VIERA A POLITIKA: REVOLUČNÝ NÁBOJ KRISTOVHO PRÍCHODU (I)

1. KRÁĽOVSTVO

Kresťanský život nikdy nie je cudzí sociálnej a občianskej sfére

Tajomstvá stvorenia a vtelenia nám umožňujú potvrdiť túto pravdu a dať jej správny rozmer.

Viera v stvorenie nám pripomína - v rozpore s tým, čo by nám dnes chcel pripísať istý environmentalizmus -, že "zem je Božie dielo, nie Božia matka"[1]: chráni nás tak pred pokušením považovať svet za jediný horizont a bráni nám pripisovať mu výsady, ktoré patria iba Bohu.

Rovnako nám pripomína, že žiadna ľudská alebo svetská skutočnosť - dokonca ani štáty - sa nemôže stať základom morálnych alebo náboženských noriem, ale svoj zmysel a svoju existenciu čerpá z pôvodnejšej vlády.

Na rozdiel od extrémizmu transcendencie, ktorý by mal tendenciu popierať akýkoľvek druh kontaktu alebo "kontaminácie" medzi Bohom a človekom, viera vo Vtelenie nás odkazuje na tajomstvo Boha, ktorý sa plne zapája do nášho človečenstva, až sa sám stáva človekom. To nám umožňuje rozpoznať Božiu prozreteľnosť vo všetkých ľudských záležitostiach, dokonca aj v politike. Preto môže Augustín právom tvrdiť, že Boh "dat regna terrena", udeľuje pozemské kráľovstvá [2].

Narodenie Krista sa nachádza v presnom historickom bode: v historickom čase, ktorý je zároveň politickým časom, zhodujúcim sa s rozhodnutím cisára Augusta o sčítaní všetkých obyvateľov Rímskej ríše. Evanjeliá nám tiež ukazujú Ježišovu pozornosť k politickým záležitostiam a jeho zásahy v tejto oblasti: stačí spomenúť epizódu s daňou cisárovi (Mk 12, 29-30). Práve táto epizóda poukazuje na základný bod v uvažovaní o vzťahu medzi kresťanstvom a politikou: existencia politickej moci je legitímna a tejto moci človek dlhuje poslušnosť a spoluprácu v tom, čo mu prináleží. Táto poslušnosť však podlieha Božej moci nad časom, dejinami a každým človekom. Človek vďačí za svoje srdce a život Bohu, a nie štátu alebo jeho zákonom.

Týmto spôsobom Ježiš síce neodmieta izraelskú tradíciu, ale ukazuje, že ju presahuje. Nestotožňuje sa s teokratickou víziou Starého zákona, ale zachraňuje jeho skutočne dôležitý prvok: jedinečnú Božiu vládu.

Ježiš zároveň prináša niečo nové: "Priblížilo sa Božie kráľovstvo" (Mk 1, 15), "prišlo k vám" (Mt 12, 28), "je uprostred vás" (Lk 17, 21).

Všetky tieto výrazy odkazujú na proces "príchodu", ktorý sa odohráva teraz a ktorý ovplyvňuje celé dejiny: naplnenie, v ktorom sa zopakuje každé ľudské očakávanie spravodlivosti, dobra a pravdy. Týmto budúcim kráľovstvom je práve osoba Ježiša. O Božom kráľovstve nemôžeme uvažovať idealisticky, ako o realite, ktorá je jednoducho "vnútri" človeka. Nemôžeme sa obmedziť ani na výlučne eschatologické úvahy: kráľovstvo by sa týkalo len konca sveta.

Sekularistický výklad, podľa ktorého by sa kráľovstvo zhodovalo s ľudským budovaním sveta mieru, spravodlivosti, rovnosti a úcty k stvoreniu, zostáva nepresvedčivý. V tejto perspektíve chýba aj Kristus ako naplnenie a spása pre každého človeka[3].

Nová blízkosť kráľovstva, o ktorej Ježiš hovorí, je on sám. Skrze neho Boh pôsobí a vládne: vládne božským spôsobom, ktorý sa nedá porovnať so svetským chápaním moci. Boh vládne prostredníctvom lásky, ktorá je dovedená až do krajnosti, dokonca až na smrť na kríži. Zároveň sa stáva paradigmou všetkých foriem moci a autority. Každý, kto zastáva postavenie autority alebo moci, kto je pánom iných, je povolaný prispôsobiť sa najhlbšej podstate vlády, ktorá hľadá dobro druhého až po sebaobetovanie a ktoré uznáva kritérium tohto dobra vo vôli jediného Pána.

