NOVÉ “HRIECHY PODĽA SYNODY - GÓL DO VLASTNEJ BRÁNKY
Popri zmätku vyvoláva zoznam „nových hriechov“, za ktoré sa bude žiadať odpustenie počas predsynodálnej kajúcej liturgie smiech, pretože ukazuje, aká tenká je hranica medzi ideológiou a zmyslom pre humor.
Hranica, ktorá sa čoraz viac prekračuje, pretože táto synoda sa ukazuje ako taká sebareferenčná, že hraničí s fraškou, ako na to upozornil Stefano Fontana. Nehovoriac o tom, že ak by sa tento diskurz doviedol do krajných dôsledkov, „novým hriechom“ by zodpovedali „nové prikázania“ (čo by sa inak porušilo?), a tým by sa riskoval ďalší hriech - hybris (čo bola pre Grékov pyšná arogancia toho, kto sa nezastaví ani pred bohmi). Na druhej strane, ak to tak nie je, hriechy, či už staré alebo nové, sú už zahrnuté v Dekalógu: prečo teda vyzdvihovať len niektoré z nich a nie iné? Na základe cirkevných tendencií súčasnosti, ak nie súznenia so svetom, možno zamlčať to, čo ho najviac pohoršuje, a vyzdvihnúť tie, ktoré naopak vidia jednomyseľný nesúhlas toho, čo zostáva z trónu a oltára? Existuje reálne riziko, že každé cirkevné obdobie bude mať svoju vlastnú kajúcu liturgiu. Ale zatiaľ, priznávame, sa to zmocnilo aj nás. A tak radi prispejeme návrhom na niekoľko doplnení zoznamu, aby zborová spoveď 1. októbra bola plodnejšia a úplnejšia.
Predovšetkým hriech „doktríny používanej ako kameň na hádzanie‚ by sa mohol ľahko integrovať s hriechom ‘pastorácie používanej ako kameň na hádzanie“, ktorý rozbíja tých niekoľko istôt, ktoré sa ešte pred časom hľadali u pastierov. Istoty sa postupne rozriedili od evanjeliového „áno-áno, nie-nie“ (Mt 5, 37) k modernejšiemu „áno, ale aj nie“. Povie sa, že situácie treba posudzovať „prípad od prípadu“, ale vzniká podozrenie, že niektoré prípady sú kazuistickejšie ako iné, kde sa tým prvým priznáva šedá zóna a požehnanie, hoci neliterárne, kým tým druhým je vyhradená široká škála prívlastkov od farizejského po pelagiánsky, prechádzajúci cez rigidný.
Dostávame sa k ďalšiemu hriechu - „hriechu epitetov“, ktorý neubližuje jednej kategórii, ale celku „normálnych“ katolíkov, tých nedokonalých, ktorí sa snažia vstúpiť úzkymi dverami uprostred ťažkostí života. Tak často prevláda smútok, krehkosť alebo jednoducho priemernosť, ale namiesto toho, aby boli povzbudzovaní ku konaniu dobra, sú tu roky apoštolovaní ako „katolíci s teplou vodou“, „katolíci s chilli“ alebo „katolíci s octom“ a tak ďalej. Keby sa urobil katalóg pápežských epitetov, nielenže by ich celý svet nemohol obsiahnuť, ale budúci historici by dostali nápad, že najhorším rodom na svete sú práve katolíci: niet o tom pochýb, hovorí to ich viditeľný vodca na Zemi. O to viac, ak systematické pohŕdanie katolíkmi sprevádza samoľúbosť maître a penser tohto sveta, žijúci (Fabio Fazio, Emma Bonino) i mŕtvi (Eugenio Scalfari, Giorgio Napolitano).
Nemožno zabudnúť na rany spôsobené rodinám, mladým kňazom, zasväteným mužom a ženám a začínajúcim kňazom obvineným z indiferentizmu a tiež postihnutým túžbou po starobylom obrade (pre mnohých z nich vlastne „novom“, keďže išlo skôr o radostné znovuobjavenie než o nostalgiu). Od roku 2021 boli svedkami zakazovania farností, rušenia omší alebo ich premiestňovania v mene bezbrehého boja proti celej a úctyhodnej liturgii, ktorú treba zlikvidovať ako nákazlivú chorobu. V „poľnej nemocnici“ tieto „obete moru“ nedostanú lepší osud ako malomocní v Ježišových časoch. Aj „todos, todos“ má svoje hranice.
Modlime sa na zadosťučinenie za „hriech proti estetike a sakrálnemu umeniu“ (na druhej strane je známe, že obvinenie z indietrizmu ide ruka v ruke s obvinením z estetizmu), v dôsledku ktorého sa v priebehu desaťročí stavali nové bohoslužobné budovy, ktorých duchovná teplota sa rovná teplote nákupného centra, alebo sa odstraňovali historické oltáre a stavali sa posmrtné jedálne; objednávali sa nové bohoslužobné rúcha, pretože sa človek hanbil nosiť tie staré, hoci už existujú, a preto nestoja nič (oveľa viac stojí prezlečenie sa za „Cirkev chudobných“).
Modlitba za čínskych katolíkov, ktorým pred niekoľkými rokmi jeden prelát povedal, že práve ľudová republika najlepšie realizuje zásady sociálnej náuky Cirkvi. Choďte a vysvetlite to tým biskupom …
Opäť kajúca liturgia pre tých, ktorí uvažovali o konverzii, ale pred pár dňami im bolo povedané, že náboženstvá sú predsa „jazyky, cesty, ako sa dostať k Bohu“, a tak, ak je jedno rovnako dobré ako druhé (pretože toto posolstvo prechádza napriek všetkým možným hermeneutickým praktikám), kto ma k tomu núti? To už môžeš rovno zostať tam, kde si, len sa doplní multireligiózne požehnanie.
Súčasťou by mohla byť aj prosba o odpustenie za zosmiešňovanie mnohodetných rodín, ktoré boli v roku 2015 prirovnávané ku králikom. Kvôli par condicio by sa malo požiadať o odpustenie aj rodiny, ktoré nemajú deti, pretože by radšej mali malého psa, ako sa to opakovalo ad abundantiam a možno príliš zovšeobecňovalo; a rovnako by sa malo požiadať o odpustenie pre malého psa z rovnakého dôvodu ako pre králiky. Ibaže hriechy proti králikom a malým psom sú už súčasťou hriechov proti stvoreniu. A v tom spočíva skrat, ktorý nás nabáda, aby sme sa tu zastavili.
Možno je lepšie zachovať (a držať sa) starého Dekalógu, pretože vymýšľaním nových hriechov riskujeme vlastný cieľ.
Stefano Chiappalone
https://lanuovabq.it/it/a-inventare-nuovi-peccati-si-rischia-lautogol