TAJOMSTVÁ TRADIČNEJ OMŠE (1): ASPERGES A TAJOMSTVO PREBÝVANIA

Naše skúmanie začneme obradom Asperges (kropenie ľudu), ktorý by sa má konať pred hlavnou nedeľnou omšou vo všetkých katedrálach a kolegiátnych kostoloch; pred Druhým vatikánskym koncilom anglickí biskupi nariadili, aby sa tak dialo vo všetkých farských kostoloch, aj keď hlavná omša bola tichou. [1] Obrad nás znovu spája s našimi krstnými sľubmi, ale má aj charakter exorcizmu, vyháňa nečisté, aby pripravil cestu pre svätú obetu. A s Obetou je ďalej spojený metaforou: yzop, ktorý sa spomína v antifóne, bol rastlinou, ktorou sa kropila krv veľkonočného baránka na stĺpikoch dverí a nadpraží domu (Ex 12, 22).

Vzťah aspergu ku krstu vysvetľuje, prečo je povolený len v nedeľu. "Ôsmy deň" (nedeľa, deň zmŕtvychvstania) je so sviatosťou krstu spojený mysticky (odtiaľ pramení obľuba osemuholníkových krstiteľníc) a prvé sviatostné krsty, ktoré sa výslovne spomínajú v Písme, sú o svätom Petrovi, ktorý v prvú nedeľu na Letnice pokrstil 3 000 duší. (pozri Sk 2, 41)

Na druhej strane vzťah Aspergesa k exorcizmu môže vysvetľovať, prečo je povolený len raz v nedeľu, keďže keď sa raz miesto (konkrétne oltár) exorcizuje, nemusí sa to opakovať - aspoň nie do nasledujúcej nedele.

A vzťah aspergesu k obetovaniu môže vysvetľovať, prečo kňaz, ktorý vykonáva aspergesový rituál, musí byť celebrantom omše, ktorá po ňom nasleduje. Aj keď Asperges nie je súčasťou vlastnej omše (preto kňaz nosí štólu, a nie ornát, ktorý sa nosí len pri eucharistickej obete), predsa len je s omšou spojený a kňaz, ktorý je počas omše in persona Christi, zastupuje Krista aj pri rozdávaní milostí jeho drahocennej krvi.

Mimo liturgie sa Asperges tradične používa vždy, keď kňaz prináša sväté prijímanie chorému alebo pri udeľovaní mimoriadneho pomazania.

Tento krásny obrad kropenia sa končí nasledujúcou oráciou:

Exaudi nos, Dómine sancte, Pater omnípotens, æterne Deus, et míttere dignéris sanctum Angelum tuum de caelis, qui custodiat, fóveat, prótegat, vísitet, atque defendat omnes habitantes in hoc habitáculo. Per Christum Dóminum nostrum.

Čo preložím ako:

Vyslyš nás, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, a ráč poslať svojho svätého anjela z neba, aby strážil, opatroval, chránil, navštevoval a bránil všetkých, ktorí bývajú v tomto príbytku. Skrze Krista, nášho Pána.

Táto modlitba má podľa mňa dve hádanky.

Po prvé, kto je svätý Boží anjel? Niektorí, ako napríklad abbé Claude Barthe vo svojej nedávnej knihe Les symbolov, tvrdia, že je to "sám Kristus, ktorý je požiadaný, aby zostúpil na toto miesto". [2] Jeho hypotéza sa zhoduje s domnienkou, že anjel, ktorý je požiadaný, aby vyniesol posvätné obety na nebeský Boží oltár, je tiež Boží Syn, a nie nebeský duch (pozri Supplices te rogamus v Kánone). Tento výklad vychádza zo skutočnosti, že "anjel" (angelos) znamená v gréčtine "posol" a Ježiš Kristus je určite Boží posol (angelos Theou), ako ho nazýva svätý Pavol v liste Galaťanom 4, 14. Na druhej strane nie je nič zlé na tom, že chceme, aby anjel zostúpil a vykonal nejaké očistenie v rámci prípravy na sviatostný príchod Ježiša Krista v Eucharistii, rovnako ako nie je nič zlé na tom, že veríme, že anjel nesie našu obetu Bohu počas kánonu, ako si to predstavujú niektorí umelci.

Druhá hádanka vyplýva z verša omnes habitantes in hoc habitaculo a je dvojaká. Väčšina prekladov používa namiesto slova habitaculum slovo "dom", a to je skutočne správny spôsob prekladu. Ja ponúkam nešikovnejší preklad "všetci, ktorí bývajú v tomto obydlí", aby som upozornil na nadbytočné použitie habito v slovách habitantes a habitaculum. Hádanka je dvojaká: prečo Cirkev označuje toto miesto bohoslužby ako "príbytok", a nepoužíva nábožensky vhodnejší výraz, ako napríklad "kostol" (ecclesia), "chrám" (templum, aedes), alebo dokonca "stánok" (tabernaculum), ako to robí na iných miestach svojich liturgických modlitieb? Keď už sme pri tom, ak Oratórium naráža na cirkev ako na dom Boží (Ž 26, 4) alebo na dom modlitby, (Mt 21, 13), prečo potom nepoužíva latinské slovo domus, ako to v oboch týchto prípadoch robí Vulgáta?

