EXISTENCIA OČISTCA: TRADÍCIA, PÍSMO, LITURGIA

Ľudstvo jednomyseľne pripúšťa existenciu miesta, kde musia byť duše, ktoré opustili tento život bez úplného zmierenia so svojím Stvoriteľom, zadržané predtým, než vstúpia do vlastníctva večného šťastia.

Tento argument má iste sám o sebe takú veľkú hodnotu, že aj keby Cirkev existenciu očistca nevyhlásila za dogmu viery, stačil by na to, aby nás o nej presvedčil. Cirkev sa však v tejto veci vyjadrila jasne a na Tridentskom koncile, podporená autoritou Svätého písma a stálou katolíckou tradíciou, na dvadsiatom piatom zasadaní slávnostne definovala, „že očistec nielenže existuje, lež aj dušiam, ktoré sa v ňom zdržiavajú, možno pomôcť prosbami veriacich a najmä obdivuhodnou obetou omše“. A touto definíciou raz a navždy odsúdil protestantské učenie. Je pravda, že slovo očistec nie je vo svätých evanjeliách formálne vyjadrené; ale čo by nám na tom malo záležať, ak nájdeme jasne vyjadrené, čo znamená?

Prvé je v evanjeliu svätého Matúša (13. kapitola), kde nám hovorí o rúhaní, ktoré uráža Ducha Svätého, a dodáva, že takýto hriech nebude odpustený ani v tomto, ani v budúcom živote. Vykladači Svätého písma a učitelia Cirkvi používajú tento text na preukázanie existencie očistca. Ak totiž v budúcom svete existuje miesto, kde možno odpustiť niektoré hriechy, pretože nie sú ťažké, tak týmto miestom nemôže byť nič iné ako to, ktoré nazývame očistec, pretože hriechy zatratených sú neodpustiteľné.

V Lukášovom evanjeliu (12. kapitola) nám sám božský Vykupiteľ hovorí, že obozretnosť nám ukladá povinnosť vysporiadať sa s naším protivníkom, kým sme ešte na ceste, teda kým sme ešte nažive, z obavy, že keď dôjdeme na koniec svojej cesty, budeme vydaní do rúk Sudcu, z jeho rúk do rúk strážcu väzenia, ktorý nás vrhne do väzenia, z ktorého nemôžeme uniknúť, kým dlh nesplatíme do posledného haliera. Podľa tohto Ježišovho učenia je zrejmé, že ak budeme konať pokánie za svoje hriechy v tomto živote, náš protivník, ktorým môže byť diabol alebo aj naše vlastné svedomie, v ktorom je vpísaný Boží zákon, nás na konci života obviní pred Sudcom, ktorým je sám Ježiš Kristus, a ten nás zatvorí do väzenia, ktorým nemôže byť nič iné ako očistec a z ktorého nevyjdeme, kým neuhradíme, či už svojím utrpením alebo láskou živých, celý trest, ktorý nám prináleží za naše hriechy.

Ale svedectvo, ktoré nám jednoznačnejšie ako ktorékoľvek iné dokazuje existenciu dogmy o očistci, je svedectvo, ktoré podáva svätý Pavol vo svojom prvom liste Korinťanom: “Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo, ktoré naň postavil, zostane, ten dostane odmenu. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň.“, to znamená, že musí dočasne trpieť v očistných plameňoch očistca, ako zhodne vysvetľujú cirkevní otcovia, odetí do dôstojnosti a starobylosti, ktorú protestantské postuláty, objavujúce sa na scéne šestnásť storočí po ustanovení kresťanstva, nemajú.

„Apoštol svätý Pavol, poznamenáva tu svätý František Saleský, “používa v tejto pasáži dvojaké prirovnanie: prvé je prirovnanie architekta, ktorý s použitím pevných materiálov stavia dom na dobrých základoch; druhé je naopak prirovnanie iného architekta, ktorý stavajúc na tých istých základoch používa horľavé materiály. Predpokladajme teraz, dodáva svätec, aby sme sa vžili do apoštolovej myšlienky, že v oboch domoch vypukne požiar; ten, ktorý bol postavený z pevných materiálov, neutrpí žiadnu škodu, zatiaľ čo druhý sa okamžite zmení na popol. Ak je architekt prvého z nich vo vnútri, vyjde z neho živý a zdravý; druhý však, ak chce byť zachránený, musí nevyhnutne prejsť plameňmi a prijať na seba stopy požiaru. Prirodzený obraz očistca, v ktorom duše poškvrnené akýmikoľvek chybami, ktoré si nezaslúžia peklo, musia tiež prejsť a prijať stopy ohňa za skutky života; zatiaľ čo duše, ktoré sa nemusia očisťovať od žiadnej škvrny viny, sú uchránené od týchto plameňov a idú priamo do neba, aby prijali odmenu za svoje dobré skutky.

