VEĽKÝ OBRAT

Voda začala vrieť.

Jednou z charakteristík postkresťanskej doby, v ktorej žijeme, je obrat. Vieme, že diabol sa vo svojej závisti snaží napodobniť Boha a robí to v antipóde, teda prevracaním toho, čo on robí v múdrosti (Prís 3,19). Príklady sa množia každý týždeň. Pozrime sa na niektoré prípady z posledných dvoch týždňov:

1. Dominikánska kláštorná mediálna osobnosť Lucia Caramová, priateľka pápeža Františka, v tomto rozhovore otvorene povedala, že v sexuálnych vzťahoch s ľuďmi rovnakého pohlavia nie je hriech, ak sa uskutočňujú s láskou. Tvrdí tiež, že pápež František práve vymenoval homosexuála za prefekta veľmi dôležitého vatikánskeho dikastéria.

2. Predseda Nemeckej biskupskej konferencie, biskup Bätzing, požiadal Vatikán, aby prehodnotil opatrenie, ktoré bráni sväteniu homosexuálnych kňazov, ktorí tajne praktizujú svoju sexualitu. Inými slovami, vyzval, aby homosexuálni kňazi mohli slobodne praktizovať svoju sexualitu.

Pred pätnástimi rokmi by si nikto nepomyslel, že budeme žiť v takýchto búrlivých časoch. Už sa nežiada len manželstvo pre kňazov, ale slobodná sexualita pre kňazov a pre všetkých, bez ohľadu na to, čo sa deje. Závažnosť toho, čo tieto pochybné postavy povedali a za čo sa budú skôr ako neskôr zodpovedať, je ťažko merateľná. Aké posolstvo napríklad zaznieva dobrým mladým katolíkom, ktorí žijú v zdržanlivosti a cudnosti vo svojich vzťahoch, ako to prikazuje učenie Cirkvi? Že sú to ctihodní imbecili, ktorí mrhajú časom kvetnatej mladosti v úplne zastaraných blahoslavenstvách: zdržiavať sa heterosexuálnych sexuálnych vzťahov s priateľom alebo priateľkou, ktorých milujú! Alebo je niečo svätejšie a krajšie ako toto? Akí idioti!

Pozrime sa na posledný príklad: pápež František sa vstúpil do pohrebnej miestnosti, kde boli uložené pozostatky Giorgia Napolitana, bývalého prezidenta Talianska, komunistu a slobodomurára. Nedal rozhrešenie, nepožehnal telo ani neurobil žiadne kresťanské znamenie. Hlava Cirkvi a strážca viery odmieta verejné svedectvo viery v budúcom živote a zbavuje dušu nešťastného človeka pomoci, ktorú mu aj po smrti mohol poskytnúť. František je len ďalšou postavou vo svete, ktorá má tú zvláštnosť, že nosí bielu farbu, ale ktorá sa veľmi nelíši od iných svetových vodcov.

Áno, sú to obraty, ktoré hlasno kričia, že voda začala vrieť.

Ale je tu hlbší a vážnejší obrat; obrat, ktorý sa vymyká morálke; teologická inverzia, ktorá nám načrtáva novú Cirkev. Jednoducho to možno vysvetliť prostredníctvom článku, ktorý 20. augusta uverejnil v jedných talianskych novinách jezuita páter Antonio Spadaro. Komentuje v ňom evanjeliovú epizódu z Matúšovho evanjelia 7, 24 - 30:

A hľa, jedna kanaánska žena, ktorá prišla z toho kraja, zvolala na neho a povedala mu: "Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Moja dcéra je ťažko sužovaná démonom. Ale Ježiš jej neodpovedal ani slovo. Vtedy prišli jeho učeníci a prosili ho: "Pošli ju preč, lebo kričí za nami. On však odpovedal: "Ja som poslaný len k strateným ovciam z domu Izraela. Vtedy prišla, padla pred ním na zem a povedala: "Pane, pomôž mi! A on odpovedal a riekol: Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť ho psom. A ona povedala: Áno, Pane, ale aj psy jedia z omrviniek, ktoré padajú zo stola ich pánov. A Ježiš odpovedal a riekol: Ó, ţena, veľká je tvoja viera; nech sa ti stane, čo chceš. A jej dcéra bola od tej hodiny uzdravená.

