VIDIEŤ SV. OMŠU karmelitánskymi očami

Jedným z najznámejších aspektov karmelitánskej spirituality je jej predstava duchovného života ako postupu cez tri etapy: očistenie, osvietenie a zjednotenie. Tieto etapy sa často označujú ako očistná cesta, osvietenská cesta a cesta zjednotenia. Ich názvy vyjadrujú prevládajúcu činnosť každej z nich.

V prvom štádiu vynakladáme mnohé a opakované úsilie na umŕtvovanie svojich hriešnych návykov, aby sme si mohli vytvoriť spôsob života, ktorý je skutočne odovzdaný Bohu.

V druhom štádiu pokračuje očisťovanie našich morálnych nedokonalostí, ale prevažuje v ňom osvietenie Božou milosťou, pretože Boh preberá stále väčšiu iniciatívu, aby nás naučil svojej zvrchovanej dobrote. V tejto fáze sa stávame vnímavejšími; keďže hlavné prekážky jeho pôsobenia boli odstránené, Boh môže v nás čoraz slobodnejšie pôsobiť. Jeho skutočnosť sa čoraz viac stáva východiskovým bodom našich myšlienok, vôle a činov a miestom ich príchodu.

V treťom štádiu nás Boh vťahuje do kontemplatívneho zjednotenia so sebou samým: je to výlučne jeho zásluha, len on nás môže povzniesť k takému zakúseniu a videniu svojej dobroty a všetko, čo môžeme urobiť, je dať sa k dispozícii vpádu jeho nežnosti. Nie je to ani tak zjednotenie, ku ktorému privádzame sami seba, ako skôr zjednotenie, ktoré v nás uskutočňuje On, ako sa to páči jeho Majestátu. Veľkí karmelitánski učitelia svätý Ján od Kríža a svätá Terézia od Ježiša nás ubezpečujú, že napriek drsnej ceste, ktorá vedie k tomuto stupňu, a napriek našej bezmocnosti dosiahnuť ho, jedna chuť Pánovej sladkosti stojí za každé utrpenie, každú bolesť, každú námahu; skutočne, je to nebo, ktoré preniká do nášho padlého sveta.

To, v ktorom štádiu sa práve nachádzame, nie je dôvod na to, aby sme sa trápili (som už skoro tam? stane sa mi to? kedy sa mi to stane? som v regresii?). Takéto starosti by sa mohli zamiešať s jemnými formami pýchy alebo zúfalstva, prípadne škrupulozity.(1) Našou úlohou je skôr robiť viac to, čo je v našej moci: nasledovať cestu očisťovania a hľadať osvietenie. Zvyšok urobí Boh vo svojom vhodnom čase; dá nám spočinúť v ňom, keď na to budeme spôsobilí, ak nie v tomto živote, tak v budúcom, za predpokladu, že tento život opustíme v stave milosti.

Ako sa teda toto karmelitánske duchovné učenie vzťahuje na samotnú štruktúru a prežívanie omše?

Každá omša sa skladá z troch základných častí: kajúcej prípravy; poučenia z Božieho slova; a obnovy kalvárskej obety, keď sa božská Obeť obetuje Bohu a my, jej údy, sa obetujeme Bohu v spojení s ním ako našou Hlavou.

Omša sa preto zámerne začína očistným rituálom. Pri úpätí oltára recitujeme Žalm 42, čím akoby sme spočiatku zdôrazňovali našu vzdialenosť od Boha, našu nehodnosť priblížiť sa k nemu a našu potrebu jeho milosti, aby sme sa odvážili vykročiť a pristúpiť k oltáru, ktorý predstavuje Krista Pána. V Confiteor vyznávame svoje hriechy; v deväťhlasnom Kyrie eleison prosíme o Pánovo milosrdenstvo. Snažíme sa očistiť od všetkého, čo by mohlo brániť nášmu napredovaniu k zjednoteniu s Kristom.

Keď prechádzame ku kolekte, prosíme o milosti a otvárame svoju myseľ a srdce, aby sme sa nechali formovať Božím slovom: tým sa začína osvecujúca fáza omše, keď kľačíme alebo sedíme, aby sme počúvali lekciu alebo lekcie, a stojíme, aby sme prijali evanjelium, v ktorom nás učí samotné Božie slovo. Ak sme bdelí a pozorní, Božie slovo bude môcť preniknúť do našej duše, aby jeho Pravda mohla dať formu a mieru našim myšlienkam a túžbam. Boh nás formuje, aby sme boli pripravení na spojenie s ním samým. On sám nás môže naučiť, ako odložiť starého človeka a obliecť si nového človeka v spravodlivosti. Bez jeho poučenia sa ďaleko nedostaneme. Ako hovorí sv. Tomáš Akvinský, aj najbystrejší pohanskí filozofi dospeli len k niektorým pravdám o Bohu, a to po dlhom štúdiu a so zmesou omylov. On sa svojím zjavením nielenže skláňa k tomu, aby nás učil, ale vkladá nám do úst slová, ktorými uctievame jeho pravdu a spravodlivosť. Čítanie sa stáva formou intelektuálneho kadidla, ktoré mu obetujeme a ktoré predstavuje výstup našej mysle k jeho trónu.

Offertoriom začíname novú činnosť: odpoveď, ktorú symbolizuje chlieb a víno pripravené ľuďmi a nesené k oltáru, ktorou Pánovi hovoríme, že my sami sme pripravení priniesť sa mu ako obeta, pripravení pripojiť sa k jeho sebaobetovaniu na kríži a odovzdať sa ohňu jeho lásky. Vstupujeme na cestu zjednotenia, kde je našou úlohou predstaviť sa na hostine, pripravení prijať Pána Ježiša, ktorý k nám prichádza v Obete a dáva sa nám. Hoci prichádzame k jeho oltáru, je to on, kto nás berie do spoločenstva so sebou. Ako hovorí svätý Augustín, kým obyčajný pokrm sa premieňa na toho, kto ho konzumuje, tento nebeský pokrm, ktorý je skutočnejší a silnejší ako my, nás premieňa na neho samého, a tak nás spája s naším Pánom.

O tomto sa teda oplatí uvažovať spolu s karmelitánskymi majstrami: omša je naším miniatúrnym ponorením sa do celého duchovného života, ak sa jej otvoríme! Neprevedie vás, samozrejme, úplne očistnou, osvecujúcou a zjednocujúcou cestou - to by bola dosť veľká skratka!" - ale svojou štruktúrou sa týmto cestám podobá a v našich dušiach uskutočňuje niečo z ich diela.

Skutočný očisťovateľ, učiteľ a milovník našich duší, Ježiš Kristus, je nám prítomný, pripravený očistiť nás, ktorí k nemu v pokore voláme, túži nás osvietiť svojím slovom a túži nás spojiť so sebou, odovzdať svoj vzkriesený život do našich tiel a duší. Ak vstúpime do tejto veľkej modlitby Krista a jeho Cirkvi a urobíme ju svojou vlastnou, osou, okolo ktorej sa točí zvyšok nášho života, staneme sa takpovediac liturgickými učňami karmelitánskej múdrosti; zakúsime a uvidíme, aký je Pán milostivý k tým, ktorí sa ho boja a vzývajú jeho meno.

Dr. Peter Kwasniewski

www.onepeterfive.com