ZVLÁŠTNE POVOLENIA Z VATIKÁNU: PREKRÚCANIE VIEROUKY PRAXOU
Tým, že sa preskočí to, čo sa ešte včera vnímalo ako heretické, kolektívne vedomie to bude hodnotiť ako evanjeliové.
Vráťme sa k dokumentu podpísanému pápežom Františkom a kardinálom Victorom Fernándezom, prefektom Dikastéria pre náuku viery, s názvom Odpovede na niektoré otázky J. E. Mons. José Negriho, biskupa Santo Amaro, o účasti transsexuálov a homosexuálov na sviatosti krstu a manželstva (3. novembra 2023). Na túto tému by sa dalo sformulovať mnoho úvah: na tomto mieste navrhujeme len niekoľko z nich.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že odpoveď kardinála Fernándeza je realizáciou ducha práve skončenej synody. Je to tak najmä z dvoch dôvodov. Prvý sa týka témy, ktorá je synodálnym otcom, bratom a sestrám, veľmi blízka: homosexualita a transsexualita. Druhý dôvod sa týka prístupu k problému: žiadny zákaz, iba povolenie. Prístup, ktorý je tiež typický pre synodu, otvorený pre prijatie, pravdu povediac, nie nerozlišujúci, ale veľmi rozlišujúci: zelené svetlo pre nové; červené svetlo pre všetko, čo zaváňa starým.
V skutočnosti Fernándezove slová nie sú realizáciou synody, skôr naopak. Práve tá, spolu s jej druhou časťou v októbri budúceho roka, má za úlohu realizovať to, čo bolo rozhodnuté zhora. Pokúsme sa to lepšie vysvetliť. Roky riadne magistérium zaujímalo, povedzme, ležérne postoje k zdravej a poctivej doktríne. Táto orientácia plná heterodoxných nánosov, ktorú si urobil vlastnou nielen pápež, ale aj dikastériá, pápežské rady atď. sa musí stať životodarnou pre univerzálnu pastoráciu, musí sa kapilárne realizovať od Brazílie po Austráliu, od Poľska po Kanadu. Preto je jednou z úloh synody urobiť z toho, čo v posledných rokoch učilo riadne magistérium, konkrétnu univerzálnu pastoráciu. A k tomu sa dostane, ako už mnohí pochopili, iniciovaním procesov, teda ani nie tak zmenou doktríny, ale tým, že začne pretvárať doktrínu praxou.
Skokom vpred, to, čo bolo ešte včera vnímané ako heretické, bude kolektívne svedomie posudzovať ako evanjeliové. V tejto perspektíve sú slová prefekta presným pastoračným pokynom, ktorý budú musieť realizovať všetci biskupi, povolaní kráčať spoločne. Posynodálna synoda preto musí príkazy zhora pretaviť do konkrétnych a globálne rozšírených činov. Riadne magistérium je hlavou, biskupi sú ramenom. Len tak môžeme povedať, že synoda bude medzi nami.
Druhá úvaha. Revolúcia sa z definície rozchádza s minulosťou, je proti tradícii. Revolucionár v sutane je tiež proti tradícii, ale aby bol účinný, teda aby mohol vykonávať svoju prácu rozvracania zvykov a viery, musí všetkých ubezpečiť tým, že rešpektuje tradíciu. Takto nikoho nevystraší a získa si kredit. Je to rétorická finta antifrázy, ale bez dôrazu alebo irónie: hovorí jednu vec, aby vyjadril jej opak. Odpoveď kardinála Fernándeza je v tomto zmysle paradigmatická. Spochybňuje svätého Tomáša, svätého Augustína, svätého Jána Pavla II. a predchádzajúce vyhlásenia Kongregácie pre náuku viery, ale mimo poradia a vynecháva iné ich citáty, dokonca niekedy prítomné v tých istých dokumentoch, ktoré spomína ten istý kardinál.
Príkladný je v tomto ohľade citát od sv. Tomáša, ktorý sa pýta, či krst vyvoláva svoje vlastné účinky, ak na strane osoby žiadajúcej o krst nie je náležitá dispozícia (porov. Summa Theologiae, III, q. 69, a. 9). Akvinský odpovedá, že pokrstená osoba získava sviatostný charakter, ale nie milosť. To, čo je teda pre Tomáša nezrovnalosťou, ktorá nemá byť povolená - ale ak bude povolená, aj tak vyvolá spomínané účinky -, sa v rukách kardinála Fernándeza stáva možnosťou, ktorá má byť ponúknutá homosexuálnym a transsexuálnym osobám, ktoré sa s plným svedomím nechcú vzdať svojho životného štýlu. Homosexuáli a transsexuáli, pripomína sv. Tomáš, podobne ako Kódex kánonického práva, nemôžu pristupovať ku krstu, pretože ich životné rozhodnutia sú nezlučiteľné s minimálnymi požiadavkami na prijatie tejto sviatosti. To znamená, že ich životné správanie už vyjadruje odmietnutie milosti, ktorú by chceli prijať ústami. Išlo by teda o protirečenie.
Tommaso Scandroglio
www.lanuevabq.it