UČÍ CIRKEV O SÚDENÍ?

Zhrnutie prednášky, ktorá sa uskutočnila v Cesene na pozvanie združenia Crocevia v utorok 28. februára 2023

ČO ZNAMENÁ SÚDIŤ?

Sloveso súdiť a podstatné meno súdenie majú dnes mnoho významov, vzhľadom na ktoré zostáva základným filozofický význam, na ktorý všetky aspoň implicitne odkazujú. Súd vo filozofickom zmysle je výrok zložený z dvoch alebo viacerých pojmov spojených slovesom byť. Usudzovanie teda vyjadruje hodnotenie skutočnosti. Zatiaľ čo pojmy sú abstraktné, úsudok sa vyjadruje o skutočnosti. Znamená potvrdiť alebo poprieť, že určitá súvislosť v skutočnosti existuje. Usudzovanie teda môže byť pravdivé alebo nepravdivé. Pravdivý vtedy, keď potvrdzuje, že to, čo je, je, alebo keď popiera, že to, čo nie je, je. Nepravdivé v opačných prípadoch. Človek nemôže nesúdiť, pretože nesúdiť by znamenalo nežiť ako človek. Ten, kto by tvrdil, že nesúdi, by bol neustále v rozpore s tým, že vo svojom živote na každom kroku aj súdi. Ten, kto sa zdržiava súdenia, však potom robí to alebo ono. Robiť to alebo ono je dôsledkom posudzovania. Ak nesúdime, život bude súdiť nás.

Vo vete vyjadrujúcej úsudok je to sloveso byť, ktoré vytvára spojenie medzi pojmami a rozhoduje o tom, či je náš úsudok správny alebo nesprávny. Pravda je v našom usudzujúcom intelekte, ale základ pravdy je v skutočnosti. Akt usudzovania nie je aktom pýchy rozumu, je to akt pokory rozumu[1]. Rozum verí, že jeho pravda nie je jeho vlastná, ale je ním nájdená. Moderná filozofia od Kanta však chápe bytie ako kopulu v usudzovaní v novom zmysle. Nechápala ho už ako skutočnosť samu osebe nám nedostupnú, ale len ako logický nexus v rámci nášho myslenia. Odvtedy sa rozum stal povýšeneckým a autoritatívnym, mysliac si, že je to on, kto zavádza pravidlá kombinácie pojmov, a nie už skutočnosť. Usudzovanie v klasickej a kresťanskej filozofii je aktom pokory, to v modernej filozofii je aktom arogancie. Ten prvý nás spája so skutočnosťou a umožňuje nám zbližovať sa s úsudkom iných, aby sme vyjadrili spoločný úsudok, ten druhý nás umelo oddeľuje od skutočnosti a uzatvára nás do našich individuálnych a už nie komunitárnych úsudkov. V modernite sa rodí ideologické posudzovanie. Tí, ktorí tvrdia, že by sme nemali súdiť, sa vydávajú do rúk ideológie.

SÚDENIE A SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI

Sociálna náuka Cirkvi od nás neodmysliteľne vyžaduje, aby sme udalosti vo svete posudzovali. V skutočnosti nám dáva "zásady na uvažovanie, kritériá na posudzovanie, smernice na konanie"[2]. 2] Ján XXIII. naznačil metódu "vidieť, súdiť, konať"[3], metódu, ktorá bola v skutočnosti veľmi problematická, pretože ako prvý krok pripúšťala videnie empirického typu, ktoré malo byť zverené sociálnym vedám, ale nás tu zaujíma, že napriek tomu obsahovala sloveso súdiť ako nevyhnutnú pasáž. Sociálna náuka Cirkvi je ohlasovaním Krista v časných skutočnostiach a len v tomto svetle, hovorí Centesimus annus, uvažuje o ostatnom, z čoho vyplýva, že ohlasovanie Krista sa nemôže uskutočniť bez posudzovania sociálnych javov, na ktoré sa toto svetlo aplikuje. Sociálna náuka Cirkvi je pre konanie, ale človek koná na základe toho, čo si myslí, pretože konanie nasleduje po bytí a človek nemôže konať bez toho, aby mal vedomie toho, čím je, bez vedomia, že je človekom a kresťanom so všetkým, čo k tomu patrí. Posúdenie sa vždy vteľuje a inkarnuje, ale je to inkarnácia, ktorá nasleduje po sérii svetiel rozumu a viery, ktoré od nás žiadajú, aby sme sa merali so skutočnosťou. Lebo pravdivé je skutočné, tak ako dobré či krásne je skutočné, bytie.

