SVÄTOSŤ CIRKVI (6): ČNOSŤ LÁSKY (I)
V úvode tejto série článkov sme videli, že dokonalosť lásky formálne predstavuje samotnú svätosť. Je to logické, ak si uvedomíme, že láska k Bohu je formou všetkých ostatných čností a naplnením zákona. Avšak je potrebné zaoberať sa konkrétnymi skutkami tejto cnosti v živote svätých, nielen pozorovať, ako je dušou všetkých cnostných činov.
Evanjelium, opakujúc Starý Zákon, jasne potvrdzuje, že najväčším prikázaním je milovať Boha „z celého srdca, z celej duše, zo všetkých síl a z celej mysle“ (Lk 10,27). Takáto láska v prvom rade vylučuje smrteľný hriech, ktorým by sme milovali niečo viac ako Boha, a účinne nás spája s Bohom prostredníctvom vôle. Je to vliata teologická čnosť, prostredníctvom ktorej sa zúčastňujeme na tej istej láske, ktorou Boh miluje sám seba, vstupujeme do kruhu lásky Najsvätejšej Trojice, do spoločenstva Otca, Syna a Ducha Svätého.
Táto láska sa prirodzene rozširuje na všetkých, ktorí ju môžu zdieľať, a nikoho nemôže vylúčiť: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Toto je druhé prikázanie lásky, pričom je potrebné dobre pochopiť, že láska ostáva jediná – Dobro, ktoré táto láska chce zdieľať, je vždy samotné Dobro Boha.
Láska k Bohu
Hoci je láska jedna čnosť, ako sme už videli, môžeme rozlíšiť medzi skutkami, ktoré sa priamo obracajú na Boha, a skutkami, ktoré prejavujú túto lásku k Bohu skrze dobro, ktoré konáme voči blížnym. Evanjelium a Písmo jasne tvrdia, že jedinou autentickou mierou našej lásky k Bohu je láska, ktorú máme k blížnemu (1 Jn 4,20). Napriek tomu existujú skutky lásky, vnútorné i vonkajšie, ktoré svätci priamo adresujú Bohu. V nasledujúcom článku ukážeme, ako sa autentickosť lásky svätých k Bohu prejavovala v ich láske k blížnym. Tu sa však pokúsime pozorovať, ako svätci vykonávali konkrétne skutky lásky k Bohu, nech už boli ich vonkajšie prejavy akékoľvek. Lebo hoci je láska k Bohu skutočná iba vtedy, keď sa prejavuje voči blížnemu, vnútorné a vonkajšie skutky lásky nasmerované priamo na Boha sú predsa nevyhnutné.
Láska ako láska dobroprajnosti
Láska je predovšetkým dokonalou láskou dobroprajnosti k Bohu, ktorá má za svoj motív Božiu dobrotu; Boh je milovaný sám osebe a pre Neho samého. Hoci človek vo svojich činoch hľadá vlastné šťastie (ktorým je Boh), dokonalá láska má za svoj konečný cieľ Božiu dobrotu pre ňu samu.
Láska dobroprajnosti sa prejavuje v troch aktoch:
1. Radosť z lásky milovaného. V Evanjeliu sám Ježiš hovorí apoštolom: „Ak by ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi“ (Jn 14,28). Svätci prežívali radosť aj uprostred najväčších krížov práve preto, že sa radovali z nemeniteľnej Božej dobroty. Svätý František Saleský povedal: „Radujem sa viac z tvojich nekonečných dokonalostí, Pane, akoby boli moje; radujem sa, pretože nič na svete ich nemôže vziať ani zmenšiť.“
2. Horlivá túžba po rozširovaní Božieho dobra. Táto túžba podporuje všetky vonkajšie prejavy Božej slávy, pričom vnútorná Božia sláva je najvyššia a nemeniteľná. Toto bolo mottom sv. Benedikta: „Aby bol vo všetkom oslávený Boh“ (Ut in omnibus glorificetur Deus), a sv. Ignáca z Loyoly: „Na väčšiu Božiu slávu“ (Ad maiorem Dei gloriam).
3. Horlivosť, ktorá vonkajšie prejavuje vnútornú túžbu. Táto svätá horlivosť sa prejavovala dvoma spôsobmi:
• Bojom proti tomu, čo prekáža Božej sláve. Svätí biskupi, ako sv. Karol Borromeo, usilovali o odstránenie verejného hriechu a škandálu.
• Pozitívnou podporou Božej slávy, napríklad starostlivosťou o bohoslužbu. Sv. Benedikt preukázal múdrosť a úctu voči Opus Dei. Sv. Karol Borromeo a sv. Pius X. dbali na dôstojnosť verejného kultu.
Láska k Bohu ako láska priateľstva
Láska je tiež láskou priateľstva, to znamená vzájomnou výmenou dobra medzi priateľmi. Boh necháva svojho priateľa podieľať sa na svojej vlastnej podstate. Ak človek nemôže Bohu priamo nič vrátiť, pretože Boh nič nepotrebuje, Boh si želá, aby človek splácal tento dlh prostredníctvom lásky k blížnemu. Priateľmi Boha par excellence sú apoštoli, ktorých Ježiš nazýva týmto titulom v Evanjeliu podľa Jána (15,15). U svätých sa táto priateľská láska prejavovala dôvernosťou rozhovorov, ktoré s Bohom počas života viedli.
Svätá Scholastika, sestra sv. Benedikta, si priala pokračovať v rozhovore so svojím bratom, ktorý sa chcel podľa pravidiel vrátiť do kláštora. Modlila sa k Bohu, ktorý zoslal takú búrku, že jej brat nemohol odísť. Na jeho výčitku odpovedala, že prosila jeho, ale nebola vypočutá, a tak prosila Pána, ktorý jej okamžite odpovedal. Tým ukázala svoju blízkosť k Bohu, ktorý bol bližšie k nej než jej vlastný brat.
https://fsspx.news/en/news/holiness-church-6-virtue-charity-1-28966