Jezuita Spadaro sa domnieva, že Ježiš bol "necitlivý. [...] Majstrova tvrdosť je nezlomná. [...] Milosrdenstvo nie je pre ňu. Je vylúčené. Nehovorí sa o ňom. [Ježiš] reaguje na úbohú ženu posmešne a neúctivo. Nie je dobré vziať deťom chlieb a hodiť ho malým psom", teda domácim psom. "Ježiš sa zdá byť zaslepený nacionalizmom a teologickým rigorizmom," píše. Žena potom odvetila, že aj malé psy jedia omrvinky, ktoré padajú zo stola ich pánov. Komentátor Spadaro pokračuje: "Niekoľko slov, ale dobre povedaných, akoby chceli narušiť Ježišovu strnulosť, prispôsobiť ho, "obrátiť" ho k sebe. [...] A Ježiš sa zdá byť aj uzdravený a na konci sa ukazuje oslobodený od strnulosti dominantných teologických, politických a kultúrnych prvkov svojej doby".

Stručne povedané, podľa otca Spadara Ježiš zhrešil z rigidity, ale potom sa obrátil a uzdravil. Ježiš bol teda hriešnikom ako všetci ľudia. Zjavná a bezbožná heréza. Po tejto publikácii pápež František odmenil svojho jezuitského brata tým, že ho vymenoval za podsekretára Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie.

Závažnosť tejto skutočnosti však podľa môjho názoru, a ako som o tom diskutoval s múdrejšími priateľmi, než som ja, nespočíva ani tak vo vyliatej heréze, ako skôr v tom, že Spadaro predpokladá, že Pán potreboval na svoje obrátenie iného, v tomto prípade "iného", ktorý ani nebol Žid. To znamená, že obrátenie k nemu prišlo prostredníctvom dialógu a počúvania "iného", akéhokoľvek "iného", dokonca aj toho "iného", ktorý je najviac vzdialený "mojej pravde". Ježiš bol chorý na tvrdosť a strnulosť a vyliečilo ho slovo pohanskej ženy. Choroba teda nebola v pohanke, ale v samotnom Kristovi.

Nie je to to, čoho sme svedkami počas celého Františkovho pontifikátu? Chorá je Cirkev, sú to katolíci, zaťažení teologickou strnulosťou a s octovými tvárami; "Cirkev je hriešna", povedal na svojej spiatočnej ceste z Mongolska; kňazi sú krutí a zlí; katolíci, ktorí sa modlia ruženec, sú pelagiáni, mladí ľudia, ktorí navštevujú tradičnú omšu, majú psychické problémy, mníšky sú staré panny a všetci sú banda strnulých. A problémom je, že nemajú žiadny dialóg. Držia sa Cirkvi, ktorá za stáročia nahromadila rad mandátov, príkazov a ubezpečení, ktoré nie sú ničím iným ako usadeninou, ktorej sa treba zbaviť. A aby sa Cirkev z tejto choroby vyliečila, potrebuje, podobne ako Ježiš, dialóg s "inými", a čím viac "iných", tým lepšie, lebo tým väčší liek bude môcť poskytnúť. Z toho vyplýva potreba dialógu a načúvania, ktoré nie sú dobromyseľnými aktivitami, ale sú nevyhnutným prostriedkom uzdravenia alebo, inými slovami, obrátenia. Pravda totiž v skutočnosti nespočíva v stagnujúcich formulách a predpisoch Katolíckej cirkvi, ale v sviežosti právd, ktoré prebývajú v "inom", ktorý sa stáva zdrojom zjavenia.

