BL. PIUS IX. - PÁPEŽ PRENASLEDOVANÝ AJ PO SMRTI
Chrám sv. Vavrinca za hradbami patrí medzi najstaršie rímske baziliky. Starobylá bazilika, nazývaná Basilica maior pochádza zo 4. storočia a postavil ju cisár Konštantín. Neďaleko sa nachádza monumentálny cintorín Verano. Fasáda baziliky je strohá. Vo vnútri sa nachádzajú hroby troch významných kresťanských mučeníkov: prvomučeníka svätého Štefana, svätého Justína a, samozrejme, svätého Vavrinca (všetci traja odpočívajú v rovnakom sarkofágu). Medzi významnými hrobmi tejto rímskej baziliky sa však nachádza jedno miesto posledného odpočinku s výnimočným príbehom – hrob blahoslaveného Pia IX. (Senigallia, 13. máj 1792 – Rím, 7. február 1878), ktorého liturgickú spomienku si dnes pripomíname.
Bol to sám pápež, kto vo svojom závete napísal:
“Moje telo, keď sa stane mŕtvolou, bude pochované v kostole sv. Vavrinca za hradbami, a to presne pod malým oblúkom, ktorý sa nachádza pri takzvanej mriežke, čiže kameni, na ktorom sú dodnes viditeľné škvrny spôsobené mučeníckou smrťou slávneho levitu (sv. Vavrinca). Náklady na pomník nesmú presiahnuť štyristo scudov. Na skromnom pomníku bude vyrytá tiara s kľúčmi a nasledovný nápis: – Ossa et cineres Pii P. IX. Sum. Pont. vixit ann… in Pontificatu an… Orate pro eo – V erboe bude lebka smrti.”
Toto určilo miesto posledného odpočinku posledného pápeža-kráľa. Pápež Mastai Ferretti zomrel vo veku 85 rokov po pontifikáte, ktorý trval 31 rokov, 7 mesiacov a 25 dní.
Politické napätie v čase smrti Pia IX.
V čase smrti blahoslaveného Pia IX. prežívala Taliansko stále vnútorné nepokoje ako dôsledok násilných otrasov Rímskej republiky a najmä ustanovenia nového Talianskeho kráľovstva. Paolo Gulisano vo svojej knihe O Roma o morte! Pio IX e il Risorgimento (Il Cerchio, Rimini, 2000) výstižne opisuje atmosféru, ktorá vtedy vládla vo Večnom meste:
“Smrť pápeža zanechala Rím a celý katolícky svet v smútku: najmä prostý ľud vedel, že ho opustil veľký muž, ktorého svätosť bola zjavná. S obavami sa sledovali možné politické zásahy zo strany talianskych úradov či iných protikatolíckych mocností.”
Takáto situácia teda nedovoľovala splniť želanie pápeža, aby bol pochovaný mimo vatikánskej baziliky. Preto bolo telo Pia IX. dočasne uložené v priestore Baziliky sv. Petra, vyhradenom pre provizórne hrobky pápežov. Medzitým sa v Bazilike sv. Vavrinca začali práce na jeho hrobke, ktoré trvali tri roky. Nový pápež Lev XIII. vybral dátum prenesenia tela Mastaiho Ferrettiho do vytúženého sv. Vavrinca za hradbami na deň 13. júl 1881. Rímska prefektúra výslovne požiadala, aby sa prevoz konal v noci, aby sa predišlo možným incidentom. Viac než dôstojná translácia to však vyzeralo ako utajený ústup – posledný pápež-kráľ, ak mal opustiť San Pietro, mal tak urobiť v tichosti.
Od tohto momentu sa začína to, čo by sa dalo nazvať smutným príbehom, ktorý možno pretrváva až dodnes: damnatio memoriae, snaha vymazať z pamäti veľkého pápeža dogmy o Nepoškvrnenom počatí, ktorý sa stal obeťou klamstiev a beohľadnej, neobjektívnej a nepravdivej historiografie. Tento smutný príbeh sa týka prenesenia jeho pozostatkov, keďže sprievod z Baziliky svätého Petra do Baziliky svätého Vavrinca za hradbami sprevádzali incidenty a nepokoje.
