ZÁVAŽNOSŤ ODVOLANIA BISKUPA

Prvým bodom, ktorý je podľa mňa potrebné zdôrazniť, je, že kánon 196, ktorý sa týka "pozbavenia úradu", sa nachádza v rámci kapitoly Kódexu, ktorá sa všeobecne nazýva "Ustanovenie cirkevných úradov". Okrem kánonu 196 možno v tej istej kapitole čítať aj kánony 192 a 193 týkajúce sa "odvolania" z úradu. Podľa kánonu 193 "osoba nemôže byť odvolaná z úradu, ktorý jej bol udelený na neurčitý čas, s výnimkou závažných dôvodov a podľa spôsobu konania vymedzeného zákonom". Pri aplikácii týchto kánonov na biskupa konkrétnej cirkvi treba mať na zreteli osobitosti tohto úradu.

Biskup partikulárnej cirkvi podľa samotného Kódexu kánonického práva "božským ustanovením nastupuje na miesto apoštolov prostredníctvom Ducha Svätého, ktorý im bol daný" (kán. 375 § 1). Okrem toho biskupi dostávajú funkciu posväcovať, učiť a riadiť "prostredníctvom samotnej biskupskej vysviacky" (kán. 375 § 2). To znamená, že hoci podľa platného kánonického (ľudského) práva sú biskupi latinskej cirkvi menovaní pápežom, ich autorita pochádza z božskej inštitúcie a dostávajú ju priamo od Boha, nie od pápeža.

Táto skutočnosť je jasne vyjadrená v evanjeliu a v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ako si to v krátkosti rozoberieme. Dôležitým bodom, na ktorý však otec Murray poukázal, ale ktorý nebol podrobne preskúmaný, je, že "tento nový kódex by sa dal chápať ako veľké úsilie preložiť [...] koncilovú ekleziológiu do kanonického jazyka" (Ján Pavol II., apoštolská konštitúcia Sacrae Disciplinae Leges). To samozrejme znamená, že Kódex treba chápať a vysvetľovať vo svetle dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu.

Okrem toho kódex musí odrážať "vzdialené dedičstvo práva obsiahnuté v knihách Starého a Nového zákona, z ktorého ako z prvého zdroja vychádza celá právno-legislatívna tradícia Cirkvi" (tamže):

Kristus Pán totiž ani v najmenšom nechcel zničiť veľmi bohaté dedičstvo Zákona a Prorokov, ktoré sa postupne formovalo z dejín a skúseností Božieho ľudu v Starom zákone, ale doviedol ho do konca (porov. Mt 5, 17) takým spôsobom, že sa novým a vyšším spôsobom stalo súčasťou dedičstva Nového zákona. Preto hoci svätý Pavol pri vysvetľovaní veľkonočného tajomstva učí, že ospravedlnenie sa nedosahuje skutkami Zákona, ale vierou (porov. Rim 3, 28; Gal 2, 16), nevylučuje tým záväznosť Desatora (porov. Rim 13, 28; Gal 5, 13 - 25; 6, 2), ani nepopiera význam disciplíny v Božej Cirkvi (porov. 1 Kor 5, 6).

Z tohto dôvodu,

okrem toho, že Kódex obsahuje základné prvky hierarchickej a organickej štruktúry Cirkvi, ako ich chcel jej božský Zakladateľ alebo ako vychádzajú z apoštolskej, či v každom prípade najstaršej tradície, a okrem základných princípov, ktorými sa riadi vykonávanie trojitého úradu zvereného samotnej Cirkvi, musí stanoviť aj určité pravidlá a normy správania.

Preto, aby sme mohli posúdiť odvolanie biskupa, musíme preskúmať, čo nám hovorí Zjavenie o autorite biskupov a čo nás naučil Druhý vatikánsky koncil o obsahu Zjavenia práve v tomto bode.

Evanjelium nás učí, že Kristus dal všetkým apoštolom právo súdiť: "Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (Mt 18, 18). Túto moc dostal ako prvý a predovšetkým Šimon, ale ako ukazuje Písmo, dostali ju aj ostatní apoštoli. Okrem toho, keď došlo k sporu v Antiochii, na jeruzalemskom koncile Peter a Jakub hovorili takmer ako rovný s rovným, pretože hoci Peter má moc nad celou Cirkvou, Jakub bol vtedy biskupom v Jeruzaleme (porov. Sk 15, 6 - 21). Zdá sa, že v Korinte sa jurisdikcia Petra a Pavla opäť prekrývala, možno preto, že Korint bol rímskou kolóniou (1 Kor 1, 12).

Apoštolské kánony obsahujú podobné učenie: miestny biskup má vlastnú autoritu odlišnú od metropolitu, hoci v dôležitých veciach potrebuje súhlas metropolitu.

Podľa Písma i Tradície a podľa Druhého vatikánskeho koncilu má teda biskup vlastnú jurisdikciu, ktorú mu pápež nemôže odňať, s výnimkou prípadu, keď sa biskup dopustil ťažkého zločinu a musí byť potrestaný univerzálnou viditeľnou hlavou Cirkvi, ako uvádza otec Murray. Rozdiel oproti iným cirkevným úradom je v tom, že zo samotnej podstaty biskupského úradu nemôže byť nespravodlivo odvolaný, pretože môže slobodne využiť svoju prirodzenú jurisdikčnú moc, aby sa postavil proti svojvoľnému a otvorene tyranskému aktu pápeža. Žiadny iný cirkevný úrad okrem pápeža nepožíva túto prirodzenú moc božskej inštitúcie. Takto by bolo lepšie vidieť pápeža ako osobitný prípad toho, čo platí pre všetkých biskupov, než vidieť pápeža ako radikálne iného, než sú oni, a tak vyprázdniť biskupov z ich Kristom udelenej apoštolskej moci, ktorú kánony Cirkvi uznávajú a musia rešpektovať podľa prirodzeného a božského práva.

