BENEDIKT XVI.: CIRKEV MÁ BYŤ ODPÚTANÁ OD SVETA, ABY SVETU LEPŠIE SLÚŽILA

Už desaťročia sme svedkami úpadku náboženskej praxe, rastúceho odcudzenia značnej časti pokrstených od života Cirkvi. Vyvstáva teda otázka: Nemala by sa Cirkev zmeniť, nemala by prispôsobiť svoje úrady a štruktúry súčasnej dobe, aby oslovila dnešných ľudí, ktorí hľadajú alebo pochybujú [...]?

Naozaj existujú dôvody na zmenu, že je potrebná. Každý kresťan a celé spoločenstvo veriacich sú povolaní k neustálemu obráteniu. [...] Ale pokiaľ ide o základný dôvod zmeny, ten spočíva v apoštolskom poslaní učeníkov a samotnej Cirkvi.

Cirkev si totiž musí neustále overovať svoju vernosť tomuto poslaniu. [...] "Hlásajte evanjelium celému stvoreniu" (Mk 16, 15).

Kvôli nárokom a podmienenosti sveta je však toto svedectvo opakovane zahmlievané, vzťahy odcudzované a posolstvo relativizované. [Aby [Cirkev] mohla plniť svoje poslanie, musí sa tiež neustále vzďaľovať od svojho prostredia, musí sa takpovediac odpútať od sveta.

Poslanie Cirkvi totiž vyplýva z tajomstva trojjediného Boha, z tajomstva jeho stvoriteľskej lásky. [Vo vtelení a v obete Božieho Syna táto láska dosiahla ľudstvo [...], aby nielen ratifikovala svet v jeho pozemskom bytí, [...] ale aby ho premenila. Súčasťou kristologickej udalosti je niečo nepochopiteľné, pretože obsahuje - ako hovoria cirkevní otcovia - "sacrum commercium", výmenu medzi Bohom a ľudstvom. Otcovia to vysvetľujú takto: nemáme nič, čo by sme mohli dať Bohu; môžeme mu len predložiť svoj hriech. A on ho prijíma, prijíma ho za svoj a dáva nám zaň seba a svoju slávu. [...]

Cirkev vďačí za svoje bytie tejto nerovnej výmene. Ona sama nevlastní nič pred tým, ktorý ju založil. [Jej zmysel spočíva v tom, že je nástrojom vykúpenia, že sa necháva preniknúť Božím slovom a privádza svet do láskyplného spojenia s Bohom. [...] A preto sa musí stále znova otvárať starostiam sveta, ktorého je práve ona súčasťou, a bezvýhradne sa venovať týmto starostiam, aby pokračovala a sprítomňovala posvätnú výmenu, ktorá sa začala Vtelením.

V historickom vývoji Cirkvi je však zrejmá aj opačná tendencia, a to tendencia sebestačnej Cirkvi, ktorá sa prispôsobuje tomuto svetu, je sebestačná a prispôsobuje sa kritériám sveta. Preto sa nezriedka stáva, že prikladá väčší význam organizácii a inštitucionalizácii než svojmu povolaniu byť otvorená Bohu a otvárať svet blížnemu.

Aby Cirkev zodpovedala svojej skutočnej úlohe, musí sa znovu a znovu usilovať odpútať sa od tejto vlastnej sekularizácie a znovu sa otvoriť Bohu. [V istom zmysle prišli Cirkvi na pomoc dejiny prostredníctvom rôznych epoch sekularizácie, ktoré zásadným spôsobom prispeli k jej očisteniu a vnútornej reforme.

Sekularizácie - či už spočívali vo vyvlastnení cirkevného majetku, alebo v zrušení privilégií a podobne - totiž vždy znamenali hlboké oslobodenie Cirkvi od svetských foriem: Cirkev sa akoby zbavila svojho pozemského bohatstva a plne prijala svoju pozemskú chudobu. [...]

Historické príklady ukazujú, že misionárske svedectvo Cirkvi odtrhnutej od sveta sa stáva jasnejším. Cirkev oslobodená od materiálnych a politických bremien a privilégií sa môže lepšie a skutočne kresťanským spôsobom venovať celému svetu; môže byť skutočne otvorená svetu. Môže opäť slobodnejšie prežívať svoje povolanie k službe uctievania Boha a služby blížnemu. Misijná úloha, ktorá ide ruka v ruke s kresťanskou bohoslužbou a ktorá by mala určovať štruktúru Cirkvi, sa stáva zreteľnejšou.

Cirkev sa otvára svetu nie preto, aby získala príklon ľudí k inštitúcii s vlastnými mocenskými nárokmi, ale skôr preto, aby ich vtiahla do seba a priviedla ich tak k tomu, o ktorom každý človek môže povedať so svätým Augustínom: On je mi bližší ako ja sám sebe (porov. Conf. III, 6, 11). [...]

Nejde tu o hľadanie novej taktiky na oživenie Cirkvi. Ide skôr o to, aby sme zanechali všetko, čo je len taktikou, a hľadali plnú úprimnosť, ktorá nezanedbáva ani nepotláča nič z pravdy našej súčasnosti, ale ktorá vieru plne realizuje v súčasnosti, žije ju v plnosti práve v triezvosti dneška, privádza ju k plnej identite, odstraňuje to, čo je len zdanlivo vierou, ale čo v skutočnosti nie je nič iné ako konvencia a zvyk. [...]

Je tu ešte jeden dôvod myslieť si, že opäť nastal čas usilovať sa o skutočné odpútanie od sveta, odvážne sa odpútať od toho, čo je v Cirkvi svetské. Samozrejme, neznamená to stiahnuť sa zo sveta, ale skôr naopak. Cirkev oslobodená od svetských prvkov je schopná sprostredkovať ľuďom - trpiacim i tým, ktorí im pomáhajú - osobitnú životnú silu kresťanskej viery, najmä v sociálnej a charitatívnej oblasti. [...] Len hlboký vzťah s Bohom umožňuje byť plne pozorný voči človeku, tak ako je bez pozornosti voči blížnemu ochudobnený vzťah s Bohom.

Byť otvorený voči premenám sveta preto pre Cirkev, oddelenú od sveta, znamená svedčiť podľa evanjelia slovom a skutkom, tu a teraz, o panstve Božej lásky.

Benedikt XVI.

www.chiesa.espresso.repubblica.it