DESAŤ DLHÝCH ROKOV

V týchto rokoch pontifikátu pápeža Františka sa uskutočnila antropologická revolúcia s neurčitými kontúrami; tekutá, ako je vskutku tekutá aj apostáza, ktorá bičuje Cirkev a vieru maličkých. Radikálna zmena, čiže reformizmus, sa začína nemalým morálnym obratom, keď sa Amoris laetitia pokúša rozšíriť sieť lásky. Obrátenie všetkého na lásku (skôr slovo než skutočnosť) vyvolalo refinalizáciu pokrstenú ako "zmena paradigmy": v centre morálneho konania už nie je morálny zákon ako istá cesta k cieľu, k dobru, ale láska ako výraz milosrdenstva. Keď už neexistuje pravda morálneho zákona, ktorá chráni pravdu o ľudskej osobe pred zneužitím, vedie to k morálnemu indiferentizmu a ospravedlneniu plurality lásky.

Jedným z najkrikľavejších dôsledkov tejto kopernikovskej revolúcie je zahmlievanie luteránskej tézy o hriechu v jadre ľudskej bytosti, čo v skutočnosti vyústilo do najhumornejšieho klerikalizmu. Prijať hriech ako nevyhnutný, zmieriť sa s ním a potom rozviazať morálnu doktrínu je v skutočnosti ten najhorší klerikalizmus. Nevyžaduje si už obrátenie, ale sebaprijatie, prijatie vlastného hriechu. Človek tak robí svoje bytie závislým od hriechu. V skutočnosti, ak hriech nie je vykúpený, nie je ani vykúpiteľný. Kristus je len zbytočným prídavkom. Je tým dvetisícročným Ukrižovaným, s ktorým chcel Nietzsche nechať umrieť aj jeho morálku.

Lenže práve proti tomuto klerikalizmu Nietzsche právom brojí, keď ho nazýva "morálkou kňazov", teda moralistickou zámienkou, ktorá drží v hrsti duše jednoduchých ľudí a núti ich k rezignácii na Boha a Krista kvôli mučivému vedomiu hriechu. Nietzschemu, ako aj jeho novým nasledovníkom, však unikla jedna skutočnosť: hriech je vykúpený, je porazený; v centre plánu spásy je Kristus a nový človek - skutočná veľkosť človeka spočíva v tom, že sa v ňom znovuzrodí - znovuvytvorí prostredníctvom daru milosti a lásky.

Potom sa pokúsil o ďalší krok. Dialektika "láska verzus zákon" viedla s takmer kladivovým pokusom, ako byť hriešnikom, k uvoľneniu cesty homosexuálnej láske a LGBTQ+ kultúre, čím sa "revolúcia lásky" (či skôr egoizmus) dostala na okraj priepasti. Teraz je už jasné, že v hre nie je to, aký pastorálny môže človek byť, ale skutočný význam, ktorý sa pripisuje ľudskému bytiu.

Biskupi proti biskupom sa hádajú o nemennú hodnotu toho, čo Boh urobil pri stvorení človeka. Americkí biskupi 20. marca 2023 schvaľujú vynikajúcu doktrinálnu nótu, ktorá kladie morálne hranice technológiám, ktoré manipulujú s ľudským telom pomocou mrzačenia na zmenu pohlavia. Opätovne zdôrazňujú, že to, čo Boh urobil stvorením človeka, je dobrá vec a že nikdy neexistuje "bytosť narodená v nesprávnom tele". Telo a duša sú celým človekom a obe vyjadrujú podobnosť s Bohom. Aj škandinávski biskupi v pastierskom liste o ľudskej sexualite na pôstny čas 2023 potvrdzujú neoddiskutovateľnú pravdu o prirodzenom pláne Boha Stvoriteľa. Cirkev počúva všetkých, ale neobchoduje so svojou náukou, pretože v hre je pravá tvár Boha, a preto treba chrániť skutočnú dôstojnosť človeka pred dúhovými manipuláciami. Proti nim vystupujú belgickí a nemeckí biskupi, ktorí väčšinou hlasov rozhodli o požehnaní homosexuálnych párov, a tak pod zámienkou inklúzie a pastorácie požehnali homosexuálnu ideológiu, čím rozleptali Božie Zjavenie. Zdá sa, že homosexualita má teraz právo na občianstvo, vítané, podobne ako mnohé iné omyly, pod milosrdným plášťom pastorácie.

Je to skutočne niečo nevídané a bezprecedentné. V Cirkvi sa teraz otvorene bojuje, a to nie o článok viery, ako napríklad v čase arianizmu o teandrické tajomstvo Krista, ale o ešte fontálnejšiu otázku, ktorá je lešením viery, a preto ak sa zrúti, nevyhnutne sa zrúti aj stavba Zjavenia. V hre je otázka človeka ako stvoreného Bohom a jeho identity ako muža a ženy; manželstvo ako prirodzená a nadprirodzená zmluva medzi mužom a ženou, teda Cirkev ako manželské tajomstvo. Ak padne komplementarita medzi mužom a ženou, padne typologicko-sponzorský význam Krista a Cirkvi, padne tajomstvo Cirkvi, zrušia sa sviatosti, zruší sa milosť. A ešte oveľa viac, s ničivým domino efektom, ktorého predobrazy sú už v Amoris laetitia. Toto je veľmi vážny prípad. Za zdanlivým milosrdenstvom pri požehnávaní všetkých druhov lásky, pretože koniec koncov "láska je láska", sa skrýva antropologická lož človeka, ktorý sa chce urobiť bez Boha a proti nemu. Oživený Eden, kde skutočným pánom na stoličke je diabol.

