CIRKEV POTREBUJE ODVAHU K POSVÄTNU
Nedávno som na sociálnych sieťach videl výzvu, aby ľudia vyjadrili dôvod, prečo sú kresťanmi, v piatich alebo menej slovách. Mal som pokušenie parafrázovať Chestertonov dôvod jeho katolicizmu a použiť tri slová: „Je to pravda.“ Potom som si spomenul na spisovateľa a konvertitu na katolicizmus Walkera Percyho, ktorý na otázku, prečo prestúpil na katolicizmus, odpovedal: „A čo iné?“
Je vôbec možné nájsť lepšie poslanie, ktoré by každá farnosť mohla považovať za potrebné, alebo lepší plán pre evanjelizáciu? Existuje, samozrejme, iba jedno skutočné poslanie, „Veľké poslanie“ Krista v Markovom evanjeliu. Keď si porovnáme alternatívy, ktoré sa dnes ponúkajú človeku 21. storočia – zelené náboženstvo, sexuálna revolúcia, nihilizmus, návrat ku komunizmu alebo akákoľvek falošná nádej v politické riešenie ľudských potrieb – „A čo iné?“ skvele vystihuje pravdu katolíckej viery. Toto „a čo iné?“ katolicizmu zahŕňa vášnivú vieru nielen v dogmu, ale, ako by povedala Dorothy L. Sayersová, aj v „drámu“. Srdcom tejto drámy je liturgia, Božské tajomstvá. Bez dogmy niet drámy. Pevná ortodoxia, ako ju opísal Chesterton, je palivom, ktoré rozpaľuje oheň.
Bez toho, aby sme skĺzli do polemík, po šesťdesiatich rokoch od otvorenia Druhého vatikánskeho koncilu by sme mali úprimne preskúmať, aký vplyv mala sekularizácia na drámu aj na dogmu. Benedikt XVI. vo svojich spisoch citoval Eugèna Ionesca, zakladateľa divadla absurdna. Ionesco v roku 1975 opísal sekularizáciu v Cirkvi ako „naozaj žalostnú.“ Dodal, že zatiaľ čo „svet stráca cestu, Cirkev sa stráca vo svete.“ Slová spred takmer päťdesiatich rokov znejú dnes až zarážajúco aktuálne. Benedikt XVI. navrhol riešenie v odpovedi na Ionescove slová: súčasná Cirkev potrebuje „odvahu prijať to, čo je posvätné,“ a nie „banálnu oficiálnosť,“ ako to nazval.
Reakcia mnohých v Cirkvi na pandémiu koronavírusu odhalila množstvo „banálnej oficiálnosti.“ Ukázala, čo už nejaký čas tlelo pod povrchom v posvätnom aj sekulárnom svete. V sekulárnom svete stále expandujúci štát rozšíril svoju kontrolu drakonickými zákonmi na každý aspekt života, čo mnohí naivne považovali za prejavy liberálnej demokracie. Bohužiaľ, aj v Cirkvi je veľa toho, čo sa zdá byť banálne a povrchné. Ionesco opísal svet vtedy, tak ako teraz, ako „v pohybe,“ „nič nám nezostáva; nič nie je pevné,“ ale potrebujeme „skalu.“ Keď je svet v pohybe a nič nie je pevné, Cirkev musí byť skalou, ktorá predstavuje dogmu a drámu katolicizmu tým, ktorí hľadajú pravdu. Walker Percy raz poznamenal, že západný svet je „tak skazený a nudný,“ že mladí ľudia „toho budú mať nakoniec plné zuby a začnú hľadať niečo iné.“ Skutočné periférie modernej sekulárnej spoločnosti sú medzi tými, ktorí hľadajú dobro, pravdu a krásu. Je neúprimné ponúkať riedku polievku tam, kde je potrebné silné mäso, rovnako ako popierať, že existuje problém.
V knihe Edwarda Pentina The Next Pope autor cituje kardinála Willema Eijka. Kardinál prirovnáva prácu biskupa dnes k meteorológovi: „Biskup má mnoho povinností, ale predstierať, že prichádza dobré počasie, medzi ne nepatrí.“ Pokračuje: „Prichádza skutočný búrkový front.“ Avšak dodáva, že by sme nemali podporovať pasívne stiahnutie sa do ústrania alebo priznať, že misia je porazená. Naopak, Cirkev musí byť znovu predstavená vo svojej plnej pravde a kráse. Skutočne, búrkový front môže prísť, najmä pre veľkú časť západnej Európy a čoraz viac aj pre Spojené štáty. Ale kardinálove prorocké slová, ak sa k nim pristupuje realisticky, s rozlišovaním a apoštolskou horlivosťou, poskytujú Cirkvi dokonalú príležitosť presvedčiť svet, že na otázku „A čo iné?“ existuje odpoveď. Bude to vyžadovať odvážne, ortodoxné vedenie, víziu a autentickú kreativitu – niečo, čo, bohužiaľ, dnes nie je bežne viditeľné na masových zhromaždeniach nástupcov apoštolov. Samozrejme, nejde len o duchovenstvo. Už teraz vidíme veľa kreativity, ortodoxie a vízie medzi veriacimi laikmi: v médiách, v akademickej sfére a na mnohých ďalších miestach. Je vhodnejší moment, keď je svet v pohybe – s vojnovými oblakmi všade navôkol, vládami zavádzajúcimi zákony o eutanázii a základnými otázkami o smrteľnosti a mieste ľudstva na Zemi, ktoré pandémia ešte zhoršila – aby Cirkev ohlasovala evanjelium života, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša a pravú nádej, ktorú evanjelium prináša? Je čas ponúknuť útechu a krásu, skúsenosť transcendencie, pravého uctievania, aby sa farnosti stali školami modlitby, ako povzbudzoval pápež Benedikt. Namiesto doslovného alebo metaforického zamykania dverí je čas ich otvárať dokorán, aby sa odhalilo posvätné, pričom dogma a dráma sú základnými kameňmi pre obnovenú spoločnosť.
Odvaha prijať posvätné znamená predstaviť tým, ktorí sú „unavení“ z toho, čo svet ponúka, nie, ako napísal Benedikt XVI., „potvrdenie“ sveta, ale „radikalizmus evanjelia.“ Svet, alebo aspoň Západ, môže byť „už vrakom,“ ako raz povedal Whittaker Chambers Williamovi F. Buckleymu ml. Ale my veriaci môžeme byť aspoň tými, ktorí, „pri veľkom západe slnka s láskou mysleli na to, aby zachovali znaky nádeje a pravdy.“
Fr. Benedict Kiely
https://www.thecatholicthing.org/2024/11/22/the-drama-and-the-dogma/