VHOD-NEVHOD: PREČO SME TU
Katolicizmus je náboženstvo viery a rozumu - a má bohatú, stáročia trvajúcu tradíciu hlbokého myslenia o Bohu a človeku. Katolícka "vec" je však aj náboženstvom tajomstiev - nie poverčivých blábolov, ako sa domnievajú niektorí kritici, ale tajomstiev v tom zmysle, že ľudský rozum má hranice, ktoré sú zrejmé samotnému rozumu. Nevieme - a ani nemôžeme vedieť - prostredníctvom bežného ľudského rozumu, odkiaľ svet a my sami pochádzame alebo kam smerujeme. Pre vedenie v živote s týmito a ďalšími tajomstvami rozum v najlepšom prípade uznáva, že potrebujeme Zjavenie, zjavenie od Toho, ktorý vie. A preto máme rozumnú vieru v to, čo nám On zvestoval.
V nepokojnej dobe, akou je tá naša - v čase, keď aj v Cirkvi vládnu veľké zmätky -, je naliehavejšie ako zvyčajne udržať si túto Vieru. Uprostred zmätkov a ešte horších vecí skeptici poukazujú na mnohé zlo vo svete ako na dôkaz, že naša viera v milujúceho Stvoriteľa je len zbožným želaním. Prečo by napríklad taká Bytosť stvorila ľudské bytosti, ktoré - ako vidíme stále znova v dejinách a nemenej v našej vlastnej "osvietenej" dobe - sú celkom schopné priemyselného vraždenia (vrátane holokaustu desiatok miliónov nevinných v maternici), vojen, mučenia, znásilňovania, otroctva, útlaku a tisícov ďalších činov, ktoré tvoria to, čo svätý Augustín nazval mysterium inquitatis - tajomstvo zla.
Jednou z tradičných odpovedí je, že Boh podstúpil riziko stvorenia slobodných ľudských bytostí s vedomím, že po našom páde urobí niečo ešte väčšie, keď nás vykúpi. Ak si chcete prečítať brilantný príklad toho, že toto všetko znamená niečo netušene slávne, oplatí sa stráviť nejaký čas s prvými stránkami Tolkienovho Silmarillionu (zadarmo online tu), v ktorých Boh spieva svetu na vznik spolu s anjelmi. A potom ako zázračné hudobné dieťa včlení nesúrodé tóny, ktoré do symfónie vniesol diabol, do úchvatne krásnej symfónie.
Samozrejme, toto všetko stále obklopuje tajomstvo, jednak preto, že tajomstvo z definície nemá na tomto svete úplné vysvetlenie, a jednak preto, že, úprimne povedané, náš ľudský rozum by dal prednosť niečomu menej vznešenému. Väčšina z nás by bola radšej, keby to, čo považujeme za "nesúlad", nikdy neexistovalo. Chceme nerušenú existenciu. Všetko však nasvedčuje tomu, že Boh si myslel, že jednoduchší ľudský príbeh by nebol taký úžasný ako to, čo sa skutočne rozhodol urobiť. A súčasťou viery je pochopiť, čo to znamená, nakoľko sme toho schopní.
Pomoc nám poskytujú viacerí naši kresťanskí predkovia. Napríklad na samom začiatku Danteho Paradisa vysvetľuje Beatrice:
Všetky veci, nech sú akékoľvek
Majú medzi sebou poriadok, a to je forma,
vďaka ktorej sa vesmír podobá Bohu. . .
Preto postupujú k prístavom rôznym
na veľkom mori bytia. ... (odsek I)
Toto je jadro toho, čo nás v súčasnosti trápi. Vďaka rôznym vedám a technológiám dnes poznáme mnoho jednotlivých vecí, dokonca poznáme aj niektoré morálne princípy, ale stratili sme Jedinú vec, ktorá drží mnohé pohromade: poriadok, ktorý do sveta vložil Boh. Dante a celá katolícka tradícia obsahujú veľa tomistického a aristotelovského uvažovania, ale celkové posolstvo je skôr augustínovské: potrebujeme božské ordo amoris. "Ó, ty, ktorý si láska, daj do poriadku moje lásky."
Táto modlitba je dnes naliehavejšia ako kedykoľvek predtým, a to aj v Cirkvi. Iba Katolícka cirkev má celú škálu kultúrnych zdrojov - vďaka svojim židovským koreňom, gréckej filozofii, rímskemu právu, stredovekej teológii atď. - aby mohla svetu priniesť univerzálnu perspektívu. Katolícka jednoducho znamená "podľa celku" (gr. kata holos), t. j. univerzálna.
Nemáme jednoducho zoznam doktrín, dokonca ani morálne zásady či vyznanie viery. Máme - jedinečne máme - víziu celku, ktorá dokáže mnohé veci, ktoré Boh stvoril, zaradiť do zrozumiteľného poriadku: Boží poriadok, ktorý sme dostali a ktorý musíme mať stále na pamäti, aby nás viedol cez mnohé zmätky, ktoré poznačujú túto dobu v živote Cirkvi.
A práve to sa snažíme sprostredkovať tu vo VHOD-NEVHOD. V tejto chvíli, ak ste si prečítali vyššie uvedenú úvodnú poznámku, si možno myslíte, že toto je ten najzvláštnejší začiatok fundraisingu v celej ľudskej histórii. A možno máte pravdu.
Každá denná publikácia hodná pozornosti sa, samozrejme, musí zaoberať konkrétnymi otázkami, problémami, konfliktami atď. Tak ako mnohí ľudia, aj my chceme zachrániť Cirkev, Ameriku, Západ, civilizáciu. Ale nielen to; robíme to všetko na pozadí ešte väčšej vízie. Pretože ak by sme sa zaoberali len "problémami", robili by sme to len tak, ako to robí "svet". Ak je teraz v Cirkvi - a vo svete - potrebná nejaká "zmena paradigmy", je to pravidelné pripomínanie, že všetky otázky sa podieľajú na väčšom poriadku, ktorý je možno práve teraz ťažšie ako kedykoľvek predtým vidieť. Ale napriek tomu je to Boží poriadok, ktorý má Cirkev jedinečnú možnosť mať pred sebou a rozvíjať ho - a ktorý sme na vlastné nebezpečenstvo zanedbávali. Na synode o synodalite sa napríklad veľa hovorilo o počúvaní a dialógu, sprevádzaní a prijímaní. A v správnom kontexte by to bolo v poriadku. Ale správny kontext, ako to vyjadril svätý Pavol, sa nachádza v úplne inej rovine:
Oblečte si Božiu výzbroj, aby ste mohli pevne stáť proti diablovým taktikám. Náš boj totiž nie je s krvou a telom, ale s kniežatstvami, s mocnosťami, s vládcami tohto sveta, s vládcami tejto temnoty, so zlými duchmi na nebesiach. (Ef 6,11-12)
Pre svet je smiešnou poverou veriť, že sme v duchovnom boji za spásu duší - je to "starý" pohľad hraničiaci so "spiatočníctvom", ktorý sa zdá byť do značnej miery mimo pôsobnosti synodality. Ale o tom viera v skutočnosti je. A preto sme tu, každý deň, VHOD-NEVHOD.