Čelíme revolúcii, ktorá kladie ruku na to, čo je skutočne podstatné, prirodzené, ľudské. Ale ako všetky revolúcie, ktoré sa chvália svojím menom, zastavenie nie je nikdy predvídateľné. Tá naša zašla ešte hlbšie. Nezastavuje sa pri človeku. Potom sa snaží nahradiť ľudskú prirodzenosť, stvoreného a vykúpeného človeka, zelenou prírodou, stromami a potokmi. Antropocentrický obrat Gaudium et spes, požehnaný Pavlom VI, kritizovaný počas koncilu K. Rahnerom, ale potom ním podporovaný a rozvíjaný v pokoncilovom období, je teraz len dúhovou reminiscenciou túžob a pudov požehnaných svätenou vodou. V centre však už nie je človek, ba ani Kristus, ale Matka-Zem. Ekologizmus je nová soteriológia a odborníci na klimatické zmeny jej proroci. Človek sa s údivom pýta, ako k tomu mohlo dôjsť. Čo sa pokazilo na filozoficko-teologickej úrovni, keď sa postuluje spása planéty, odsudzuje sa "zelený hriech", ale otvárajú sa dvere skutočnému hriechu a ľudskej biede? Kristus tam nie je, ale koniec koncov sa to ani nezdá také podstatné. Je to prostriedok, ako hovoriť o niečom inom. Je to meno, ktorým si možno dať meno v dnešnom multikultúrnom a synkretickom areopágu. Zdá sa, že Boh je len meno, ktoré má spojiť najrôznejšie náboženstvá. Ale na Bohu v skutočnosti nezáleží.

Čo sa stalo? Medzi rôznymi vecami, ktoré sa v priebehu tejto poslednej časti storočia zaplietli, ak chceme nájsť východisko, bola to predovšetkým chyba metódy, ako som napísal vo svojom poslednom úvodníku pre Fides Catholica (2 (2022), s. 5-14). Pastoračná metóda, povýšená na princíp v prejave Jána XXIII. pri otvorení Druhého vatikánskeho koncilu, znamenala, že doktrína sa stala z dlhodobého hľadiska praxou. Učiteľský orgán, magistérium, bol dekantovaný do učebného orgánu, keď "dobrý pápež" v tomto kľúčovom prejave vyzval k magistériu s pastoračnejším charakterom. Nebolo predchádzajúce magistérium pastoračné? Alebo nebolo dostatočne pastoračné? Aké bolo meradlo skutočnej pastorácie? Nikto to nevedel, dokonca ani pápež. Teraz stojíme pred trochu iným problémom, ktorý je však logickým vyústením tohto apelu: učiteľský orgán Cirkvi sa so synodou stal učiacim sa (tautológia je vyrobená), zatiaľ čo učiaci sa orgán, veriaci, opäť na základe tej istej synody, učiteľským orgánom. Pyramídová revolúcia, povedal František, v ktorej základňa je na vrchole a prevrátený vrchol slúži ako základňa. Veriaci hovoria, čo chcú, biskupi sa učia a hlasujú s veriacimi. Ovce strateného stáda, ktoré sa samoregulujú podľa diktátu dominantného myslenia.

Napokon sa zdá, že sme uviazli v samovravnom labyrinte, kde koncilové je synonymom synodálneho, synodálne synonymom Cirkvi a Cirkev synonymom Druhého vatikánskeho koncilu. Áno, tento problém možno vystopovať až na začiatok Druhého vatikánskeho koncilu, k túžbe zaviesť akúsi doktrínu metódy s koncilovou pastoráciou. Tak sa náuka, ako bola vždy chápaná, stala spôsobom, subjektívnou metódou.

Možno si tiež položiť otázku, čo možno očakávať bezprostredne po tejto revolúcii, ktorú teraz treba právom nazvať antropo-naturalistickou, antropologickou s naturistickým podtónom, prekonania fixácie ľudskej prirodzenosti flexibilitou prírodných foriem jednoduchého, vegetatívneho života a intenzívnejšieho kontaktu s prírodou. Čo možno očakávať? Ničotu. Ale aj tekutú ničotu s neurčitými, neistými hranicami, ktorú nemožno opísať, iba vypovedať. Naratívna teológia je novým pristávacím miestom postmetafyzickej teológie či skôr náboženskej filozofie. Možno sa už v tejto fáze nachádzame, ale neuvedomujeme si to. Sami seba oslavujeme. Ak však ešte existuje niekto, komu záleží na Kristovi a jeho Cirkvi, na ľudskej osobe stvorenej Bohom a na zmysle ľudského bytia, nech niečo robí. Dajte o sebe vedieť. Alternatívou je navždy mlčať, pohltený vo víroch ničoty, ktorá sa tak nezdá, ale je.

otec Serafino Lanzetta

www.corrispondenzaromana.it