BALDACHÝN SV. PETRA
27. októbra pred záverečnou omšou synody bolo odstránené lešenie, ktoré deväť mesiacov zakrývalo baldachýn v Bazilike svätého Petra a Berniniho dielo bude opäť vyzdvihovať triumf pápežstva v očiach veriacich.
Bazilika svätého Petra je postavou Cirkvi, vybudovanou nad Petrovým hrobom. Táto Cirkev, mystické telo Kristovo, je monarchickou spoločnosťou, ktorej nepretržite vládnu legitímni nástupcovia kniežaťa apoštolov. Úplný a bezprostredný primát vlády pápeža predstavuje princíp jednoty viery, ktorá existuje iba v Katolíckej cirkvi. Základ pápežskej zvrchovanosti nespočíva v charizme neomylnosti, ktorú Kristus udelil iba Petrovi ako hlave Cirkvi, odhliadnuc od apoštolského kolégia spojeného s Petrom; ale v prvenstve jurisdikcie, ktorú má pápež nad všeobecnou Cirkvou. Tento primát zahŕňa spolu s mocou magistéria aj plnú moc pastiera Cirkvi v jej celku, jej vedenie a riadenie, ako to definoval Prvý vatikánsky koncil (Denz-H, č. 3065 a nasl.).
Katolícka cirkev v priebehu dejín zažila mnoho rozkolov a heréz, ale nenávisť jej nepriateľov bola obzvlášť ostrá voči pápežstvu, práve preto, že predstavuje viditeľný vrchol Cirkvi, jej gravitačné centrum, katechét určený na to, aby čelil a prekonal pekelné brány. V posledných desaťročiach však do Božieho chrámu záhadným spôsobom preniklo to, čo Pavol VI. v slávnom prejave nazval „dymom satana“ (homília z 29. júna 1972), čo spôsobilo hlbokú dezorientáciu. Synoda o synodalite v roku 2024 je jedným z posledných prejavov tejto temnej hmly, ktorá vyvolala znepokojenie medzi autoritatívnymi členmi cirkevnej hierarchie. Napríklad kardinál arcibiskup Sydney Anthony Colin Fisher vyhlásil, že synoda „nemôže nanovo vynájsť katolícku vieru alebo Katolícku cirkev“, pretože tieto predstavujú „obrovský poklad, ktorý sme dostali generácia za generáciou pred nami, až k nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi a jeho apoštolom, a my sme tu na to, aby sme ho verne odovzdávali nasledujúcim generáciám“
„Znovuobjavenie“ viery alebo Katolíckej cirkvi sa neobmedzuje len na výzvy na diakonské svätenie žien alebo manželstvo kňazov, čo sú deklarované ciele katolíckeho progresivizmu. Konečným cieľom, ktorý je skôr implicitne vyjadrený v skutkoch než v slovách, je deštrukturalizácia pápežstva, nahradenie hierarchickej konštitúcie Cirkvi „synodálnym rozmerom“, ktorý ju demokratizuje a deformuje. Je to výsledok revolučného procesu, ktorý prichádza z diaľky a ktorého cieľom je, ako to už v roku 1977 predpovedal profesor Plinio Corrêa de Oliveira, premeniť na nepodstatnú ektoplazmu „vznešenú a skostnatelú strnulosť cirkevnej štruktúry, ako ju ustanovil náš Pán Ježiš Kristus a ako ju veľkolepo modelovalo dvadsať storočí náboženského života“ (Rivoluzione e Contro-Rivoluzione, tr. it. Luci sull'Est, 1998, s. 158).
Žiaľ, na tomto procese fluidizácie pápežskej autority sa podieľajú aj niektorí z tých, ktorí bránia Tradíciu Cirkvi proti omylom a doktrinálnym odchýlkam našej doby. Sú to tí, ktorí tým, že zodpovednosť za súčasnú krízu v Cirkvi pripisujú len alebo hlavne pápežovi Františkovi, vyhlasujú jeho nelegitímnosť, nazývajú ho antipápežom a uzurpátorom, ktorý svojvoľne obsadil Petrov stolec. Pre nich, ako bolo správne poznamenané, sa postava pápeža stáva de facto nadbytočnou pre život a existenciu Cirkvi a odmietanie pápeža Františka sa v skutočnosti mení na popieranie autority rímskeho pápeža (Parole chiare sulla Chiesa, editor Don Daniele Di Sorco, Edizioni Radio Spada, 2023, s. 87-90).