Po druhé, prečo sa v modlitbe žiada požehnanie pre tých, ktorí v ňom prebývajú, čo pravdepodobne znamená nás? Lebo hoci môžeme túžiť prebývať v Pánovom dome po všetky dni svojho života (porov. Ž 26, 4) a hoci mnísi a mníšky trávia v kostole niekoľko hodín denne, faktom zostáva, že veriaci zvyčajne kostol skôr navštevujú, než v ňom prebývajú.

Čiastočnou odpoveďou na tieto otázky je pripomenúť si, že táto orácia figuruje na poprednom mieste v Rituale Romanum, kde sa používa pri požehnaní domov na Paschu aj mimo nej, pri požehnaní nového seminára a pri slávnostnejšom požehnaní školy. A, samozrejme, používa sa aj pri dvoch vyššie uvedených zvolaniach chorých. Pravdepodobne teda modlitba nebola napísaná s ohľadom na posvätený kostol.

Táto odpoveď však nie je úplne uspokojivá, pretože naznačuje, že tí, ktorí zaradili rituál Asperges pred slávenie nedeľnej omše, boli jednoducho príliš leniví na to, aby vymysleli vhodnejšiu modlitbu.

Navrhujem preto hlbšie meditovať nad slovom habitaculum, príbytok. Habaculum môže byť akákoľvek stavba alebo dokonca žiadna stavba, pretože môžete skutočne prebývať v krajine bez toho, aby vás od širokej a hviezdnej oblohy delila čo i len tenká vrstva stanu alebo típí. Navyše prvým príbytkom Ježiša Krista bolo lono jeho Matky. V kolekte na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa uvádza, že Boh Otec urobil z Máriinho lona "dôstojný príbytok" (dignum habitaculum) pre svojho Syna. Ale ak je lono Panny Márie habitaculum jej Syna, je aj habitaculum tých, ktorí sú údmi jeho mystického tela.

S ohľadom na tieto úvahy sa všeobecná modlitba, ktorú možno použiť na požehnanie všetkých druhov budov, stáva modlitbou, ktorá prosí Boha, aby požehnal nás, ktorí sme údmi toho, ktorý prebýval v lone svojej matky a ktorý v súčasnosti prebýva v - alebo aspoň v blízkosti - lone Cirkvi, teda vo svätyni, kde sa podobne ako v lone Panny Márie Slovo stáva telom a prebýva medzi nami. Oratúra ako taká prikyvuje na blížiace sa vtelenie, na ovocie prvkov chleba a vína prostredníctvom vdýchnutia slov konsekrácie kňazom, prostredníctvom zastrešujúcej moci Ducha Svätého. A toto spojenie medzi oltárom/ lonom, Ježišom Kristom a jeho údmi podčiarkuje obrad kropenia, ktorý požehnáva len tri veci: oltár, kňazov a ľud.

Oratúra v tomto prológu omše je zároveň vhodným náprotivkom epilógu omše. Posledné evanjelium je samo osebe meditáciou o príbytku alebo jeho nedostatku: verš "Prišiel do svojho a vlastní ho neprijali" pripomína iný: "Líšky majú nory a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť." (Mt 8, 20) A predsa napriek tomu, že ho svet odmietol, posledné evanjelium hlása: "Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami" - alebo ak by sme chceli gréčtinu preložiť otrocky doslovne, "rozložilo si medzi nami svoj stan". A keď počujeme ohlasovať správu o tomto prebývaní, napodobňujeme pohyb Nadpozemského Syna, ktorý zostupuje, aby pobozkal zem svojou vtelenou prítomnosťou, a dotýkame sa kolenami zeme.

Pri svätom prijímaní vytvárame v morku svojej bytosti príbytok pre nášho Pána, ktorý na zemi nenašiel miesto, kde by zložil hlavu. V obrade Asperges sa po pokropení sviatostnou pripomienkou nášho krstu modlíme, aby sme sa stali dôstojnými príbytkami Bohočloveka, napodobňujúc tú, ktorá ho porodila ako prvá.

Michael P. Foley

Poznámky:

[1] Rev. Adrian Fortescue, Ceremonies of the Roman Rite (Newman Press, 1962), 98.

[2] Abbé Claude Barthe, A Forest of Symbols: The Traditional Mass and Its Meaning, trans. David J. Critchley (Angelico Press, 2023), 36.

(Článok bol skrátený a mierne upravený)

https://www.newliturgicalmovement.org/2024/01/the-asperges-ritual-and-mystery-of.html