RÍM V HLBOKEJ KRÍZE: “Františka neznášajú takmer všetci.”
Jedna vec je, keď vám to niekto povie, a druhá, keď to vidíte. V posledných dňoch ma táto pravda zarmútila. Niektorí rímski priatelia mi často prezrádzajú tajomstvá - nie až také tajné, o tom, čo sa deje za múrmi Vatikánu. Iná vec je však osobne si overiť fakty a potvrdiť záver, ktorý všetci poznáme: Pápeža Františka nemá nikto rád; ani biskupi, ani kňazi, ani veriaci, nech je ich pôvod akýkoľvek. A okrem toho, že človek nemá rímskeho pápeža zvlášť rád, je veľmi smutné vidieť hlboké odmietanie, ktoré jeho postava vyvoláva. Či sa nám to páči, alebo nie, je to Kristov námestník.
V posledných týždňoch som mal možnosť rozprávať sa s kňazmi zo všetkých spoločenských vrstiev. Netreba tu prezntovať názory konzervatívcov ani tradicionalistov. Každý ich pozná. Prekvapilo ma, že najpokrokovejší kňazi, ktorí sú spravidla aj najstarší, majú voči Bergogliovi rovnakú nechuť ako ich mladší kolegovia. Už to nie je doktrinálna otázka, v ktorej sa tradicionalisti stavajú proti progresívcom; je to niečo na základnejšej úrovni a súvisí to s ľudským a inštitucionálnym prvkom. Nedokážu napríklad pochopiť pápežovu permanentnú agresivitu voči nim; z oboch strán potvrdzujú, že ich udivuje, že kedykoľvek sa vyjadruje o kňazoch, je to vždy v silne negatívnom zmysle: sú to karieristi, chamtivci, mrzúti, prozelytici, zločinci, pozerajú pornografiu, majú psychiatrické problémy atď. Nikdy ani slovo povzbudenia, nikdy im nie je blízky. Akoby hovoril nepriateľ, a nie otec, ktorý ich má utvrdzovať vo viere. Niekto zlejší a ostrejší mi poznamenal, že je to typický prípad projekcie: Bergoglio premieta na kňazov - a on sám je jedným z nich - vlastnosti, o ktorých podvedome vie, že ich má a ktoré nenávidí. To znamená, že odmieta iných, pretože sa v nich odráža on sám.
Vo vatikánskej kúrii žijú v strachu. "Il cretino gloriosamente regnante" [Slávne vládnuci hlupák], je výraz, ktorý v posvätných múroch počuť s určitou frekvenciou. Najčastejšie sa však opakuje slovo teror. Je to režim, ktorý tam nastolil argentínsky pápež. Nikto nevie, ako dlho bude v úrade, a čo je ešte horšie, nikto nevie, kto koho špehuje, pretože to je ďalšia z Bergogliových metód: špehovať, vedieť, čo si myslí a hovorí každý z kňazov a rehoľníkov, ktorí sa prechádzajú po posvätných palácoch. Je to tá istá metóda, ktorú uplatňoval v Argentíne, keď bol arcibiskupom Buenos Aires a špehoval všetky diecézy a rehoľné kongregácie. V Ríme však navyše absolútne dôveruje tomu, čo mu hovoria jeho delegáti, a tak je tu niekoľko kuriálnych úradníkov, ktorí dostali správu: "Svätý Otec chce s vami hovoriť" a o pol hodiny neskôr ich poslal zbaliť si veci.
Ďalšia vec, ktorá všetkých zaráža a rozčuľuje, je to, čo robí s kolégiom kardinálov a kolégiom biskupov. A trvám na tom, že tieto komentáre nepochádzajú z konzervatívnych sektorov, ale práve naopak. Je to otázka inštitucionalizmu. Nie je možné, povedali mi niektorí talianski kňazi, aby najstaršie a najprestížnejšie biskupské stolce tejto krajiny, ako sú Miláno, Neapol, Benátky, Palermo alebo Turín, nemali kardinálov a na druhej strane nové a bezvýznamné ich majú. To rozčuľuje nielen úradujúcich predstavených týchto biskupských stolcov, ktorí zostali bez kardinálskeho biretu, ale aj veriacich, pretože sa cítia ukrivdení pontifikom, ktorý im upiera privilégium, ktoré mali po stáročia.
To, čo vidíme v Argentíne pri biskupských menovaniach, sa deje na celom svete. V našej krajine František vymenoval húf biskupov vybraných spomedzi najmenej vzdelaných a najmenej kvalifikovaných kňazov pre biskupskú službu a s odstupom rokov sa ukážu dôsledky takýchto rozhodnutí. A to isté sa deje vo veľkej časti sveta. Ľudia, ktorí ho veľmi dobre poznajú už mnoho rokov, mi povedali, že biskup Robert Prevost, ktorý bol pred niekoľkými týždňami vymenovaný za prefekta dikastéria pre biskupov, teda do jednej z najdôležitejších a najmocnejších pozícií v Cirkvi, je vlastne “nikto”. Nejde o to, že by bol progresívny alebo konzervatívny; je bezvýznamný, ďalší z hromady, obmedzený a krátkozraký človek. A bude to práve tento dobrý človek, ktorý bude mať na starosti menovanie biskupov celého sveta?
Napokon, skupina amerických kňazov, umiernených a v žiadnom prípade nie tradicionalistov, mi komentovala obrovský nepokoj, ktorý v Kalifornii vyvolalo kardinálske vymenovanie biskupa San Diega, malej a sufragánnej diecézy, zatiaľ čo arcibiskup Los Angeles, jej metropolita, kardinálom nie je. A problém nie je len v tom, kto nosí purpur; problém je v tom, že kardinál Robert McElroy je mimoriadne progresívny, príliš progresívny aj pre svojich ľudí.
Pápeža Františka napokon nebude oplakávať nikto; smútiť budú len jeho zbožní stúpenci, tí, ktorí s jeho smrťou prídu o svoje pozície a funkcie.
www. rorate-caeli.blogspot.com