Noc plná nepokojov
Prvé ranné lúče toho 13. júla 1881. Rím ešte driemal, keď sa už po jeho uliciach šírili chýry o možnom prenose pápežovho tela. Môžeme si len predstaviť to šepkanie medzi ľudom. Nebola to síce éra telegrafu, no ústne podanie bolo jedným z najúčinnejších prostriedkov šírenia správ. Rím bol doslova rozdelený na dva tábory, na dva nepriateľské bloky: na jednej strane liberáli, ktorí len čakali na príležitosť, aby mohli ešte viac pošpiniť postavu pápeža, a na druhej strane tí, ktorí zostali verní rímskemu pontifikovi a boli stále spätí s nedávnou minulosťou. Z tohto dôvodu bolo úradmi Svätej stolice nariadené, že procesia sa musí konať v noci – presne o polnoci. Celá udalosť mala prebehnúť v absolútnom tichu a bez akejkoľvek slávnosti.
Keď hodiny odbili polnoc, pohrebný voz sa pohol zo sv. Petra. Štyri čierne kone ťahali pohrebný koč zahalený červeným súknom. Za ním nasledovala dlhá rada ďalších kočov, v ktorých sa viezli kardináli a sprievod. Dav sa už od popoludnia zhromažďoval na Berniniho námestí. Bolo nemožné prejsť nepozorovane. Katolícky ľud sa rozhodol nasledovať rakvu v modlitbe, recitujúc svätý ruženec – tlmený zvuk modlitieb zapĺňal celé námestie. Bola to ich posledná rozlúčka s pápežom, ktorý bol tak veľa rokov nástupcom svätého Petra. V štvrti Borgo, neďaleko baziliky, sa sformoval skutočný pohrebný sprievod so zapálenými fakľami. Noc z 13. na 14. júla bola nocou, ktorú Rím nikdy nezabudne. Svetlo katolíkov sa však pokúšala pohltiť temnota.
Až dovtedy panovalo uctivé ticho. No potom, zrazu, musel sprievod čeliť nespočetným prekážkam. Keď pohrebný sprievod dorazil na Piazza Rusticucci, skupina fanatikov (všetci najatí slobodomurármi) začala kričať proti sprievodu: „Pápeža do Tiberu!“ Výkriky, nepokoje a zmätok sa zopakovali aj pri Anjelskom hrade. Útočníci boli dokonca odmenení pamätnou medailou, ktorú pre nich nechala vyraziť slobodomurárska lóža.Na jednej strane medaily bolo vyryté:
„Ai Romani che giudicarono il papato. La sera del 13 luglio MDCCCLXXXI“
(Rimanom, ktorí súdili pápežstvo. Večer 13. júla 1881)
Na druhej strane bol nápis:
„Immortale odium et nunquam sanabile vulnus“
(Nesmrteľná nenávisť a nikdy sa nezaceliteľná rana.)
No cesta bola ešte dlhá a pohrebný voz sa musel viackrát zastaviť, kým dorazil do sv. vavrinca za hradbami. Ďalšia potýčka vypukla v blízkosti Paláca Braschi (neďaleko známeho Piazza Navona); ďalšia na Piazza del Gesù a potom na Piazza Venezia. Tieto miesta boli stále ďaleko od konečnej destinácie. Mimoriadne prudký konflikt vypukol v blízkosti miesta, kde sa dnes nachádza stanica Termini – situácia sa vyhrotila až do takej miery, že výtržníci hádzali kamene na modliaci sa ľud, ktorý nasledoval rakvu. Bola to noc nepokojov, ktorá na druhý deň vyvolala protesty Svätej stolice. Vláda novovzniknutého Talianskeho kráľovstva sa síce formálne dištancovala od týchto udalostí, no v skutočnosti v tú noc verejné sily nekládli výtržníkom žiadny významný odpor.
Napokon vo sv. Vavrincovi za hradbami
Po dlhom putovaní pohrebný sprievod konečne dorazil k Bazilike sv. Vavrinca. Pápež Pius IX. mohol konečne spočinúť tam, kde si prial. Dnes môže každý, kto vstúpi do tejto baziliky, zotrvať v modlitbe pri jeho hrobe v krypte pod hlavným oltárom. Na zadnej stene je reliéf Krista nesúceho na pleciach ovcu – obraz Pastor gregis, Dobrého pastiera. Neďaleko od tohto miesta odpočívajú aj svätý Štefan, Justín a Vavrinec. Blahoslavený Pius IX. tak ostáva spojený so svätcami, zatiaľ čo je jeho meno stále pošpiňované istými kruhmi a falošnými historickými interpretáciami. No Pán pozná vernosť svojich služobníkov.
Antonio Tarallo
https://lanuovabq.it/it/la-traslazione-di-pio-ix-perseguitato-anche-da-morto