V dôsledku toho "iný" už nie je nepriateľom Cirkvi; jej nepriateľmi sú iní. Prípravný dokument na synodu to hovorí v č. 21. Hovorí tam o aktérovi, "ktorý sa pridáva" k uzdravujúcemu dialógu, a nazýva ho "antagonistom", teda "nepriateľom", a je to ten, kto na scénu uvádza diabolské oddelenie ostatných aktérov (Ježiša, ľudu, služobníkov). Štvrtým aktérom je ten, kto rozdeľuje a prejavuje sa "v podobe náboženského rigorizmu, morálneho zastrašovania, ktoré sa zdá byť náročnejšie ako Ježišovo, a zvádzania svetskou politickou múdrosťou, ktorá si nárokuje byť účinnejšia ako rozlišovanie duchov". Inými slovami, "protivníkmi", "démonmi" novej Cirkvi sme my, katolíci verní učeniu apoštolov, ktoré nás učili naši otcovia. Sme to my, kto prišiel rozdeľovať a brániť dialógu medzi Cirkvou a svetom. Sme diabli a ako takých nás treba prenasledovať.

Dá sa teda pochopiť františkovská posadnutosť synodou a synodalitou. To je spôsob, ako oficiálne dosiahnuť, aby sa počúvali "tí druhí", aby sa z nich stalo zjavenie, a tak definitívne zmeniť učenie Cirkvi. Pripomeňme si zabudnutú skutočnosť: 15. septembra 2018 František promulgoval motu proprio Episcopalis communio, ktorým ustanovuje, že pápež už nemôže napísať posynodálnu apoštolskú exhortáciu, ale len potvrdiť závery synody, ktoré sa automaticky stanú magistériom. To, čo posynodálne počúvajú účastníci synody, ktorá sa dnes začína v Ríme (biskupi, kňazi, rehoľníci, laici, katolíci, pohania a ateisti) a nad ktorými sa bude vznášať Duch Svätý, sa na budúci rok stane súčasťou magistéria Cirkvi. Týmto spôsobom bude Cirkev uzdravená zo svojej strnulosti tak, ako to bolo v prípade jej zakladateľa.

Toto je veľký zvrat. Pravda už nie je v Kristovej Cirkvi, je mimo nej. Ona už nesmie byť tou, ktorá učí, ale tou, ktorá sa nechá učiť. Ona už nie je tou, ktorá lieči, ale tou, ktorá potrebuje byť liečená. Voda sa definitívne varí.

Olivier Clerc rozprával príbeh o žabe, ktorú hodili do hrnca plného vody, ktorá sa pomaly zohrievala. Pretože teplota sa postupne zvyšovala tak pomaly, žaba nebola schopná vnímať ju počas väčšiny procesu. Keď si uvedomila nebezpečenstvo a zistila, že voda vrie, bolo už neskoro. Keby žaba vstúpila do vody pri vysokej teplote, vyskočila by, keď by vnímala nebezpečenstvo, že tam zostane, a unikla by smrti.

V inom podobnom duchu hovorí páter Santiago Martín vo svojom komentári z minulého týždňa o rakovine, ktorá sa nakoniec prejavila. Vysvetľuje, že začala kvasiť s modernizmom, zhoršila sa s liberálnou teológiou a počas koncilu sa preniesla do Cirkvi. Konzervatívni pápeži, ako Ján Pavol II. a Benedikt XVI. videli toto nebezpečenstvo a bojovali proti nemu, ale nepochopiteľne povyšovali do vysokých funkcií ľudí, ktorí zastávali takéto doktríny. Dnes sa tento neporiadok stal zjavným. Konečne sme si uvedomili, že Cirkev je vážne chorá, pravdepodobne na nevyliečiteľnú rakovinu. Ostáva nám len čakať, kým začnú pôsobiť protilátky, ktoré existujú, a kým nás Boh zachráni.

Noblesse oblige... všetkým: plne súhlasím s otcom Martinom, ale myslím si, že nás všetkých zaväzuje noblesa uznania: ten, kto videl chorobu pred viac ako piatimi desaťročiami, kto vnímal, že je tu nádor a že sa vyvíja, a kto odsúdil patológiu, bol Mons. Marcel Lefebvre. Povedal to a bol prenasledovaný a zaobchádzali s ním ako s prašivým psom.

Už to nie je len otázka tvrdohlavosti v latinčine, už to nie je otázka neposlušnosti. Je to otázka samotného prežitia Cirkvi.

www.caminante-wanderer.blogspot.com