PÁPEŽ FRANTIŠEK, SYNODA A BOŽSKÉ SRDCE

Synoda, ktorá sa skončila 27. októbra vo Vatikáne, sa zdala byť pokusom pápeža Františka uhasiť oheň, ktorý zapálili nemeckí biskupi svojou “synodálnou cestou”, spustenou v januári 2020. Ambicióznym cieľom progresívnych biskupov, nielen nemeckých, bolo dosiahnuť v roku 2024 rozhodujúci krok vpred oproti panamazonskej synode z roku 2019, konkrétne získaním diakonského svätenia pre ženy, povolením manželstva kňazov za určitých podmienok, implementáciou LGBT agendy a pridelením doktrinálnej autority biskupským konferenciám. Nič z toho však v záverečnom dokumente, ktorý bol schválený 26. októbra, nie je. Ide o dokument, ktorý nikoho neuspokojil a ktorý prinútil vatikánskeho novinára Andreu Gagliarducciho napísať, že „niet víťazov ani porazených“ (“Aci Stampa”, 26. októbra 2024).

Ale uhasí synodálny dokument skutočne tento požiar, alebo ho skôr rozdúcha? Pápež František sa vzdal posynodálnej exhortácie, pričom vyhlásil, že chce „odovzdať záverečný dokument svätému a veriacemu Božiemu ľudu“. „V dokumente – dodal – sú už veľmi konkrétne usmernenia, ktoré môžu slúžiť ako vodítko pre misiu cirkví na rôznych kontinentoch, v rôznych kontextoch. (…) Synodálna cirkev pre misiu teraz potrebuje, aby slová, ktoré boli zdieľané, sprevádzali skutky. Toto je cesta.“

Synoda sa teda skončila, ale synodálny proces pokračuje. Je logické si predstaviť, že ultraprogresívne krídlo Cirkvi sa cíti povolané uskutočniť verbálne otvorenia synody v praxi, aj preto, že František de facto ponecháva biskupom možnosť slobodne interpretovať dokument. Dvaja americkí kardináli-arcibiskupi, Robert McElroy zo San Diega a Blaise Cupich z Chicaga, už podľa Michaela Haynesa z “LifeSiteNews” z 28. októbra oznámili, že chcú pokračovať v „reformovaní štruktúry americkej cirkvi v súlade so synodalitou“, no nikto zatiaľ nevie, čo presne synodalita znamená. Záverečný dokument opakuje, že „synodalita je konštitutívnou dimenziou Cirkvi“ (č. 28), ale zároveň uvádza, že „rozhodovacia právomoc rímskeho biskupa je neodcudziteľná“ (č. 92) a že „rímsky biskup, princíp a základ jednoty Cirkvi (porov. LG 23), je garantom synodality“ (č. 131).

Profesor Alberto Melloni, jeden z najlepších znalcov progresívneho sveta, ku ktorému patrí, neskrýva svoje sklamanie z toho, že synoda nebola Vatikánom III. „Dvojitá bergogliovská synoda mohla a mala byť bodom zlomu v doktrinálnom posune“, ktorý Cirkvi vtlačil Vatikán II., a namiesto toho „zapadá bez otrasov a bez plodov“. Podľa Melloniho by sa mohla otvoriť „vertikálna, dramatická kríza s päťstoročnými zvukmi a nepredvídateľne tragickými dôsledkami“ („Corriere della Sera“, 23. októbra 2024). Melloni nevysvetľuje, aký by mohol byť tento dramatický scenár. Nie je jasné, či “vertikálna kríza”, na ktorú naráža, súvisí so vzťahom medzi vedením Cirkvi a jej základňou, alebo či sa skôr týka vnútorného rozdelenia v episkopáte. Revolučný proces sa každopádne spomaľuje, ale nezastavuje.

Vedľa ohňa, ktorý sa záverečný dokument Synody márne snaží uhasiť, však existuje aj iný oheň: oheň Božskej lásky, ktorý má svoj symbol v Najsvätejšom Srdci Ježišovom, „peci vrúcnej lásky“. Práve kultu Najsvätejšieho Srdca zasvätil pápež František svoju štvrtú encykliku Dilexit nos, vydanú 24. októbra, tri dni pred záverom synodálneho zhromaždenia. Katolícku teológiu Najsvätejšieho Srdca výborne predstavil Lev XIII. v encyklike Annum Sacrum z 25. mája 1889, Pius XI. v encyklike Miserentissimus Redemptor z 8. mája 1928 a Pius XII. v encyklike Haurietis Aquas z 15. mája 1956. Pápež František sa výslovne odvoláva na učenie týchto pápežov:

„Niekoľkí moji predchodcovia odkazovali na Srdce Kristovo a rôznymi spôsobmi nás vyzývali, aby sme sa k Nemu pripojili. Na konci 19. storočia nás Lev XIII. pozýval k zasväteniu sa Jemu a vo svojom návrhu spájal výzvu na spojenie s Kristom s obdivom k nekonečnému žiareniu Jeho lásky. Asi o tridsať rokov neskôr predstavil Pius XI. túto pobožnosť ako súhrn kresťanskej viery. Pius XII. zase vyhlásil, že kult Najsvätejšieho Srdca výborne vyjadruje, ako vznešená syntéza, našu úctu k Ježišovi Kristovi“ (č. 79).

