PREDSTAVA HERETICKÉHO KARDINÁLA
Predstavte si, že by kardinál Katolíckej cirkvi uverejnil článok, v ktorom by odsúdil "teológiu eucharistickej koherencie, ktorá znásobuje prekážky pre milosť a dar eucharistie", a uviedol, že "nehodnosť nemôže byť prizmou sprevádzania pre učeníkov Boha milosti a milosrdenstva". Alebo čo keby kardinál Katolíckej cirkvi verejne vyhlásil, že homosexuálne akty nie sú hriešne a zväzky osôb rovnakého pohlavia by mala Cirkev požehnávať?
Donedávna by bolo ťažké predstaviť si, že by niektorý nástupca apoštolov urobil takéto heterodoxné vyhlásenia. Žiaľ, dnes nie je zriedkavé počuť katolíckych predstaviteľov potvrdzovať neortodoxné názory, ktoré by ešte nedávno zastávali len heretici. "Heretik" a "heréza" sú silné slová, ktoré súčasná cirkevná zdvorilosť zmiernila na jemnejšie výrazy, ako napríklad "naši oddelení bratia" alebo "veriaci kresťania, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou". V skutočnosti sú však tí, ktorí sú "oddelení" a "nie sú v plnom spoločenstve", oddelení a nie sú v plnom spoločenstve, pretože odmietajú základné pravdy "viery, ktorá bola raz navždy odovzdaná svätým" (Júd 1, 3). Preto je hlboko znepokojujúce uvažovať o možnosti, že preláti zastávajúci úrad diecézneho biskupa v Katolíckej cirkvi môžu byť oddelení alebo nie sú v plnom spoločenstve kvôli heréze.
Pritom v oboch uvedených prípadoch by v skutočnosti išlo o herézu, keďže heréza je definovaná ako "tvrdošijné popieranie alebo tvrdošijné pochybovanie po prijatí krstu o nejakej pravde, ktorú treba veriť podľa božskej a katolíckej viery" (kán. 751 Kódexu kánonického práva). Čo teda predstavuje "nejakú pravdu, ktorú treba veriť podľa božskej a katolíckej viery"?
Podľa kánonu 750,
Človek musí s božskou a katolíckou vierou veriť všetkým tým veciam, ktoré sú obsiahnuté v Božom slove, napísanom alebo odovzdanom, teda v jedinom depozite viery zverenom Cirkvi, a zároveň navrhnuté ako božsky zjavené buď slávnostným magistériom Cirkvi, alebo jej riadnym a všeobecným magistériom, ktoré sa prejavuje spoločným priľnutím kresťanských veriacich pod vedením posvätného magistéria; preto sú všetci povinní vyhýbať sa akýmkoľvek doktrínam, ktoré sú s nimi v rozpore.
V roku 1998 pápež Ján Pavol II. doplnil kánon 750 o druhý odsek, ktorý znie,
Okrem toho treba pevne prijať a držať sa každej veci, ktorú definitívne stanovilo Magistérium Cirkvi, pokiaľ ide o učenie o viere a mravoch; totiž tých vecí, ktoré sú potrebné na sväté zachovávanie a verné vykladanie depozitu viery; preto každý, kto odmieta návrhy, ktoré sa majú držať definitívne, stavia sa proti učeniu Katolíckej cirkvi.
Svätý Otec tiež zmenil kánon 1371 Kódexu kánonického práva a doplnil ho o príslušný odkaz na kánon 750, takže teraz znie takto: "Spravodlivým trestom sa má potrestať: osoba, ktorá... učí učenie odsúdené rímskym pápežom alebo ekumenickým koncilom, alebo tvrdošijne odmieta učenie uvedené v kánone 750 § 2 alebo v kánone 752 a na upozornenie Apoštolskej stolice alebo ordinára ho neodvolá."
Kán. 752 hovorí,
Hoci nejde o súhlas s vierou, treba sa nábožensky podriadiť rozumom a vôľou učeniu, ktoré najvyšší pápež alebo kolégium biskupov vyhlasuje o viere alebo mravoch, keď vykonávajú autentické magistérium, aj keď ho nemajú v úmysle vyhlásiť definitívnym aktom; preto sa veriaci kresťania majú usilovať vyhýbať sa veciam, ktoré s ním nesúhlasia.
Pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Ad Tuendam Fidem vysvetlil dôvody, ktoré ho viedli k týmto zmenám v kánonickom práve:
My, ktorých hlavnou povinnosťou je utvrdzovať bratov vo viere (Lk 22, 32), považujeme za absolútne nevyhnutné doplniť existujúce texty Kódexu kánonického práva a Kódexu kánonov východných cirkví o nové normy, ktoré výslovne ukladajú povinnosť zachovávať pravdy, ktoré definitívnym spôsobom navrhlo Magistérium Cirkvi, a ktoré tiež stanovujú súvisiace kánonické sankcie.
