BASTIÓN PRAVEJ VIERY: Alfredo kardinál Ottaviani
Alfredo Ottaviani (1890 - 1979) sa narodil v Ríme v skromnej rodine, keďže jeho otec bol pekár. Študoval u Bratov kresťanských na brehu Tiberu, v Pápežskom rímskom seminári a v Ateneu San Apollinare, kde získal doktorát z filozofie, teológie a kanonického práva. Za kňaza bol vysvätený v marci 1916.
ŽIVOTOPISNÁ ČRTA
Čoskoro bol vymenovaný za profesora scholastickej filozofie a cirkevného verejného práva (jeho preferovaná disciplína) na univerzite Urbaniana a neskôr na právnickom Atheneu San Apollinare. Postupne sa stal substitútom u štátneho sekretára a poradcom Najvyššej kongregácie Svätého ofícia. Po 17 rokoch práce sa v roku 1959 stal jej proprefektom - titul prefekta náležal. Ján XXIII. ho vtedy vysvätil za biskupa a Ottaviani prijal biskupské heslo Semper Idem - Stále rovnaký -, ktoré reflektovalo jeho konzervatívnu teológiu.
Už ako seminarista bol Alfredo formovaný bojom proti zarytým nepriateľom Cirkvi, "slobodomurárstvu a hebraizmu vládnucemu prostredníctvom ministra Sidnei Sonnina". V roku 1937 Pius XI. využil jeho služby pri písaní encykliky Divini Redemptoris proti komunizmu, ktorý nazval "vnútorne zvráteným". Jeho politické štúdie, ktoré viedli k vydaniu Institutiones Juris Publici Ecclesiastici, z neho urobili hlásateľa Krista Kráľa proti prúdom Johna Courtneyho Murraya a liberálov. Tu sú niektoré z jeho najvýznamnejších učení v tejto veci:
"Predovšetkým som povedal, že štát má povinnosť vyznávať svoje náboženstvo spoločensky. Ľudia spoločensky zjednotení nie sú menej podriadení Bohu, ako keď sú braní ako jednotlivci, a občianska spoločnosť nie menej ako jednotliví ľudia je dlžníkom Boha, pod ktorého autoritou je zhromaždená, ktorého mocou je zachovaná, ktorého dobrotou získala veľký poklad dobier, ktoré požíva. A tak, ako nie je dovolené, aby si jednotlivec neplnil svoje povinnosti voči Bohu a náboženstvu, ktorým si Boha chce uctiť, rovnako ani štáty sa nemôžu bez vážneho morálneho pohoršenia správať, akoby Boh neexistoval, alebo zavrhovať starostlivosť o náboženstvo ako niečo, čo je im cudzie alebo málo dôležité."
Pius XII. sa rýchlo začal zaoberať pístupmi niektorých západných cirkevných predstaviteľov voči komunistom, a tiež prenikaním neomodernistov do Cirkvi. Pápež tajne vyzval Ottavianiho, aby vytvoril prípravnú komisiu pre budúci ekumenický koncil, ktorá by "nanovo definovala rôzne body katolíckej náuky ohrozené omylmi, a to nielen teologickými, ale aj morálnymi a filozofickými, ba dokonca sociologickými". Pius XII. však videl, že v samotnej komisii vládne rozkol, a tak všetko zablokoval. Jediným výsledkom mala byť rázna encyklika Humani Generis z roku 1950 s Ottavianiho príspevkom, ktorá odsudzuje Nouvelle Théologie, ktorú v duchu Teilharda de Chardin začal o. Henri de Lubac.
Kardinál Ottaviani sa zúčastnil na pápežskom konkláve v roku 1963, ktoré vybralo Giovanniho Battistu Montiniho za pápeža Pavla VI. Počas konkláve bol dekanom kardinálskeho kolégia a preto mal tú česť korunovať 30. júna tiarou práve toho pápeža, ktorý ho mal poslať na odpočinok. Malo to byť jediné konkláve, na ktorom sa zúčastnil, keďže v roku 1976 už platilo vekové obmedzenie 80 rokov.
BITKY PRED DRUHÝM VATIKÁNSKYM KONCILOM
Sotva bol Pius XII. pochovaný, už sa chystali zmeny. Začiatkom roka 1962 kardinál Ottaviani oznámil jezuitským predstaveným, že teológ Karl Rahner bol zaradený pod rímsku pred-cenzúru a nemôže prednášať ani písať bez povolenia. Lenže o niekoľko mesiacov neskôr pápež Ján XXIII. vymenoval Rahnera za perita na Druhom vatikánskom koncile. Prakticky rovnaká stratégia bola použitá v prípade Henriho de Lubaca a Yvesa Congara, ktorí, hoci boli podozriví z neomodernizmu, následne získali titul peritov koncilu, ktorých vymenoval pápež.
