RADIKÁLNE DÔSLEDKY “TRANSSEXUÁLNEHO KRSTU”

Akceptuje teraz Cirkev transgenderizmus, teda "rodovú rôznorodosť", na základe nedávnej odpovede Dikastéria pre náuku viery (DNV)na otázku, či môžu byť pokrstení takzvaní "transsexuáli"? Ak áno, vylučuje sa tým normatívny status antropológie založenej na stvorení, podľa ktorej je pohlavná odlišnosť medzi mužom a ženou základom nášho ľudstva, a teda aj manželského zväzku?

A je zjavné odmietnutie sexuálnej diferenciácie zo strany DNV v rozpore nielen s dokumentom Kongregácie pre katolícku výchovu (ďalej KKV) z roku 2019, konkrétne s dokumentom "Muža a ženu stvoril on: na ceste dialógu o otázke rodovej teórie vo výchove", ale aj s učením pápeža Františka (po Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI.) v Amoris Laetitia? A čo je ešte znepokojujúcejšie, čo zabráni logickému skĺznutiu tohto postoja k transsexuálnym manželstvám a transsexuálnym kňazským vysviackam?

Dikastérium odpovedalo na otázku, či môže byť "transsexuál" pokrstený.

Transsexuál - ktorý podstúpil aj hormonálnu liečbu a operáciu na zmenu pohlavia - môže prijať krst za rovnakých podmienok ako ostatní veriaci, ak nenastanú situácie, v ktorých by hrozilo vyvolanie verejného pohoršenia alebo dezorientácie veriacich. V prípade detí alebo dospievajúcich s transrodovými problémami, ak sú dobre pripravení a ochotní, môžu prijať krst.

Čo je to takzvaný "transsexuál"? Týmto pojmom sa označuje "transsexuálny jedinec", ktorého rodová sebaidentifikácia je v rozpore s biologickou, chromozomálnou a genetickou sexuálnou identitou, ktorú má od počatia. Alebo niekoho, kto uskutočnil "prechod" zo ženy na muža alebo naopak prostredníctvom hormonálnej liečby a operácie na zmenu pohlavia.

Ak môže byť pokrstený takzvaný transsexuál, znamená to, že Cirkev teraz akceptuje tvrdenie, že rodová dysfória medzi telom a mysľou nie je duševnou chorobou, ktorá odráža porušenosť nášho padlého sveta, ale v skutočnosti svedčí o tom, že sa človek narodil v nesprávnom tele?

Pápež František odmietol transgenderizmus ako ideológiu, ktorá "presadzuje osobnú identitu a citovú intimitu radikálne oddelenú od biologického rozdielu medzi mužom a ženou. V dôsledku toho sa ľudská identita stáva voľbou jednotlivca, ktorá sa môže časom aj meniť".

Zastáva názor, že "biologické pohlavie a sociálno-kultúrnu úlohu pohlavia (gender) možno rozlišovať, ale nie oddeľovať". (Amoris Laetitia, č. 56) To znamená, že sexuálna identita jednotlivca sa skladá z biologického, fyzického, psychologického a sociálneho rozmeru v integrálnej antropológii.

KKV navrhuje, že by mohlo byť ešte užitočné študovať toto rozlišovanie medzi pohlavím a rodom, aby sa "dosiahlo hlbšie pochopenie spôsobov, akými sa sexuálna odlišnosť medzi mužom a ženou prežíva v rôznych kultúrach". (č. 6)

František súhlasí, ale zostáva kritický: "Jedna vec je pochopenie pre ľudské slabosti a zložitosť života a druhá vec je akceptovanie ideológií, ktoré sa snažia oddeliť to, čo sú neoddeliteľné aspekty reality." Nie je však práve toto rozdeľovanie predpokladom nedávneho povolenia "transsexuálneho krstu"?

Vzhľadom na to, že Cirkev potvrdzuje normatívny význam sexuálnej diferenciácie ľudstva, ktorá má svoj základ v štruktúrach stvorenia (t. j. sexuálny rozdiel medzi mužom a ženou je stvoriteľskou danosťou), je celé ľudstvo viazané na túto štruktúru. Myšlienka "transsexuála" alebo "transrodového jedinca" teda nemá v katolicizme antropologický základ. (Amoris Laetitia, č. 56)

Okrem toho, ako tvrdí KKV, tzv. transgenderizmus predpokladá "dualistickú antropológiu, ktorá oddeľuje telo (redukované na status inertnej hmoty) od ľudskej vôle, ktorá sa stáva absolútnom, ktoré môže manipulovať s telom, ako sa mu zachce". (č. 20) Podľa tohto názoru dochádza k "postupnému procesu denaturalizácie, teda k odklonu od prirodzenosti a k absolútnej možnosti rozhodovania o pocitoch ľudského subjektu". (č. 19)

Cirkevná normatívna antropológia však zastáva názor, že pohlavne diferencované telo vo svojej integrálnej celistvosti je neoddeliteľnou súčasťou sebaidentifikácie, a teda že subjektívne prežívané pohlavie nemožno správne považovať za nezávislé od biologickej prirodzenosti človeka.

V Gn 1, 27 sa tvrdí, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, muža a ženu ich stvoril. Toto tvrdenie je objektívnou skutočnosťou, ktorá vylučuje stav, v ktorom by Boh stvoril sexualitu na "spektre" medzi mužom a ženou.

KKV objasňuje metafyzický dôsledok Genesis:

Je potrebné znovu potvrdiť metafyzické korene sexuálnej odlišnosti ako antropologické vyvrátenie pokusov o popretie mužsko-ženskej duality, z ktorej vzniká [manželstvo a] rodina. Popretie tejto duality nielenže vymazáva víziu ľudských bytostí ako plodov aktu stvorenia, ale vytvára predstavu ľudskej osoby ako akejsi abstrakcie, ktorá si [ako hovorí Benedikt XVI. Muž a žena vo svojom stvorenom stave ako komplementárne verzie toho, čo znamená byť človekom, sú sporné. Ak však neexistuje vopred určená dualita muža a ženy v stvorení, potom ani [manželstvo a] rodina už nie sú skutočnosťou ustanovenou stvorením. (č. 34)

Ak je sexuálna identita jednotlivca trvalá na základe toho, že je stvorená, a Cirkev teraz zjavne akceptuje transrodového jednotlivca, znamená to, že Cirkev teraz tvrdí, že muž môže otehotnieť? Menštruovať? Čo ak bol tento jednotlivec predtým pokrstený pred svojou takzvanou premenou, neznamená teraz jeho pokrstenie, že už nie je tou istou osobou, ktorá bola pôvodne pokrstená? To so sebou prináša nielen antropológiu, ktorú predpokladá fenomén "transgenderových osôb" a ktorú František a KKV odmietajú, ale aj opätovný krst. Ako však potom môže Cirkev zachovať integritu tejto sviatosti?

A napokon, čo má zabrániť logickému skĺznutiu pokrsteného transsexuála od snahy o transsexuálne manželstvo a transsexuálne kňazské svätenie? Nič, ak Cirkev akceptuje transgenderizmus. Toto skĺznutie k transsexuálnemu sväteniu nie je vzdialené. Nemecký synodálny dokument to už urobil. Toto všetko je však bezpredmetné, ak neexistuje taká objektívna realita ako "transsexuálny" jedinec.

Eduardo Echeverría

www.thecatholicthing.org