CIRKEV SA ZDŽIAVA POSUDZOVANIA: NIEKOĽKO NEDÁVNYCH PRÍKLADOV

Počas pandémie Covid Cirkev nevyzvala veriacich, aby súdili, skôr vyradila z cesty všetky kritériá Sociálnej náuky Cirkvi zo strachu, že budú použité. Dokonca odstránila z cesty kritérium spoločného dobra, keď povedala, že očkovanie je skutkom lásky. Dokonca ani neupozorňoval veriacich na potrebu používať logiku, v skutočnosti podporoval mnohé absurdné praktiky. Potvrdila klamstvá a lži bez toho, aby ich varovala. Keď Svätá stolica vydala dokument o etickosti očkovania, zabudla poukázať na to, že za vakcínou sa skrýva projekt sociálnej kontroly. Veriaci boli vedení k tomu, aby slepo verili WHO, Vedecko-technickému výboru a Ministerstvu nádeje, a tak uverili, že milujú svet.

Čo sa týka migračného procesu, Cirkev sa ho neučila hodnotiť vo svetle spoločného dobra migrantov i hostiteľských národov. Otvorila sa nerozlišujúcemu prístupu a odsúdila tých, ktorí navrhli rozumné argumenty na riešenie problému vo svetle sociálnej náuky Cirkvi. Veriaci sa naučili považovať každú kritickú argumentáciu o prijímaní bez kritérií za neevanjeliovú. Nevesta Logos neučila, ako používať rozum.

Tvárou v tvár očividne ideologickému ekologizmu veľkého resetu, ekologizmu tak globálne plánovitému ako migrácia, Cirkev neučila používať zdravý rozum, správne skúmať najpopulárnejšie heslá, uplatňovať kritérium ľudskej ekológie ako kľúč k pochopeniu environmentálnej ekológie. Dovolila, aby sa aj svätý František stal nástrojom. Nepripomenul nám, že mnohí vedci - majúc v rukách dôkazy - vôbec nie sú presvedčení, že klíma závisí od človeka, nevyzval nás, aby sme správne posúdili lži o antropogénnom otepľovaní klímy, neodsúdil inštrumentalizáciu ekologickej transformácie. Tak ako pre Covid potvrdil WHO, tak pre klímu potvrdzuje IPCC. Tak sa stalo, že na Veľký pôst Osservatore Romano vyzýva na zníženie emisií oxidu uhličitého: návrh, ktorý je nielen pohanský, ale predovšetkým nelogický a odporujúci princípu reality.

O zvýšení sociálnej kontroly, profilovaní občanov, podrobnom monitorovaní ich správania, o európskom projekte digitálnej identity, ktorý umožní mocenskú kontrolu 24 hodín denne, o boji proti hotovosti a súkromnému vlastníctvu, aby sme boli všetci sledovateľní, žiadne pochybnosti, žiadna opozícia, žiadna výzva na súdenie.

Žiadna kritika cieľov OSN do roku 2030, ktoré si teraz každá farnosť a každá katolícka škola dáva za svoje. Žiadny zásah do parlamentných rozhodnutí (v USA a Taliansku), ktoré obrnia zákony povoľujúce potraty.

NA POČIATKU ŤAŽKOSTÍ CIRKVI PRI UČENÍ O POSUDZOVANÍ

Keď František vyslovil slávnu vetu "Kto som ja, aby som súdil?", časopis Concilium uverejnil jeho vydanie s názvom "Od "anathema sit" k "kto som ja, aby som súdil?"[4]. Týmto spôsobom sa okolkovaná veta interpretovala ako ohlásenie novej teologickej a pastoračnej paradigmy, ako revolúcia v samotnej možnosti súdenia v Cirkvi, ako zrieknutie sa Cirkvi súdiť svet. A skutočne to tak bolo, pretože dovtedy sa v katolíckej teológii udiali mnohé zmeny, na ktorých sa podieľali aj cirkevné hierarchie. Táto veta mala tento význam: Čo má Cirkev súdiť? Pozrime sa v krátkosti na niektoré aspekty tejto teologickej zmeny.