O mylnosti týchto postojov svedčí aj existencia ostrých sporov medzi tými, ktorí obviňujú pápeža Františka z toho, že je falošným pápežom. Dynamizmus víru sebaobviňovania je nevyhnutný, keď sa stratí princíp jednoty Cirkvi, ako to ukázal Bossuet vo svojich slávnych Dejinách variácií protestantských cirkví (1688).
Arcibiskup Carlo Maria Viganò, najznámejší predstaviteľ týchto „anarcho-vakantistov“ , argumentuje neplatnosťou voľby Jorgeho Mariu Bergoglia na základe zjavnej herézy a „neplatnosti súhlasu“. Novinár Andrea Cionci a kňaz Alessandro Minutella (potrestaný prevedením do laického stavu) odmietajú doktrinálnu kritiku koncilových pápežov zo strany Msgr. Vigana a vyhlasujú pápeža Františka za antipápeža z dôvodu kanonickej neplatnosti abdikácie Benedikta XVI, ktorý zostáva ich referenčným bodom. Rovnaký postoj nedávno zaujal aj karmelitánsky kňaz Giorgio Maria Farè. Keď však páter Farè s podporou Cionciho oznámil, že predloží kanonické odvolanie proti predvídateľnej exkomunikácii, ktorá by ho postihla, Minutella ho obvinil z protirečenia, pretože tým, že sa obráti na vatikánsky tribunál, uzná jurisdikciu bergogliovskej „neocirkvi“. Pre Minutellu Viganò, predvolaný Dikastériom pre náuku viery, najdôslednejšie odmietol predstúpiť pred „bergogliánsku sektu“. Ale tvárou v tvár verbálnemu násiliu, ktoré exnuncius predniesol v Spojených štátoch v posledných vyhláseniach, sa od neho teraz dištancujú aj kňazi a laici, ktorí ho vždy podporovali. Zmätok je ohromujúci a nikto nie je schopný ponúknuť alternatívu k antipápežovi Františkovi.
Dejiny Cirkvi počítajú množstvo „antipápežov“ od svätého Hippolita (217 - 235) až po Felixa V. (1439 - 1449), nepočítajúc niekoľko bezvýznamných súčasných pretendentov. Historický slovník pápežstva, ktorý vydal Philippe Levillain, uvádza približne štyridsať antipápežov (Bompiani, 1996, s. 73 - 76). Nedávna esej Maria Prignana (Antipapi. Una storia della Chiesa, Laterza, 2024) ich prehodnocuje bez toho, aby dospela k presnej definícii ich počtu, ale zdôrazňuje význam týchto konfliktov pre pochopenie dejín Cirkvi.
Samotná existencia týchto antipápežov totiž dokazuje, že Cirkev nemôže byť bez pápeža. Takzvaná „Sede Vacante“ je prechodná fáza ustanovená v kánonickom práve medzi smrťou rímskeho pápeža a voľbou jeho nástupcu, ale počas tohto krátkeho obdobia zostáva štruktúra Cirkvi nezmenená. Teoreticky je možné, aby pápež prišiel o pontifikát v dôsledku herézy, hoci sa to v histórii nikdy nestalo, ale Cirkev určite nemôže žiť bez pápeža.
Tí, ktorí dnes potvrdzujú existenciu sede vacante v dôsledku herézy pápeža Františka, nelegitímnosti jeho zvolenia alebo neplatnosti abdikácie Benedikta XVI. nemôžu ignorovať nepopierateľný fakt: prijatie univerzálnej Cirkvi ako teologického kritéria, ktoré zabezpečuje legitimitu pápeža. V opačnom prípade zbavuje Cirkev jej charakteru viditeľnej spoločnosti a navyše ju zbavuje možnosti v budúcnosti ultimatívnym spôsobom zasiahnuť do riešenia súčasnej krízy. Iba najvyšší a slávnostný hlas môže ukončiť prebiehajúci proces sebazničenia: hlas rímskeho pápeža. Kristus totiž kráča po kolísavých vlnách dejín s Petrom a jeho nástupcami, ktorým naďalej adresuje slová vyryté na vnútornej strane kupoly nad Baldachýnom svätého Petra: „Tu es Petrus et super hanc petram aedificabo Ecclesiam meam, et portae inferi non praevalebunt adversum eam“; „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“.
prof. Roberto de Mattei
https://www.corrispondenzaromana.it/il-baldacchino-di-san-pietro/