FRANTIŠEK A NÁVRAT “SUPREMY”

Kongregácia pre náuku viery sa v minulosti nazývala “Suprema” - "Najvyššia [Kongregácia]" - a jej prefektom bol sám pápež. Postupom času Štátny sekretariát prekonal a zatienil CDF. Pavol VI. urobil zo Štátneho sekretariátu koordinačné centrum celej Rímskej kúrie.

Potom prišiel kardinál Joseph Ratzinger, ktorý sa stal Benediktom XVI. a za svojho štátneho sekretára si vybral kardinála Tarcisia Bertoneho. Kardinál Bertone bol druhým zástupcom kardinála Ratzingera v CDF a nebol to diplomat. Niektorí túto voľbu opisovali ako návrat k ústrednému postaveniu náuky viery v živote Cirkvi a dokonca toto vymenovanie považovali za politický akt, ktorý potvrdil obnovenie CDF ako La Suprema.

Pontifikát Benedikta XVI. však ukázal, že takéto čítanie je prinajlepšom dosť nepresné. Dokonca aj počas rušného a opojného roku 2006, v ktorom Benedikt vykonal mnohé z najvýznamnejších personálnych zmien a vytýčil smer svojho pontifikátu, sa nikdy nesprával antagonisticky.

Benedikt sa snažil skôr spájať než rozdeľovať. Na svoju stranu povolal dlhoročných diplomatov, ako sú kardinál Ivan Dias a kardinál Giovanni Lajolo, a zároveň členov a bývalých členov CDF. Počas pontifikátu Benedikta XVI. pokračovala Kongregácia pre náuku viery vo svojej práci a nikdy nebolo cítiť, že by mala inú váhu alebo výraznejší vplyv. Žiadna pomsta pre La Suprema sa teda nekonala.

Na túto iróniu irónie by sme si museli počkať na pápeža Františka.

Hovorí sa, že počas stretnutí pred koncilom - v cirkevnom žargóne "generálnych kongregácií" - sa kardinál Jorge Mario Bergoglio zastavil, aby pochválil prácu diplomatov. Hovorí sa tiež, že Bergoglio pochválil prácu apoštolských nunciov v jednom zo svojich spontánnych vystúpení na kongregáciách, ktoré nebolo tak široko rozšírené ako to, v ktorom hovoril o odchádzajúcej Cirkvi.

Potom na začiatku svojho pontifikátu zdôraznil, že hľadá mužov starej kúrie, teda tých, ktorí poznali inštitúciu a ktorí jej slúžili. Aj to sa zdalo byť olivovou ratolesťou podanou tým, ktorí boli počas pontifikátu Benedikta XVI. sklamaní.

Okrem toho pápež František takmer zakaždým v každom konzistóriu vytvoril "nápravných kardinálov", mužov po 80. roku života, ktorí nemali právo hlasovať v konkláve, tzv. preto, lebo prejavili Františkov nesúhlas s tým, ako sa veci spravovali v minulosti. Pri bližšom pohľade si možno všimnúť, že mnohí z nich pochádzali z diplomatického prostredia. Presnejšie povedané, pápež František urobil kardinálmi nie menej ako troch aktívnych nunciov.

To všetko však neznamenalo novú centrálnu pozíciu Štátneho sekretariátu a vatikánskeho diplomatického sveta. V skutočnosti Štátny sekretariát postupne strácal svoju centrálnu pozíciu. Štátny sekretár bol napríklad vždy predsedom dozornej rady Inštitútu náboženských diel (Vatikánskej banky). František tomu urobil koniec. Štátny tajomník už dokonca ani nezasadá v správnej rade.

Štátny sekretariát stratil administratívnu autonómiu, pokiaľ ide o finančný dohľad, v prospech Správy dedičstva Apoštolskej stolice po vyšetrovaniach, ktoré viedli k súdnemu procesu o správe finančných prostriedkov Štátneho sekretariátu.

Pápež František medzitým čoraz viac centralizoval rozhodnutia. Niekedy sa hovorí o "magickom kruhu" okolo pápeža Františka, ktorý filtruje informácie a usmerňuje rozhodnutia. Aj to sa zdá byť nepresný opis. Skôr je to tak, že pápež František mal viacero kruhov a prešiel niekoľkými skupinami ľudí, ktorí mali v určitom čase jeho ucho.

Dokonca ani jeho zdravotnú sestru, ktorá mu zachránila život, už nejaký čas nebolo vidieť po pápežovom boku.

Len jedna viditeľná prítomnosť zostala pápežovi Františkovi blízka počas celého pontifikátu: Kardinál Victor Manuel Fernández.

Pápež František ho vymenoval za prefekta Dikastéria pre náuku viery. S kardinálom Fernándezom si DDF opäť zaslúžilo svoju prezývku La Suprema. A to aj napriek tomu, že pápež František oznámil jeho vymenovanie listom, v ktorom odsúdil niektoré nemorálne praktiky z minulosti, ktorými sa "namiesto podpory teologického poznania presadzovali doktrinálne omyly".