Nakoniec, vynechajúc iné svedectvá prevzaté z novozákonných spisov, uvediem len to, čo hovorí svätý Ján v piatej kapitole svojej Apokalypsy. „A každému stvoreniu na nebi, na zemi i pod zemou... som počul hovoriť: Dobrorečenie, česť, sláva a moc na veky vekov tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi“. Čo sú stvorenia na nebi a na zemi, vieme, ale čo sú, pýtajú sa vykladači, ostatné stvorenia, ktoré spievajú chválu Najvyššiemu pod zemou? Odpovedajú, že to nemôže byť nikto iný ako duše verných zosnulých, ktoré sú zatvorené v tom podzemnom väzení zvanom očistec, kde napriek krutým mukám neprestávajú dobrorečiť a chváliť Pána. Určite to nie sú duše zatratených, pretože sú ďaleko od toho, aby Pána chválili a blahorečili, ale neustále sa mu rúhajú.”

V súlade s týmito biblickými svedectvami sú veľmi staré liturgie Cirkvi, učenie svätých otcov a pamiatky z katakomb.

Tie prvé, ktoré v skutočnosti nie sú ničím iným ako knihami obsahujúcimi zákony upravujúce bohoslužbu a modlitby povolené Cirkvou, a preto ich možno definovať ako autentickú formu verejnej bohoslužby, pochádzajú z čias apoštolov a predpisujú, že sa v liturgi Cirkvi má čítať zo Svätého písma. Po prečítaní mien živých osôb, s ktorými bolo spoločenstvo modlitieb, v posvätných diptychoch sa prečítali mená zosnulých odporúčaných osobitným spôsobom a kňaz, ako to robí aj v našich časoch, sa modlil, aby im vyprosil miesto občerstvenia, svetla a pokoja. Všetky staroveké liturgie bez výnimky pripomínajú tento obrad, ktorý vzhľadom na spôsob jeho vykonávania dostal názov modlitba diptychu.

A aké krásne a dojímavé sú modlitby za zosnulých, ktoré nachádzame zaznamenané v týchto liturgiách, najmä vo východných, takmer totožné s modlitbami Rímskeho misála! Aké obdivuhodné a živé pamiatky kresťanskej tradície! „Spomeňme si, hovorí liturgia nestoriánov z Malabaru, na našich otcov, našich bratov, veriacich, ktorí opustili tento život v pravoslávnej viere; prosme Pána, aby im ráčil odpustiť hriechy a predsavzatia a urobil ich hodnými účasti na večnom šťastí v spoločnosti spravodlivých, ktorí splnili Božiu vôľu. Prijmite túto obetu, môj Bože,“ hovorí chaldejský nestorián, “za všetkých smútiacich, chorých, trpiacich útlakom, nešťastím a chorobou, a za všetkých mŕtvych, ktorých od nás oddelila smrť... Odpusťte zločiny a hriechy tých, ktorí zomreli, prosíme o to skrze vašu milosť a milosrdenstvo.“

Nemenej výrazné je to, čo v tejto súvislosti nachádzame v liturgii, ktorú používali Gréci pred viac ako dvanástimi storočiami a ktorú pripisujú svätému Pavlovi a svätému Jánovi Zlatoústemu. „Obetujeme ti, Pane, čítame tam, aj túto obetu za odpočinok a slobodu tvojho služobníka N, aby našiel svetlé miesto, kde niet bolesti a stonania, a aby si mu dal odpočinok tam, kde žiari svetlo tvojej tváre“. V štvrtom a piatom storočí hereziarchovia Árius, Nestórius a Eutyches vytrhli milióny ľudí z lona jednoty Cirkvi, Svätej rímskej stolice, rovnako ako to urobili hereziarchovia protestantizmu v šestnástom storočí. No tieto sekty, odrezané, oddelené od stromu života, ako ratolesti vytrhnuté a odhodené z viniča, zachovali tieto starobylé liturgie. A je fakt, že východí bez výnimky všetci používajú modlitby a obety za mŕtvych. Možno teda povedať, že schizmatici prevzali túto prax od Rímskej cirkvi po svojom odlúčení? Je to nemožné, pretože averzia, ktorú pociťovali voči tejto Cirkvi od ich vzbury, by im to nedovolila. Preto táto prax, ktorú mali ešte pred svojím zločinom schizmy, a prozreteľnostné zachovanie týchto liturgií aj u nich predstavuje pamiatku toho, čo prijali ako učenie od apoštolov. „Ak ľudia obývajúci rôzne krajiny,“ poznamenáva bystrý spisovateľ, “pijú víno rovnakej chuti, možno z toho vyvodiť, že takéto víno je vyrobené z rovnako kvalitného hrozna. Tak aj učenie o očistci a príhovoroch za zosnulých, praktizované vo všetkých liturgiách, pochádzajú z toho istého stromu apoštolského učenia, zasadeného tým istým božským Vykupiteľom“.

Modlitby liturgie sú podporené autoritou svätých otcov, ktorí vždy uznávali a učili o existencii očistca.