Keďže Ratzinger je čitateľom Augustína, môžeme potvrdiť, že kresťanstvo, ktoré sa vkladá do dejín, uznáva "právne" autority a prelína sa so štátnymi štruktúrami bez toho, aby sa s nimi niekedy zhodovalo. Zachováva si v sebe vnútorne "revolučný" náboj: nemožno ho považovať za totožné so žiadnym štátom, ale je silou schopnou relativizovať všetku svetskú a imanentnú realitu, odkazujúc na jediného Boha, Absolútno, ktoré riadi dejiny, a na jediného skutočného prostredníka medzi Bohom a človekom, Ježiša Krista.

POLITIKA, ČLOVEK, OSOBA

V súčasnosti prevláda technický pohľad na politickú činnosť, ktorý ju redukuje na súbor rozhodovacích procesov legitimizovaných dodržiavaním procedurálnych pravidiel. To neznamená, že politické rozhodnutia nie sú založené na etických predpokladoch a predstavách o tom, čo je "dobré" alebo "správne": ale kritériá už nehľadáme vo veľkých morálnych systémoch. Sú odvodené z iných zdrojov, napríklad z technovedy alebo ekonomiky. Etická otázka sa rozplýva v "etickom pluralizme", ktorý sa v skutočnosti zhoduje s deklarovaným relativizmom, nie bez netolerantných čŕt voči tým, ktorí sa stále považujú za vlastníkov morálnych istôt.

Krízu politiky možno vysvetliť vo svetle pôvodnejšej antropologickej krízy: politika sa zrodila s cieľom podporovať ľudskú osobu. Kto je človek? Čo znamená uvažovať o človeku ako o osobe? Aký vzťah existuje medzi osobou a štátom, osobou a spoločným životom? Čo je skutočným dobrom pre človeka a ako ho možno dosiahnuť prostredníctvom politickej činnosti?

Je ešte priestor pre človeka v dobe globalizácie, keď sa anonymné financie vnucujú konkrétnym hospodárskym vzťahom, keď sa rozhodovacie a mocenské centrá presúvajú z volených zhromaždení štátov do rúk nadnárodných elít? Je ešte priestor pre myslenie a svedomie vo svete, ktorý si z technológie a technovedy urobil "infraštruktúru" a ktorý sa usiluje prekonať hranice človeka tým, že ho kríži so strojom?

Aká úloha zostáva politike, ktorá čoraz viac deleguje (ako to nemilosrdne ukázala kríza v zdravotníctve) definovanie kritérií a zodpovednosť za rozhodovanie na vedcov a odborníkov?

Táto dynamika má svoju históriu. Moderna zredukovala svet na hmotu, ktorá je úplne prístupná ľudskej manipulácii; človek sám sa začal považovať za neurčitú a večne sa meniacu identitu. Z toho vyplýva predstava slobody ako sebaurčenia, ktoré je len nástrojom sebaurčenia, a štátu ako ochrancu individuálnych nárokov.

Aby sme mohli adekvátne odpovedať na otázku o človeku, je vlastne potrebné začať od jeho štrukturálnej stvorenosti. Človek je stvorený z lásky: seba samého a svoj život prijíma ako bezplatný dar od Boha.

V druhom príbehu o stvorení človeka (Gn 2, 7-25) Adam - ktorý tu predstavuje celé ľudstvo - objavuje sám seba na základe svojej "pôvodnej samoty" pred Absolútnom. Zároveň si uvedomuje, že je nadbytočný voči ostatným živým bytostiam, medzi ktorými "nenašiel pomoc podobnú sebe" (Gn 2, 20): práve preto, že nenachádza bytosť podobnú sebe, objavuje napätie k sebadarovaniu, ktoré sa naplní len v Božom stvorení ženy a v spoločenstve s ňou.

Uvedomenie si vlastnej pôvodnej závislosti od stvorenia; vnímanie vlastnej jedinečnosti medzi živými bytosťami (vedomie a sebauvedomenie); objavenie "existencie pre niekoho" sú charakteristické znaky človeka ako osoby.

Z hľadiska politickej reflexie predstavuje kategória osoby prvú a najhlbšiu prekážku hybris moci. Človek nie je indivíduum oddelené od akejkoľvek formy účasti, obmedzenia alebo väzby; nie je ani amorfnou bunkou neosobného kolektívu. Okrem toho povolanie, ktorým je človek stvorený, nadobudne svoj plný zmysel len vtedy, ak sa vrátime k "pôvodnej samote", k "vzťahu s Absolútnom" opísanému v Genesis. Takto sa v človeku vytvára dialektika medzi vedomím svojej obmedzenosti a napätím, aby sa realizoval nad sebou samým.

To všetko je dôsledkom a znakom jeho stavu ako stvorenia, ktoré v darovaní seba nachádza bod maximálnej podobnosti s Bohom a svojho vlastného naplnenia.

+Mons. Massimo Camisasca

[1] sv. Augustín, Boží štát, kniha VI.

[2] Tamže, kniha IV.

[3] porov. J. Ratzinger, Ježiš Nazaretský. Zväzok I. Od krstu po premenenie

www.tempi.it