Predkoncilové boje, ktoré sa odohrávali, otvárali nový typ koncilu, trojuholníkovú moc (pápež - Kúria - Koncil), vzhľadom na to, že pápež bol tajne nepriaznivo naklonený kuriálnemu postoju, no bol otvorený novinkám avantgardných teológov. Ottaviani, mocnosť v pozadí Kúrie, by sa takto dostal čoskoro do izolácie a bol by len ťažko tolerovateľný. Počas zasadania i mimo neho cítil, že jeho povinnosťou je presadzovať doktrinálnu čistotu a integritu bez ohľadu na cenu. Kardinál Siri vydal toto svedectvo: "V ňom [Ottavianim] sa pevnosť rozhodnutí prejavovala tými najsilnejšími prízvukmi: nikoho sa nebál. Pri obrane viery bol vďaka svojmu temperamentu veľmi bojovný."
Jedna z vášnivých diskusií, ktoré sa viedli počas zasadaní pred Druhým vatikánskym koncilom, sa týkala spásy neveriacich a dogmy Extra Ecclesiam nulla salus: mimo Cirkvi niet spásy. Do tejto subkomisie patril Mons. Fenton, Ottavianiho blízky priateľ. Niekoľko kardinálov - Leger, Dopfner, Konig a Bea - urobilo zásadné úpravy. Ottaviani dosť ostro reagoval na Beovu "veľmi nebezpečnú" myšlienku, že ľudia môžu byť členmi mystického tela bez toho, aby boli členmi Cirkvi, čo by ohrozilo neomylnosť magistéria Cirkvi. Pripomenul mu, že "Katolícka cirkev a Mystické telo sú totožné. Mimo Cirkvi niet spásy. Význam tejto tradičnej vety je dobre vysvetlený v liste Svätého ofícia zaslanom bostonskému kardinálovi, keď sa zaoberal otázkou Feeneyho, ktorý preháňal silu tejto vety. Táto fráza by sa však teraz nemala redukovať na bezvýznamnosť, aby mohla slúžiť na upokojenie... tých, ktorí sú mimo Cirkvi."
Počas posledného z prípravných zasadnutí koncilu sa dvaja kardináli, Ottaviani a Bea, dostali do sporu na tému náboženskej slobody. Ottaviani, hoci bol proti odluke Cirkvi od štátu a priznaniu rovnakých práv všetkým náboženstvám, podporoval náboženskú toleranciu. Arcibiskup Lefebvre, očitý svedok konfrontácie, vysvetlil, že Ottaviani vstal a povedal Beovi: "Eminencia, nemáte právo robiť túto schému, pretože je to teologická schéma, a teda patrí teologickej komisii." A Bea povstal a odpovedal: "Prepáčte. Mám právo vytvoriť túto schému ako predseda Komisie pre jednotu. Ak sa niečo týka jednoty, tak je to otázka náboženskej slobody." A stojac tvárou v tvár Ottavianimu dodal: "Som radikálne proti všetkému, čo potvrdzujete vo svojej schéme De Tolerantia Religiosa." Debata sa natoľko vyostrila, že musel zasiahnuť kardinál Ruffini, ktorý poznamenal, že je sklamaný, že bol svedkom takejto "vážnej diskusie". Tie by sa počas dlhých debát o otázke náboženskej slobody až do prijatia schémy Dignitatis Humana len stupňovali.
HURIKÁN II VATIKÁNSKEHO KONCILU
Ottaviani bol vodcom kuriálnych konzervatívcov počas Druhého vatikánskeho koncilu (1962 - 1965) napriek tomu, že bol takmer slepý. Okrem otázky náboženskej slobody bolo jeho silný hlas počuť aj počas diskusií o liturgii a o prameňoch Božieho zjavenia. Najvýraznejší prípad výmeny stráží a odvolania kúrie nastal 30. októbra 1962, keď kardinál Ottaviani predniesol strhujúci apel na obranu starobylého rímskeho obradu: "Snažíme sa vzbudiť údiv alebo možno pohoršenie medzi kresťanským ľudom tým, že zavádzame zmeny v takom úctyhodnom obrade, ktorý bol schválený toľko storočí a dnes je taký známy? S obradom svätej omše by sa nemalo zaobchádzať, akoby to bol kus látky, ktorý sa má upravovať podľa rozmaru každej generácie." Keďže už dávno prekročil desaťminútový limit, jeho mikrofón mu vypli. Po poklepaní na mikrofón, aby skontroloval, či je vypnutý, sa poloslepý Ottaviani ponížene potácal späť na svoje miesto, zatiaľ čo v koncilovej aule vypukol potlesk.