Cirkev mení svoju morálnu teológiu[5]. Diskusiu tu obmedzíme len na jeden bod, a to na rozdiel medzi súdením a rozlišovaním. Usudzovanie v morálnej oblasti je presný úkon svedomia vykonávaný vo svetle intelektu a riadený vôľou. Poukazuje na poznávací primát intelektu, ktorý smeruje vôľu k dobru, a na osobitnú funkciu rozvážnosti, ktorá spája morálny zákon so situáciou, v ktorej treba konať. Medzi morálnym zákonom a individuálnym úsudkom v danej situácii neexistuje oddelenie. Svedomie nie je normatívne, hoci je tvorivé pri konaní dobra. Na druhej strane rozvážnosť sa teraz chápe ako hodnotenie z vnútra existenciálnej situácie, ktorej hľadisko sa stáva spoluvytvárajúcim samotnú normu a koncept jej aplikácie na konkrétnu voľbu sa odmieta. Norma sa nepoznáva, ale interpretuje zo situácie a týmto spôsobom sa aj spoluvytvára.

Tento bod závisí od oveľa širšej zmeny v súčasnej teológii závislej od "antropologického obratu"[6], ktorý spočíva v tvrdení, že v živote Cirkvi a kresťana je všetko interpretáciou. Aby mohlo existovať súdenie v klasickom zmysle, musí existovať transcendencia medzi poznaním a skutočnosťou a skutočnosť musí byť meradlom na posúdenie pravdivosti poznania. Súčasná teológia však už takto neuvažuje a namiesto toho zastáva názor, že poznávajúci sa nachádza v situačnom kontexte, ktorý vytvára pravdu spolu s predmetom poznania. Ten, kto je vnútri situácie, ju nemôže posudzovať, pretože ju už nemôže vidieť takú, aká je, ale vždy takú, aká sa mu zdá. Okrem vtipu je to význam, ktorý vyjadril človek, ktorý povedal, že v Ježišových časoch neexistoval magnetofón.

Ako sme videli, Kant povedal, že v súde je vždy prítomná apriórna zložka, ktorá mu predchádza a podmieňuje ho. Intelekt pri usudzovaní má vždy niečo za sebou a toto niečo podmieňuje jeho usudzovanie, ktoré nemôže byť absolútne, ale treba ho chápať ako rozlišovanie, vždy otvorené, pretože je vždy relatívne, dialogické, existenciálne a historické.

Magisteriálnym textom, ktorý sankcionoval tieto veľké zmeny, bola exhortácia Amoris laetitia[7], ktorá radikálne mení predchádzajúci prístup a najmä prístup Veritatis splendor. A kardinál Kaper vo svojej správe kardinálom vo februári 2014 vzhľadom na synodu o rodine tvrdil, že neexistujú znovu zosobášení rozvedení, ale ten či onen znovu zosobášený rozvedený. Tým chcel povedať, že skutočnosť netvoria poznateľné štruktúry, ale jednotlivé situácie, ktoré možno zažiť. Išlo o nominalistický postoj protestantského pôvodu, ktorý znemožňuje súdenie, ale môže len motivovať k sprevádzaniu. Až na to, že Cirkev, ktorá nesúdi, nemôže ani sprevádzať, pretože neučí o ceste.

Stefano Fontana

[1] Cfr. S. Brachetta, L’itinerario dell’umiltà per mezzo della ragione.  

[2] Paolo VI, Octogesima adveniens, n. 4; Congregazione per la Dottrina della Fede, Libertatis conscientia, n. 72; Sollicitudo rei socialis nn. 8, 41.

[3] Mater et magistra, n. 217.

[4] Dall’”anathema sit” al “chi sono io per giudicare?, “Concilium”, L (2014) 2.

[5] Cfr. S. Brachetta, Le assurdità del nuovo paradigma morale.  

[6] Cfr. S. Fontana, La nuova chiesa di karl Rahner, Fede & Cultura, Verona 2017.

[7] Cfr. Id., Esortazione o rivoluzione. Tutti i problemi di Amoris laetitia, Fede & Cultura, Verona 2019.

www.vanthuanobservatory.com