ADVENTNÝ PRÍHOVOR PLNÝ ZMÄTKU

Každý adventný piatok má kazateľ pápežského domu kardinál Raniero Cantalamessa prríhovor pre Rímsku kúriu a pápeža Františka v rámci prípravy na Narodenie Pána. Tento rok sa kazateľ rozhodol hovoriť o troch teologálnych čnostiach, počnúc vierou.

Vyznanie historizmu

Po potvrdení, že spásna viera je viera v Krista, sa kazateľ pýta: "Ak je spásna viera vierou v Krista, čo potom všetci tí, ktorí nemajú možnosť v neho veriť?" Odpoveď preláta je všetko, len nie katolícka.

Najprv poukazuje na to, že svet sa zmenil, že je teraz multikultúrny. V dávnych časoch "sme si, samozrejme, uvedomovali existenciu iných náboženstiev, ale od začiatku sme ich považovali za falošné alebo sme ich vôbec nebrali do úvahy (...) Všetci kresťania zdieľali tradičnú axiómu: 'Mimo Cirkvi niet spásy'".

Ale "dnes to už neplatí". Tieto úvahy nie sú ničím viac alebo menej ako historizmom, t. j. náukou, ktorá interpretuje pravdu podľa údajov dejín alebo kultúry. Inými slovami, neexistuje žiadna stabilná a trvalá pravda, ale stáva sa kolísavou a relatívnou.

Spása mimo viditeľnej Cirkvi

Kardinál ďalej vysvetľuje, že vďaka Nostra aetate Druhého vatikánskeho koncilu dnes existuje rešpekt, dialóg medzi náboženstvami, ako aj uznanie hodnôt prítomných v každom z nich. "S týmto poznaním prišla viera, že aj tí, ktorí sú mimo Cirkvi, môžu byť spasení," dodáva kazateľ.

Toto východisko je skreslené: Cirkev už pred koncilom potvrdila, že spása môže byť aj mimo viditeľnej Cirkvi. Na druhej strane však nikdy nepovedal, že túto spásu možno dosiahnuť hodnotami falošných náboženstiev, ale Kristovými zásluhami. Preto môže byť člen falošného náboženstva napriek svojej príslušnosti k falošnému náboženstvu spasený skrze Cirkev, ak k nej explicitne alebo implicitne priľne.

Kardinál na základe svojho mylného názoru tvrdí, že “ak sa bude nasledovať stará doktrína, spása je od začiatku obmedzená na malú menšinu ľudí". Toto "nás nemôže nechať bez úhony, ale škodí Kristovi predovšetkým preto, že ho zbavuje veľkej časti jeho človečenstva. Nemožno veriť, že Ježiš je Boh, a potom obmedziť jeho faktický význam na malý sektor".

Ako sme práve videli, táto úvaha je falošná a posudzuje spásu podľa počtu vyvolených. Vyzerá to ako vtip. Okrem toho kardinál si vynucuje argumentáciu, aby predstavil svoje novinky.

Kristov príkaz poslať svojich učeníkov do celého sveta

Bez toho, aby sme vyzdvihli všetko, čo by sa z toho dalo vyvodiť, pozrime sa na kazateľovu odpoveď na vzniknutú námietku. Pripomína Kristov príkaz: "Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu" (Mk 16, 15) a "Učte všetky národy" (Mt 28, 19). Tento príkaz "si zachováva svoju trvalú platnosť, ale treba ho chápať v historickom kontexte". - Opäť sa objavuje historizmus.

Kazateľ to vysvetľuje na príklade svätého Františka z Assisi. Svätý zakladateľ predpokladal dva spôsoby, ako sa dostať k "Saracénom a iným neveriacim". V prvom pravidle píše:

"Bratia, ktorí odchádzajú, majú z duchovného hľadiska dva spôsoby správania sa medzi neveriacimi. Prvým je, aby sa nezapájali do debát a diskusií, ale aby sa kvôli Bohu podriadili každému ľudskému stvoreniu a vyhlásili sa za kresťanov. Druhým je, keď sa domnievajú, že sa to Bohu páči, hlásať Božie slovo, aby neveriaci uverili vo Všemohúceho Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého, Stvoriteľa všetkého, v Syna Vykupiteľa a Spasiteľa (Prvá regula, kapitola XVI)".