Počas zasadania Koncilu sa spravodajské médiá často obracali na Ottavianiho, aby si vyžiadali farbisté reakcie na búrlivé pracovné zasadnutia. V jednom takomto prípade, reagujúc na neustále volanie po "kolegialite" medzi liberálnejšími biskupmi, Ottaviani poukázal na to, že Biblia zaznamenáva len jeden príklad kolegiálneho konania apoštolov - v Getsemanskej záhrade, keď... "Všetci utiekli." Práve v tejto otázke sa 8. novembra 1963 uskutočnilo ďalšie historické stretnutie s kardinálom Fringsom. Ottaviani obhajoval pápežstvo proti obyčajnému čestnému pápežskému primátu, ktorý navrhovala liberálna Rýnska aliancia. "Kto chce byť Kristovou ovcou, musí byť vedený na pastvu Petrovým pastierom. Nie ovce [biskupi] musia viesť Petra, ale Peter musí viesť ovce [biskupov] a baránky [veriacich]."
DEMONTÁŽ SVÄTÉHO OFÍCIA
Druhý vatikánsky koncil ešte nezavrel svoje brány, keď pápežské motu proprio Regimini Ecclesiae Universale zrušilo titul "najvyšší" pre Kongregáciu Svätého ofícia, ktorú nahradil štátny sekretár. Odvtedy mala politika prevládať nad čistotou viery. Ottaviani sa k tejto zmene vyjadril takto:
"Pamätajte si, že je to čierny deň pre dejiny Cirkvi, pretože táto zmena sa netýka len titulu, ale podstaty. V skutočnosti až doteraz bola najvyšším princípom vlády v Cirkvi zjavená náuka, ktorej zachovanie a správny výklad bol zverený predovšetkým pápežovi, ktorý na to používal Najvyššiu kongregáciu Svätého ofícia. Teraz sa obávam, že hlavným kritériom vlády Cirkvi, ktoré bude prevládať, bude diplomatické a kontingenčné kritérium. Predvídam, že Cirkev utrpí veľké škody."
Akokoľvek mohol byť slepý, mal bystrý pohľad na budúce udalosti. V roku 1967 ponúkol svoju rezignáciu, keďže nechcel prispieť k demontáži Svätého ofícia.
OTTAVIANIHO POSLEDNÝ BOJ
Dňa 25. septembra 1969 Ottaviani spolu s kardinálom Baccim napísali Pavlovi VI. dojemný list na podporu štúdie skupiny teológov, ktorí pod vedením arcibiskupa Marcela Lefebvra kritizovali Novus Ordo Missae, ktorá mala uzrieť svetlo sveta o niekoľko mesiacov neskôr. Ottaviani napísal nasledovné:
"Priložená krátka kritická štúdia je dielom vybranej skupiny teológov, liturgistov a dušpastierov, a akokoľvek je stručná, skúma nové prvky obsiahnuté v omši Novus Ordo, ktoré možno interpretovať rôzne. Táto štúdia pritom dostatočne ukazuje, že Novus Ordo Missae predstavuje celkovo i v detailoch nápadný odklon od katolíckej teológie omše, ako bola vypracovaná na XXII. zasadaní Tridentského koncilu, ktorý trvalým stanovením "kánonov" obradu postavil neprekonateľnú bariéru proti akejkoľvek heréze, ktorá by mohla narušiť integritu Tajomstva."
"Nedávne reformy dostatočne ukázali, že nové zmeny v liturgii nemožno robiť bez pohoršenia veriacich, ktorí už teraz dávajú najavo, že tieto zmeny sú neúnosné a nepochybne oslabia ich vieru. V dôsledku toho väčšia časť kléru v súčasnosti prechádza mučivou krízou svedomia, ktorú vidíme denne a v nespočetných počtoch. Sme si istí, že tieto úvahy, ktoré sú priamo inšpirované živým hlasom pastierov i stáda, nájdu svoju ozvenu v otcovskom srdci Vašej Svätosti, ktorá je vždy tak hlboko pozorná voči duchovným potrebám synov Cirkvi. Napriek tomu tí, pre ktorých sa zákony prijímajú, majú právo, ba dokonca povinnosť požiadať zákonodarcu, aby takéto zákony zrušil, ak sa ukážu ako škodlivé."
Kardinál Palazzini pri prezentácii knihy Il Balluarto vysvetlil, že kľúčom k čítaniu osoby a diela kardinála Ottavianiho je, že pravda nás robí slobodnými. "S výnimočnou bystrosťou a pôsobivou víziou vie vnímať intímny neporiadok a trpký vývoj novôt, ktoré sa začali vkrádať v štyridsiatych rokoch a ktoré explodovali počas Druhého vatikánskeho koncilu."
V priebehu roka 1965 si Ottaviani zapísal do svojho denníka: "Modlím sa k Bohu, aby mi dovolil zomrieť pred koncom tohto koncilu. Takto aspoň zomriem ako katolík."
www.angeluspress.org
Ottaviani-Bacci: Stručný kritický rozbor Nového omšového poriadku v slovenčine:
https://tridentskaomsa.weebly.com/uploads/5/7/8/8/57880451/ottaviani_-_strucny_rozbor_web.pdf