La Suprema sa teda vracia v novej podobe. Nie je tu na to, aby disciplinovala nepoddajných teológov alebo opravovala názory, pri ktorých hrozí riziko, že budú heretické, ale skôr na to, aby "podporovala teologické poznanie". To znamená nové stanovy Medzinárodnej teologickej komisie, väčšiu otvorenosť voči iným disciplínam a značnú autonómiu pri rozhodovaní kardinála Fernándeza.

Kardinál sa zasa neostýchal zverejniť dokumenty s odpoveďami vždy, keď sa domnieval, že je potrebné vyznačiť zmenu, a to aj vtedy, keď táto zmena už nastala a už sa praktizuje. Deklarácia Fiducia Supplicans - ktorú pápež podporil v prejave prednesenom 26. januára na plenárnom zasadnutí dikastéria - je toho jasným príkladom.

Nikto nikdy neodmietol požehnanie, keď spočíva v znamení kríža na čele. Napriek tomu vytvorenie a zverejnenie deklarácie znamená dať zelenú postupu, ktorý Katolícku cirkev určite neposúva ďalej od legitimizácie najrôznejších "neregulárnych" zväzkov, aj keď ponecháva doktrínu na mieste a formálne nezmenenú. V skutočnosti sa niektorí aktivistickí kňazi okamžite ponáhľali poskytovať požehnanie s fotografmi v zálohe.

Fiducia Supplicans vyvolala osobitné zdesenie aj vo východnom pravoslávnom svete, ako vysvetlil kardinál Kurt Koch, prefekt Dikastéria pre podporu jednoty kresťanov, ktorý hovoril o tom, že dostal niekoľko kritických pripomienok od sesterských cirkví. O niekoľko dní neskôr pápež František vymenoval kardinála Fernándeza za člena dikastéria kardinála Kocha a Mons. Armanda Mattea - ktorý je sekretárom DDF - za konzultanta pre jednotu kresťanov.

Existuje úplne rozumné a zabehnuté vysvetlenie, prečo sa kardinál Fernández stal členom Kresťanskej jednoty. Kardinál Fernández nahradil svojho predchodcu, kardinála Luisa Ladariu, ktorý pred časom dovŕšil 80 rokov a ako člen pôsobil už päť rokov, takže nastal čas, aby odstúpil. Vymenovanie Msgr. Mattea preto vyvoláva otázniky.

Členovia dikastérií sa pravidelne schádzajú na plenárnych zhromaždeniach, ktoré na základe skúseností, potrieb a očakávaní laikov na celom svete študujú všeobecné línie smerovania a programov dikastéria. Konzultanti sú spravidla prizývaní, aby poskytli kvalifikované stanoviská k teologickým, kanonickým, pastoračným a podobným otázkam.

V každom prípade je zarážajúce, že Jednota kresťanov je deviatym dikastériom, do ktorého pápež František vymenoval kardinála Fernándeza za člena. Pôvodne ho pápež vymenoval za člena siedmich dikastérií (pre evanjelizáciu, a to do jej sekcie pre základné otázky evanjelizácie vo svete a do sekcie pre zakladanie a podporu nových partikulárnych cirkví; pre východné cirkvi; pre biskupov; pre laikov, rodinu a život; pre kultúru a vzdelávanie) a neskôr ho vymenoval aj za člena dikastéria pre legislatívne texty, hoci kardinál Fernández nemá žiadne právne znalosti a vyžreboval si zodpovednosť za riadenie kanonicko-disciplinárnej sekcie DDF.

Naproti tomu kardinál Ladaria bol členom iba piatich dikastérií.

Kardinál Fernández je teda povolaný byť prítomný na rôznych stretnutiach, prinášať svoj pohľad na vec a tiež urobiť z Dikastéria pre náuku viery predĺženie osobného sekretariátu pápeža Františka, oddelenie, na ktoré sa pápež František môže obrátiť kedykoľvek, keď chce niečo zmeniť.

La Suprema je teda späť, len teraz má inú nadradenosť, ktorá nie je spojená s kuriálnymi inštitúciami, ale s osobnosťou, ktorá stojí na čele celého aparátu. Na druhej strane, Františkov pontifikát je úplne iný pontifikát, ktorý charakterizuje predovšetkým osobnosť vládnuceho pápeža.

La Suprema sa vrátila, ale nepomstila sa. La Suprema sa totiž vrátila akási nepoznaná, personalizovaná a iná, ako sme si ju pamätali.

Hrozí, že nová Najvyššia kongregácia zasiala nejednotu. Je pravda, ako hovorí kardinál Fernández, že konflikty ani tak nevytvoril, ako skôr spôsobil ich vznik. Môže, ale nemusí byť na ňom, aby sa rozhodol, či ich nechá znovu vyvrieť, alebo ich nechá vyhnívať na povrchu.

https://www.ncregister.com/news/pope-francis-and-the-suprema