Druhý vatikánsky koncil vrhá ďalšie svetlo na túto otázku v apoštolskej konštitúcii Lumen gentium:

Biskupi ako Kristovi námestníci a vyslanci spravujú jednotlivé cirkvi, ktoré im boli zverené, svojimi radami, napomenutiami, príkladom, ba aj svojou autoritou a posvätnou mocou, ktorú naozaj používajú len na budovanie svojho stáda v pravde a svätosti, pamätajúc, že ten, kto je väčší, má sa stať menším a ten, kto je hlavný, má sa stať služobníkom. Táto moc, ktorú osobne vykonávajú v Kristovom mene, je riadna, obyčajná a bezprostredná, hoci jej výkon je v konečnom dôsledku regulovaný najvyššou autoritou Cirkvi a môže byť ohraničený určitými hranicami v prospech Cirkvi alebo veriacich. Na základe tejto moci majú biskupi pred Pánom posvätné právo a povinnosť vydávať zákony pre svojich poddaných, vynášať nad nimi rozsudky a moderovať všetko, čo sa týka usporiadania bohoslužieb a apoštolátu.

Pastiersky úrad alebo zvyčajná a každodenná starostlivosť o svoje ovečky je im úplne zverená; nemožno ich považovať ani za vikárov rímskych pontifikov, pretože vykonávajú moc, ktorá im prináleží, a celkom správne sa nazývajú "prelátmi", hlavami ľudu, ktorý spravujú. Ich moc teda nie je zničená najvyššou a všeobecnou mocou, ale naopak, je ňou potvrdená, posilnená a ospravedlnená, pretože Duch Svätý neochvejne zachováva formu vlády, ktorú ustanovil Kristus Pán vo svojej Cirkvi (27).

Táto dlhá citácia je potrebná, aby bolo jasné, že nech je to akokoľvek inak, Kódex kánonického práva nemožno vykladať spôsobom, ktorý by menil božskú ústavu Cirkvi. A fortiori, pápež, aj keď je v istom zmysle nad kánonickým právom ako ten, kto ho promulguje, nemá právo konať proti princípom prirodzeného a božského práva, ktoré Kódex stelesňuje a konkretizuje. Keď koná proti ustanoveniam uvedeným v Kódexe, prejavuje tým svoju neochotu byť viazaný hlbším a nemenným právom, ktorému má kánonické právo slúžiť. Stručne povedané, preukazuje pohŕdanie právami a povinnosťami, čo je definícia nespravodlivého vládcu alebo, v starovekom názve, tyrana.

Zo všetkých týchto dôvodov univerzálna jurisdikčná moc, ktorú má pápež, nemôže zrušiť a zničiť prirodzenú moc miestneho biskupa, ako by to bolo v prípade, keby pápež mohol svojvoľne odstrániť ktoréhokoľvek biskupa bez riadneho procesu, uvedeného vážneho dôvodu a možnosti obrany, ako to teraz František urobil s mnohými nástupcami apoštolov. Je tragické, že títo muži nevyužili svoje Bohom dané práva a povinnosti a nepostavili sa na odpor proti falošnému a škodlivému uplatňovaniu Petrovho primátu.

Nastal čas, keď sa biskupi musia postaviť na odpor proti súčasnému svojvoľnému používaniu moci zo strany Rímskej stolice, pretože tento odpor si vyžaduje potreba zachovať Božie Zjavenie, ako to mimoriadne jasne ukázal prípad biskupa Stricklanda. To znamená, že žiadny biskup by nemal vyhovieť "prepusteniu", ktoré nie je výsledkom kanonického postupu, v ktorom bol plne preukázaný ťažký zločin spáchaný samotným biskupom (nie niektorým z jeho podriadených). A "ťažký zločin" nie je pojem, s ktorým môže František manipulovať ad libitum: musí byť spojený so základnými princípmi zjavených Božích zákonov (Starého a Nového zákona) a/alebo so zachovávaním Božieho Zjavenia a úradu posväcovania.

Sám Ježiš Kristus vyzýva veriacich biskupov, aby boli statoční a odolali tomuto najrafinovanejšiemu útoku proti božskej konštitúcii Cirkvi. V stávke tu nie je len "záruka riadneho procesu". Tento útok je namierený proti štruktúre, ktorú On sám ustanovil. Je to útok, ktorý možno napĺňa dávne proroctvo Leva XIII:

Najzákernejší nepriatelia naplnili horkosťou a zaliali žlčou Cirkev, snúbenicu Baránka bez poškvrny, a pozdvihli bezbožné ruky proti všetkému, čo je v nej najsvätejšie. Dokonca aj na svätom mieste, kde bol postavený stolec blahoslaveného Petra a katedra pravdy, aby osvietili svet, vztýčili ohavný trón svojej bezbožnosti[1].

Antonio Francés, PhD.

Poznámky:

[1] The New Raccolta, or Collection of Prayers and Good Works to which the Sovereign Pontiffs Have Attached Holy Indulgences, from the 3rd Italian edition (Philadelphia: Peter F. Cunningham & Son, 1903), 365.