BIEDA TZV. “KONZERVATÝVNYCH” KATOLÍKOV
Kresťanský život je neustály a permanentný boj: proti vášňam a proti nepriateľom Boha a jeho Cirkvi. A toto militantné kresťanstvo je vďaka zvyku tak vpletené do nášho kresťanského bytia, že sa stáva našou druhou prirodzenosťou. Inými slovami, náš kresťanský život môžeme chápať len ako boj.
Kniha Jób hovorí: "Militia est vita hominis super terram" a v učení apoštolov a Otcov sa opakuje obraz boja. Nie nadarmo sa Otcovia púšte, zakladatelia kresťanskej spirituality, nazývajú neptikmi, pretože ústredné miesto v duchovnom živote prisudzujú bdelosti voči nepriateľom - zlým myšlienkam -, ktorí obklopujú dušu. Používajú pritom vojenský termín, pretože “nepsis” sa vzťahuje na postoj strážcu, ktorý sediac na vrchole strážnej veže pozoruje obzor a hľadá nepriateľov.
Tento spôsob chápania a prežívania viery má však svoje riziká. Jedným z nich je chápanie kresťanstva výlučne ako boja, a ak sa tak stane, modlitba, čítanie Písma, návšteva chorých a mnohé iné skutky milosrdenstva budú čoskoro vynechané. Skrátka, upadneme do surového aktivizmu, ktorý vzrušuje a roznecuje, ale udržiavajú ho len emócie a vojenská fantázia, v ktorej žijeme. A tak vidíme toľko dospelých, ktorí sa napriek svojmu veku naďalej hrajú na vojakov ako v tínedžerskom veku.
Druhým rizikom, a nad tým sa chcem na chvíľu pozastaviť, je, že kresťanstvo skončí poznačené nepriateľom dňa. Inými slovami, nepriateľ viery sa stáva dôležitejším ako viera samotná. Samotné kresťanstvo je prežívané ako funkcia nepriateľa. Živo si spomínam na situáciu, ktorá z odstupu pôsobí komicky: v septembri 1989 som bol mladý muž vždy pripravený bojovať s nepriateľmi. Bol som na omši, ktorú celebroval kňaz, ktorý bol zhodou okolností vášnivým analytikom bojov, ktorým sme museli čeliť. A v ten deň vo svojej kázni oznámil, že podľa jeho výpočtov sovietsky komunizmus postupuje rýchlosťou 40 km za hodinu. Bolo len otázkou času, kedy sa dostane do našej krajiny. Museli sme byť pripravení na boj. Všetci vieme, že o dva mesiace neskôr padol Berlínsky múr a s ním aj sovietska éra. Problémom tohto kňaza a mnohých jemu podobných nebolo neúspešné proroctvo, ale to, že zrazu zostali bez nepriateľa. Celá ich príprava, všetok ich apoštolát a všetky ich sily boli celé desaťročia zamerané proti komunizmu v podobe Sovietskeho zväzu. Pádom Sovietskeho zväzu bolo ich kresťanstvo oslabené a trvalo dlho, kým sa dokázali znovu vyzbrojiť a začať nový a potrebný bojový plán proti kultúrnemu marxizmu.
V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa v konzervatívnych cirkevných kruhoch bojovalo aj proti náboženskému progresivizmu. Preto sa konzervatívne centrá kňazskej formácie štruktúrovali ako boj proti progresívcom. K sutane, sem-tam pár lekcií latinčiny a elementárnemu filozofickému a teologickému vzdelaniu lakovanému tomizmom sa pridala protipokroková militantnosť, ktorá logicky najviac vzrušovala mladých mužov, ktorí sa v týchto seminároch vzdelávali. A toto vzdelávanie malo aj zásadný dodatok: "oddanosť" a úplnú podriadenosť najvyššiemu pápežovi. Tieto dve zložky sa dokonale dopĺňali: "bojujeme proti progresivizmu, pretože to je pápežov boj. On je naším šampiónom vo vojne proti tým, ktorí deformujú pravdy viery a morálky". Boli to časy Jána Pavla II. a s Jánom Pavlom II. si konzervatívna bojovnosť jasne určila svoju úlohu a svojho vodcu.
