSŤ CIRKVI (4): ČNOSŤ VIERY (II)
Prejav svätosti v Rímskej cirkvi pokračuje prostredníctvom čnosti viery. Videli sme, ako sa prejavuje v činnosti svätých učiteľov, ktorí odhaľovali a odovzdávali zjavené učenie a vyvracali herézy tým najobdivuhodnejším spôsobom. Teraz sa musíme zamyslieť nad tým, ako sa viera dá obhájiť skutkami a ako, ak sa žije vnútorne, je princípom, ktorý osvecuje rozhodnutia kresťana.
Svätí a obrana pravovernosti
Obrana pravého vyznania viery sa uskutočňuje nielen štúdiom, ktoré intelektuálne a teologicky vyvracia herézu, ale aj činmi, ktoré zabraňujú šíreniu herézy, a to buď kázaním, alebo prostriedkami, ktoré božský zákon a prirodzený zákon priraďujú Pravde. Toto je predovšetkým práca veľkých svätcov, ktorí kázali proti heréze s úžasnými výsledkami: spomeňme si na svätého Františka Saleského (+1622), ktorý svojou miernosťou a učením priviedol celé obyvateľstvo Chablais späť ku katolíckej viere.
Ale je to aj dielo svätých, ktorí bojovali proti heretickému nátlaku prostriedkami spravodlivosti, aby uchránili katolíkov pred jedmi bludu. Je totiž výlučným právom Pravdy, aby sa šírila, zatiaľ čo šírenie bludu je zločinom. Takémuto šíreniu treba v mene integrity viery v rámci spravodlivosti zabrániť alebo ho v čo najväčšej miere potrestať. O svätcov, ktorí sa v tomto boji vyznamenali, nie je núdza. Svätý Peter mučeník (sv. Peter z Verony) bol dominikánsky inkvizítor, ktorého zabili heretici v roku 1252 medzi mestami Como a Miláno. Od detstva vyznával katolícku vieru proti katarom. Keď zomieral, vyznal pred nimi svoju vieru v jednotu Boha tým, že vlastnou krvou napísal na zem „Credo in unum Deum“. Sám svätý Pius V. (+1572), skôr ako sa stal pápežom, bol inkvizítorom a s mimoriadnou horlivosťou sa snažil zastaviť heretikov, ktorí šírili svoje bludy prostredníctvom kázní a kníh, pričom voľné hlásanie bludov proti zjavenej viere považoval za neprípustné zlo.
Duch viery
Viera však nie je len súborom právd o Bohu, ktoré treba chrániť a brániť pred špekulatívnymi omylmi; je to aj svetlo, ktoré nám umožňuje vidieť skutočnú realitu vecí, dokonca aj tých, ktoré vidíme každý deň. Nemáme tu na mysli súlad medzi naším správaním a našou vierou, ale niečo hlbšie: ak človek skutočne a dôverne verí v neviditeľné pravdy, nemôže sa už rozhodovať len na základe toho, čo vidí a pozná svojimi zmyslami.
Bez toho, aby sme v tejto chvíli brali do úvahy prípad mučeníkov, ktorí dávali prednosť neviditeľnému práve preto, že vďaka svojmu duchu viery verili, že je ešte skutočnejšie ako viditeľné, spomenieme príklady svätcov, ktorí nekalkulovali v ľudských pojmoch, ale robili hodnotenia na základe posmrtného života. Takto sa voľba svätca zdala byť pre ľudí spočiatku nepochopiteľná. Často sa zdala byť neuvážená, dokonca bláznivá. V niektorých prípadoch sa však správnosť voľby svätca prostredníctvom viery prejaví nielen v posmrtnom živote alebo v súdny deň, ale už v tomto živote alebo v dejinách, takže predstavuje apologetický argument.
Niekoľko veľkých príkladov
Určite to bol duch viery, a nielen teológie, ktorý umožnil svätému Piovi X. vidieť nielen omyly modernistov, ale aj krajné nebezpečenstvo, ktoré Cirkev riskovala, keď ich tolerovala alebo ich považovala za druhoradý smer, keď sa začali šíriť medzi cirkevníkmi. Preto ani ľudia zdravého učenia nemohli pochopiť prísnosť svätého pápeža voči modernistom: nechýbala im viera, ale duch viery.
Klement Hofbauer (1750 - 1820), muž skromného pôvodu a bez finančných prostriedkov, opustil viedenský seminár, kde vyučovali omyly jozefinizmu, stratil nádej stať sa kňazom a odišiel do Ríma za svätým Alfonzom. Hoci ho nenútili počúvať tieto bludy, bol pripravený vzdať sa svojho povolania, a to napriek všetkému úsiliu, ktoré vynaložil na získanie pomoci, aby mohol vstúpiť do seminára. Tento seminár bol však teoreticky katolícky a mohol ho tolerovať a mlčať, aby mohol byť vysvätený: mlčanie by ho však podozrievalo z toho, že prijal tieto myšlienky, ktoré Cirkev odsúdila. Duch viery ho tlačil k ľudsky zúfalej voľbe. Stal sa napokon nielen kňazom, ale aj jedným z najvýznamnejších členov a rečníkov svojej kongregácie.
Duch viery je princípom nadprirodzenej rozvážnosti a moci svätých. Prelát v súčasnej kríze, ktorý sa obmedzuje na odsúdenie omylov a útočí na modernizmus, iste ukazuje, že chce brániť vieru; ak by však nevedel a nemohol konať konkrétne, prejavil by nedostatok takéhoto ducha a pri hodnotení udalostí na základe čisto ľudských pojmov by jeho činnosť zostala paralyzovaná.
Znakom katolíckej svätosti teda nie je len poznanie zjavenej náuky, ba ani to, že ju obhajuje dobrými argumentmi, ale je to aj a predovšetkým faktické poznanie toho, čo treba urobiť vo svetle právd viery, ktoré svätec hlboko prijal a urobil vlastnými, a to, že tak aj koná. Práve tu sa objavuje najvlastnejší nadprirodzený aspekt tejto čnosti.
https://fsspx.news/en/news/holiness-church-4-virtue-faith-2-28866