František s Piusom XII. opakuje, že „pobožnosť k Srdcu Kristovmu je nevyhnutná pre náš kresťanský život (…) natoľko, že môžeme ešte raz povedať, že Najsvätejšie Srdce je súhrnom evanjelia“ (č. 83), a opiera sa o Pia XI. v teologickom koncepte zmierovania za hriechy sveta (č. 153-156), „keďže hriechy a zločiny ľudí, spáchané v akomkoľvek čase, boli dôvodom, prečo bol Boží Syn vydaný na smrť“ (č. 155). Nasledujú dlhé citáty veľkých svätých, ako sú svätý František Saleský (č. 114-118), svätá Margita Mária Alacoque (č. 119-124), svätý Claude de la Colombière (č. 125-128), svätý Charles de Foucauld (č. 130-132) a svätá Terézia z Lisieux (č. 133-142). František uzatvára: „Z rany v boku Kristovom naďalej vyviera rieka, ktorá sa nikdy nevyčerpá, ktorá neustane, ktorá sa stále znova ponúka tým, ktorí chcú milovať. Len Jeho láska umožní nové človečenstvo“ (č. 219).

Záverečný dokument Synody a encyklika Dilexit nos vyzerajú, akoby pochádzali z dvoch rôznych planét, ale protirečenie bolo a zostáva charakteristickým znakom tohto pontifikátu. Bolo by zbytočným cvičením hľadať dobré v Synodálnom dokumente alebo zlé v pápežskej encyklike. Ako sa má katolík orientovať tvárou v tvár dvom takým kontrastným dokumentom? Zdravý rozum napovedá toto:

Ignorovať záverečný dokument Synody, ktorý navyše nemá žiadnu normatívnu hodnotu. Čítanie tohto textu môže iba zmiasť už aj tak dezorientovaných veriacich. Pozitívne odpovedať na výzvu k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu prostredníctvom praktík, ktoré František odporúča.

„Návrh na eucharistické prijímanie prvý piatok v mesiaci by aj dnes veľmi prospelo, pretože uprostred víru súčasného sveta a našej posadnutosti voľným časom, konzumom a zábavou, mobilnými telefónmi a sociálnymi sieťami, zabúdame posilňovať náš život silou Eucharistie“ (č. 84).

„Rovnako sa nikto nemusí cítiť povinný hodinu adorovať vo štvrtok. Ale ako ju neodporučiť? Keď niekto túto prax žije so zanietením spolu s mnohými bratmi a sestrami a nachádza v Eucharistii všetku lásku Kristovho Srdca, „adoruje spolu s Cirkvou symbol a takmer stopu Božskej lásky, ktorá zašla až tak ďaleko, že sa ľudstvu láskou ponúka aj v Srdci vteleného Slova“ (č. 85).

Pamätať, že pobožnosť k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu je neoddeliteľná od pobožnosti k Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktorú odporúčala aj Panna Mária vo Fatime. Tento rok pripadá 80. výročie encykliky Ad Caeli Reginam z 11. októbra 1954, v ktorej Pius XII. rozšíril kult Nepoškvrneného Srdca Panny Márie na celú Cirkev, pričom nariadil každoročné obnovenie zasvätenia ľudstva Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

10. decembra 1925 Panna Mária ukázala sestre Lucii svoje Srdce obklopené tŕňmi, za ktoré nikto nerobí pokánie a žiadala, aby bolo utešené prostredníctvom pobožnosti prvých sobôt v mesiaci. „Pobožnosť útechy“ je jedným z pilierov encykliky pápeža Františka, ktorý žiada, aby sme „obnovili tento prejav duchovnej skúsenosti spojený s Kristovým Srdcom: vnútornú túžbu dať mu útechu“ (č. 152).

Tým, ktorí túto pobožnosť vykonajú prostredníctvom prvých piatkov a prvých sobôt v mesiaci, Panna Mária zaisťuje milosť konečnej vytrvalosti. Táto milosť je nesmierne cenná v časoch zmätku, ktorými prechádzame.

prof. Roberto de Mattei

https://www.corrispondenzaromana.it/papa-francesco-il-sinodo-e-il-sacro-cuore/