Problém nastal pre týchto mladých ľudí, ktorí už nie sú mladí, a ešte menej pre ich bývalých formátorov, ktorí sú už viac ako sedemdesiatnici s bohatými šedinami, keď sa táto rovnica rozpadla, teda keď pápežstvo prijalo progresivizmus. Počas prvých rokov Františkovho pontifikátu sa ešte mohli veci maskovať pour la galerie, aby sa veriaci nezmýlili a nezostali bez jasného nepriateľa. No roky prešli a dnes sa už nikto nedá oklamať: František bez ostychu stelesňuje a hlása progresívne doktríny, ktoré sami pred niekoľkými desaťročiami energicky napádali. A poslušnosť rímskemu pápežovi im bráni v akomkoľvek manévrovaní: nemôžu otvorene útočiť na progresivizmus, pretože by tým útočili na pápeža. Skrátka, došli im nepriatelia, tak ako môžu dať zmysel svojmu militantnému katolicizmu?
Je zábavné a úbohé sledovať ich. Konzervatívci, ktorí sú najzručnejší v chameleónskych technikách, ako napríklad Opus Dei, prešli všetkými farbami dúhy, aby splynuli s novým ovzduším a výhodami. Bolo im to málo platné, pretože im František sťal hlavu. Iní jednoducho zmenili stranu uprostred boja: stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo počas pandémie so svätým prijímaním do úst a ako mnohí kedysi zástancovia ortodoxie viery rýchlo prijali biskupove nariadenia. Na internete kolovali žalostné kázne, v ktorých kňazi, často konzervatívci, chválili katolícky zvyk prijímania do úst, ale nakoniec aj tak povedali, že je potrebné poslúchnuť a prijímať prijímanie do ruky.
Inak sa snažia zo seba robiť hlupákov. Bolo mi ľúto, keď som si minulý týždeň vypočul zamyslenie jedného kňaza, ktporého si veľmi vážim. Doteraz bol krištáľovo jasný vo svojom postoji voči nemeckej synode a akýmkoľvek pokusom o demokratizáciu Cirkvi. Stačilo však, že to bol pápež, kto zariadil, aby sa sedemdesiat laikov zúčastnilo na ďalšej synode biskupov s hlasom a hlasovaním, aby potajomky zmenil svoj postoj a potvrdil, že je to všetko v poriadku, pretože ide o synodu s biskupmi, a nie o synodu biskupov, a že v každom prípade by situácia bola vážna, keby ustanovenia synody boli záväzné, ale keďže ide len o návrhy pre pápežské magistérium, všetko zostáva tak, ako bolo predtým. Pred pápežovou autoritou všetci pokorne (alebo nehodne?) skláňajú hlavy.
Jedným z najkurióznejších a najnehoráznejších postojov je však postoj veľkej časti konzervatívneho kléru. Títo, vidiac sa fakticky bez nepriateľov a nevediac si predstaviť vieru bez niekoho, s kým by bojovali, si za svojich protivníkov vybrali tradicionalistov, ktorými je niekoľko kňazov, ktorí boli donedávna ich priateľmi, a hŕstka veriacich, ktorí patrili k ich stádu. Teraz už nie sú. Pustili sa do kampane, v ktorej svojím odmietaním a kritikou tradičnej omše ďaleko predstihli progresívcov. Takto našli spôsob, ako oživiť svoj ľúbostný vzťah: boj a pápež, a dať zmysel svojmu kresťanstvu.
Nikdy nebol aktuálnejší ako teraz Chesterton, ktorý vo svojej knihe Prečo som katolíkom upozornil, že "konzervatívec je progresívcom, ktorý kráča pomalšie k tým istým cieľom". Alebo: "Konzervatívec priznáva chyby, ale nie je ochotný ich napraviť", a ešte: "Konzervatívec má jasné poslanie: zabrániť tradícii".
www. caminante-wanderer.com (upravené)