Treba poznamenať, že v prológu encykliky Fratelli tutti je táto pasáž citovaná a vyvodzuje závery totožné so závermi kardinála Cantalamessu. Je to však zavádzajúce.

Prvá regula menších bratov

Citát je prevzatý z tzv. prvej reguly menších bratov. V skutočnosti je to druhé pravidlo, ktoré napísal svätý František. Text prvého pravidla sa stratil. Citát je prevzatý zo 16. kapitoly s názvom: "O tých, ktorí idú medzi Saracénov a iných neveriacich".

František upresňuje, že "všetci bratia, ktorí z Božieho vnuknutia chcú ísť medzi Saracénov a iných neveriacich, nech tam idú s povolením svojho ministra a sluhu".

Zakladateľ pokračuje: "Bratia, ktorí odchádzajú, majú z duchovného hľadiska dva spôsoby, ako sa správať medzi neveriacimi. Prvým je, aby sa nezapájali do debát a diskusií, ale aby sa kvôli Bohu podriadili každému ľudskému stvoreniu a vyhlásili sa za kresťanov.

"Druhým je, keď uvážite, že sa to Bohu páči, hlásať Božie slovo, aby neveriaci uverili vo všemohúceho Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého, Stvoriteľa všetkého, v Syna, Vykupiteľa a Spasiteľa, a aby sa dali pokrstiť a stali sa kresťanmi, lebo nikto, ak sa nenarodí z vody a Ducha Svätého, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva."

Koniec kapitoly nám umožňuje pochopiť, čo mu predchádza. František trvá na kázaní: "Toto a všetko, čo sa páči Bohu, môžete kázať neveriacim a iným, lebo, ako hovorí Pán v evanjeliu: "Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach"; a: "Kto sa bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde vo svojej sláve a v sláve Otca a svätých anjelov".

Svätec uzatvára túto kapitolu touto záverečnou úvahou: "Nech všetci bratia všade pamätajú na to, že seba a svoje telo darovali nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi a že pre jeho lásku sa musia vystaviť všetkým viditeľným i neviditeľným nepriateľom." A tieto slová povzbudenia podopiera citátmi z evanjelia. Tu sú prvé: "Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho pre večný život". Ostatné citáty sú podobné.

Františkove slová skreslené

Pri čítaní tejto kapitoly prvého pravidla je veľmi jasné, že svätý František nemá v úmysle oddeliť oba postoje, ktoré opisuje, ale spojiť ich v postupnosti. Nie sú dve možnosti: buď žiť ako kresťan medzi neveriacimi a nič iné, alebo hlásať Ježiša Krista, ale prvý postoj možno zaujať v nádeji, že druhý je možný, alebo dokonca povinný pri vyznaní viery.

Dôkazom toho je text a dôraz svätého Františka na kázanie a na úplné darovanie seba samého až po mučenícku smrť, keď ide o sprostredkovanie cesty spásy neveriacim. Tvrdenie o opaku skresľuje myšlienky svätca.

Zabúda tiež na to, že svätý František chcel ísť do Egypta, aby obrátil sultána, alebo zomrel za vieru, ako sa uvádza v živote svätého zakladateľa, ktorý napísal svätý Bonaventúra. Nadprirodzenú lásku a apoštolskú horlivosť redukuje na jednoduchú "lásku", ktorá chce "objať všetkých ľudí".

To všetko sa vysvetľuje stratou pravej viery a ducha viery. Táto strata sa však zaznamenáva už od koncilu a to len prehlbuje brázdu tichej apostázy.

www.fsspx.news