ČLOVEK A ZVIERA: ABSOLÚTNE ROZDIELNI
V súčasnom zmýšľaní sa oslabuje vedomie o neporovnateľnom rozdiele medzi človekom a zvieraťom. Evolučné filozofie, zabúdajúc na to, že vyššie nemôže pochádzať z nižšieho, vnímajú človeka ako zdokonalené zviera. Sociologické doktríny antispeciesizmu popierajú, že by podstata človeka bola odlišná od podstaty iných zvierat. Dokonca aj bežní ľudia na ulici hovoria o svojich psoch, ktorých vedú na vôdzke, rovnako, ako matky kedysi hovorili o svojich deťoch. Aj katolícka teológia sa pustila do revízie konceptu „hierarchie bytia“ a hovorí o jednej „ekologickej komunite“ a o „univerzálnej rodine“, kde človek už nie je „v centre“, ale skôr „v strede“.
Preto má zmysel vrátiť sa k diskusii o ontologickom rozdiele medzi človekom a zvieraťom. Ontologický rozdiel je najradikálnejší, pretože sa zakladá na bytí, nie na javoch, správaní alebo interpretáciách. Ak tu neexistuje rozdiel, neexistuje nič. Pri pozorovaní ľudí a zvierat si všimneme mnohé rozdiely, ktoré dokazujú ich odlišnosť. Bobry vždy stavajú svoje hrádze rovnakým spôsobom, zatiaľ čo ľudia hudobne vytvárajú stále nové symfónie. Zvieratá komunikujú, ale nerozprávajú, nemajú morálne vedomie, nemaľujú fresky ani neprogramujú roboty. Prezentovanie týchto fenomenologických rozdielov je bezpochyby užitočné, no dnešný animalista alebo antispeciesista by si vždy našiel spôsob, ako túto prekážku obísť, tvrdiac napríklad, že tzv. vyššie schopnosti človeka majú svoj pôvod v mozgu, teda v organickom a materiálnom základe, čím sa človek stáva nanajvýš zvlášť evoluovaným zvieraťom. Tieto argumenty sú teda pravdivé a užitočné, no nie sú rozhodujúce. Je potrebné ísť hlbšie, a na to sa musíme obrátiť k duchovnej duši. Nič menej.
Človek je ontologicky odlišný od iných zvierat, pretože má duchovnú dušu. Aj zvieratá, ktoré sú tiež „animované bytosti“, majú dušu, no ide o prirodzenú dušu, ktorá slúži na oživovanie tela zvnútra. Táto duša je v tele ako jeho prvý akt, povedal by Aristoteles. U človeka to však nie je tak. O tomto klasická a kresťanská filozofia povedali veľa zaujímavého.
Prvou myšlienkou je, že ľudská duša je substancia, teda niečo, čo existuje samostatne a nie je spôsobom bytia niečoho iného, najmä nie tela. Druhou je, že ide o substanciu duchovnú. Ako možno tvrdiť, že duša je substancia? Je to preto, lebo človek vykonáva funkciu, na ktorú síce potrebuje telo, no dokáže pokračovať aj bez neho. Tou funkciou je poznávanie. Človek zmyslovo vníma červenú farbu, no oko, ktoré používa, sa nestáva červeným; poznaná je zmyslová forma červenej, čiže niečo nemateriálne, hoci ešte pod určitými materiálnymi podmienkami. Človek následne intelektom poznáva „čo-je“ vec – jej formu alebo esenciu, napríklad stromu alebo mačky – pričom využíva aj zmyslové dáta, no potom pokračuje sám, pretože tá esencia – alebo forma pochopiteľná intelektom – je úplne nemateriálna. Ak existuje nejaká funkcia, musí existovať aj ten, kto ju vykonáva. A ak sa funkcia vykonáva nemateriálnym spôsobom, ten, kto ju vykonáva, musí byť nemateriálny. Duša je touto nemateriálnou substanciou, ktorá nemôže pochádzať z inej nemateriálnej substancie, a už vôbec nie z materiálnej; musí byť teda bezprostredne stvorená Bohom. Nie je v tele tak, ako je v ňom duša zvieraťa, ale telo je pojaté do bytia duše.
Kedysi sa hovorilo, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom spočíva v inteligencii. Stále je správne to hovoriť, pretože akt inteligencie je, ako sme uviedli, nemateriálny, a preto odhaľuje ontologickú nadradenosť človeka ako bytosti obdarenej nemateriálnou dušou. Z inteligencie potom vyplývajú sloboda a vôľa, schopnosť riadiť seba samého a zodpovednosť za svoje činy voči sebe aj voči iným. Napriek tomu môže byť nedostatočné hovoriť o inteligencii bez odkazu na dušu, pretože v takom prípade by animalista alebo antispeciesista mohli vysvetliť inteligenciu – možno s pomocou ideologicky ovplyvnených vied – výlučne odkazom na mozog, ktorý je však len nástrojom duše. Tak, ako zmysel poznáva prostredníctvom zmyslových orgánov, tak aj duša poznáva prostredníctvom mozgu: nie je to oko, ktoré poznáva, ale zmysel; nie je to mozog, ktorý poznáva, ale duša. Toľko o určitých tendenciách v neurovede. Toto vysvetľuje, prečo sa človek dokáže zahľadieť do seba, čo je pre zviera nemožné. Vysvetľuje to aj to, ako je človek vždy prítomný sám sebe, aj keď na seba nemyslí. Vysvetľuje, prečo človek pri poznávaní alebo konaní vie, že to on poznáva a koná. Vysvetľuje, prečo človek dokáže povedať „nie“ na atraktívny podnet, zatiaľ čo zviera povie „nie“ len vtedy, keď ho viac priťahuje iný impulz. Vysvetľuje tiež, prečo možno u človeka hovoriť o transcendencii, zatiaľ čo v ontologickej štruktúre zvieraťa nie.
Človek nepoznáva sám seba priamo, ale nepriamo, teda prostredníctvom poznávania. Najprv človek poznáva, a tým poznáva, že poznáva. Človek je schopný seba-vedomia. To znamená, že v ňom existuje objektívny pól, ktorý môžeme nazvať „ja“, a subjektívny pól, ktorý môžeme nazvať „ego“. Ego nevytvára „ja“ podľa vlastného uváženia, ale prijíma ho ako niečo objektívne a preberá zaň zodpovednosť. Všetci sme sa ocitli vo svojich rukách, nie ako niečo, čo sme si vytvorili, ale ako niečo, čo sme dostali, ako povolanie. „Ja“ presahuje „ego“, pretože je nedostupné a preto je už v antropologickej štruktúre osoby prítomná transcendencia. U zvieraťa to tak nie je.
prof. Stefano Fontana
https://vanthuanobservatory.com/2025/01/14/uomo-e-animale-diversi-per-natura/