Obvykle si kanonické sankcie vyžadujú, aby pred uložením trestu prebehol buď súdny, alebo administratívny proces. Je však dôležité poznamenať, že kánon 1364 hovorí, že "odpadlík od viery, heretik alebo schizmatik podlieha exkomunikácii latae sententiae". Exkomunikácia latae sententiae je trest, ktorý vzniká automaticky bez akéhokoľvek kanonického procesu. Hoci automatický trest bez riadneho procesu je vo väčšine súdnych systémov neslýchaný, kánonické právo takéto tresty ustanovuje vzhľadom na osobitný charakter duchovných deliktov, ako sú odpadnutie od viery, heréza a schizma, pretože osoba, ktorá sa hlási k odpadnutiu od viery, heréze alebo schizme, sa de facto ontologicky - teda reálne - oddelila od spoločenstva Cirkvi. Takto si heretici, apostati a schizmatici sami ukladajú trest exkomunikácie.
Ak sa vrátime k predchádzajúcim citovaným príkladom, je v rozpore s "pravdou, ktorej treba veriť na základe božskej a katolíckej viery", aby sme odmietli alebo odsúdili "teológiu eucharistickej koherencie, ktorá znásobuje prekážky milosti a daru eucharistie", akoby žiadne takéto prekážky neexistovali. Existujú a sú záležitosťou Božieho zjavenia. Pravdu o eucharistickej koherencii, ktorej musí veriť božská a katolícka viera, vyslovil svätý Pavol v Prvom liste Korinťanom: "Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodným spôsobom, previní sa znesvätením Pánovho tela a krvi... Lebo každý, kto jedol a pil bez rozlíšenia tela, jedol a pil súd nad sebou samým" (1 Kor 11, 27 - 29). Toto je neustále učenie Cirkvi za posledných dvetisíc rokov. Katechizmus Katolíckej cirkvi preto uvádza: "Každý, kto si je vedomý, že smrteľne zhrešil, nesmie prijať sväté prijímanie bez toho, aby dostal rozhrešenie vo sviatosti pokánia." Smrteľný hriech je taký, ktorý "ničí lásku v srdci človeka ťažkým porušením Božieho zákona; odvracia človeka od Boha".
Pokiaľ ide o hriešnosť homosexuálnych skutkov, v Katechizme sa tiež jasne uvádza pravda, ktorej treba veriť s božskou a katolíckou vierou:
Vychádzajúc zo Svätého písma, ktoré homosexuálne skutky predstavuje ako skutky ťažkej skazenosti, tradícia vždy vyhlasovala, že "homosexuálne skutky sú vo svojej podstate skazené". Sú v rozpore s prirodzeným zákonom. Uzatvárajú sexuálny akt pred darom života. Nevychádzajú zo skutočnej citovej a sexuálnej komplementarity. Za žiadnych okolností ich nemožno schváliť.
Kardinál Katolíckej cirkvi, tak ako každý iný katolík, ktorý popiera ustálené katolícke učenie, prijíma herézu, ktorej dôsledkom je automatická exkomunikácia z Katolíckej cirkvi.
Okrem toho môže byť klerik potrestaný trestami uvedenými v kánone 1336, ako je zákaz pobytu na určitom mieste alebo území a odobratie "moci, úradu, funkcie, práva, privilégia, fakulty, priazne, titulu alebo insígnií, hoci len čestných". Kán. 1364 dodáva: "Ak si to vyžaduje kontumácia dlhého trvania alebo závažnosť pohoršenia, možno pridať ďalšie tresty vrátane prepustenia z klerického stavu."
Kán. 194 ustanovuje odvolanie z cirkevného úradu samotným právom v nasledujúcich prípadoch:
1) osoba, ktorá stratila klerický stav;
2) osoba, ktorá verejne odpadla od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi, a
3) klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť manželstvo, aj keď len civilné.
Kánon 194 však pridáva toto obmedzenie: "Odstránenie . ... sa môže vykonať len vtedy, ak je potvrdené vyhlásením kompetentnej autority." Iba pápež môže kardinála odvolať z úradu alebo ho odvolať z klerického stavu v prípade kacírstva alebo iných ťažkých zločinov. Ak tak neurobí, vzniká nedôstojná perspektíva, že kardinál, exkomunikovaný latae sententiae kvôli heréze, bude hlasovať v pápežskom konkláve.
Musíme sa modliť, aby to Duch Svätý nedopustil a inšpiroval každého, kto zastáva heretické názory, aby sa ich zriekol a usiloval sa o zmierenie s naším Pánom a jeho Cirkvou.
+ Mons. Thomas J. Paprocki
americký biskup diecézy Springfield v štáte Illinois, predseda Výboru pre kánonické záležitosti a správu cirkvi Konferencie katolíckych biskupov Spojených štátov Amerických
www.firstthings.com