Dionýz Areopagita vo svojej knihe Nebeská hierarchia, ktorá siaha až do kolísky kresťanstva, odvolávajúc sa na zvyky svojej doby, okrem iného píše „Pri pohrebných obradoch ctihodný biskup, keď pristupuje, prednáša nad zosnulým posvätnú modlitbu a touto modlitbou vzýva božie milosrdenstvo, aby zosnulému boli odpustené všetky viny, ktorých sa dopustil ľudskou slabosťou, a aby sa tak legálne dostal do nádhery a modlitby živých.“ Nie je toto učenie v úplnom súlade s tým, čo dnes Katolícka cirkev vyznáva o očistci?
Klement Alexandrijský, ktorý tiež žil v druhom storočí, najprv hovorí, že kresťan, ktorý zomrie po tom, čo sa zriekol svojich nerestí, musí ešte mučením zadosťučiniť za hriechy spáchané po krste; a o niečo neskôr dodáva: „Kresťania by mali byť pohnutí k súcitu nad stavom tých, ktorí sú po smrti potrestaní, hoci sa kajajú, vyznávajú svoje hriechy a odčiňujú ich mukami, ktoré musia pretrpieť.“
Sv. Ján Chryzostom nás tiež na druhej strane uisťuje, že “nie nadarmo apoštoli ustanovili, aby sa pri slávení posvätných tajomstiev spomínalo na tých, ktorí už prešli do druhého života; vedeli totiž, že takáto prax prináša veľký úžitok a úľavu“. Preto podľa tohto svätého učiteľa modlitba konaná za mŕtvych vo svojej najvznešenejšej a najsvätejšej podobe určite pochádza z apoštolských čias a slúži ako dokument a dôkaz, ktorý dokazuje vieru, ktorú mali kresťania v tých prvých storočiach v existenciu očistca.
A podobne ako tento svätec, aj svätí Bazil, Anastáz, Hilár, Hieronym, Gregor, Augustín a mnohí ďalší, ktorých vymenúvanie by bolo príliš dlhé, všetci títo otcovia a spisovatelia prvých storočí Cirkvi, učili najjasnejšie o existencii očistca a o moci, ktorú máme, aby sme uľavili dušiam, ktoré sa v ňom nachádzajú, a pomohli im. Z toho, čo nám odovzdali, vidíme, že to už nie je inovácia a variácia kresťanského učenia, ale univerzálna náuka pochádzajúca z prvého a najčistejšieho veku Cirkvi, pričom Otcovia a učitelia Cirkvi sú uznávaní ako najautoritatívnejší vykladači kresťanského náboženstva. Ich jednomyseľnosť, pokiaľ ide o učenie o očistci, je taká, že Kalvín, jeho najzarytejší nepriateľ, bol nútený zvolať: „Priznávam, že už trinásťsto rokov je používanie modlitby za mŕtvych posvätené.” Je pravda, že o niečo neskôr sám, akoby ľutoval, že sa ukázal príliš poddajný voči pravde, chcel potvrdiť svoju tvrdohlavosť tým, že dodal túto bezohľadnú bezbožnosť: „Všetci, priznávam, boli uvedení do omylu..., a starovekí otcovia sa pridŕžali viery v očistec, aby sa prispôsobili súčasnej a vulgárnej mienke“. Ktorý človek so správnym úsudkom však nevidí, že táto Kalvínova úskočná metóda nie je ničím iným než ohavnou lžou a ohováraním všetkých Otcov?

Napokon, medzi mnohými svedectvami staroveku, ktoré potvrdzujú vieru v očistec u prvých kresťanov, je aj to z rímskych katakomb. Stačí vstúpiť do týchto podzemných priestorov, aby sme sa presvedčili o tejto pravde. Tam, na tých tichých náhrobných kameňoch, ktoré uzatvárajú hrobky, kde odpočívajú telá prvých kresťanov, je nezmazateľne vytesaná viera v očistec. Nad nimi ju vidíme vyjadrenú v prosbách za pokoj zosnulého, v modlitbách prosiacich o občerstvenie pre jeho ducha, v nádeji, že čoskoro nadobudne večnú blaženosť, a v modlitbách, ktorými zosnulý žiada živých, aby urýchlili jeho vyslobodenie. Tieto vzdychy, modlitby a nádej nepochybne znamenali obavu, že tieto duše sú ešte ďaleko od šťastia, ktoré túžili dosiahnuť. A modlitby, o ktoré prosia živých, jasne hlásajú vieru v užitočnosť našich úpenlivých prosieb. Inými slovami, aj tieto veľmi staré náhrobné kamene, ktoré patria medzi najstaršie a všetky pochádzajú z obdobia pred Konštantínovým mierom, odhaľujú u prvotných kresťanov ich vieru v očistec.

prof. José Gálvez Krüger

https://www.aciprensa.com/recurso/4403/la-existencia-del-purgatorio-segun-las-sagradas-escrituras-y-la-tradicion