ANJELSKÝ HRIECH A NOVÁ ORTODOXIA

Vo svojom predchádzajúcom článku „Prečo nemôže byť pápež psychoanalytikom“ som načrtol problém, ktorý vzniká, keď niekto, kto má takú autoritu ako Svätý Otec, zakladá svoje hodnotenia veriacich, ktorí sú v jeho starostlivosti, na osobných domnienkach o ich psychologických problémoch, v kombinácii s tendenciou zovšeobecňovať individuálne pozorovania (nehovoriac o potenciálnych predstavách) na časť cirkevného spoločenstva.

Celá situácia, ktorej sú slová pápeža Františka v jeho autobiografii len symptomatickým prejavom, má však širšie rozmery. Nepochybne ich je veľa, ale na tomto mieste by som chcel poukázať na jeden z nich.

Obvinenie z pokrytectva namierené proti tradične zmýšľajúcim alebo dokonca len konzervatívnym katolíkom sa v autobiografii pápeža Františka objavuje v súvislosti s reakciou týchto skupín na exhortáciu Amoris laetitia. Zdá sa, že pápež vidí v ich reakcii rozpor medzi ich odmietaním laxného prístupu k hriechu cudzoložstva a tichým prijímaním či dokonca účasťou na oveľa závažnejších duchovných („anjelských“, ako ich nazýva František) hriechoch, ako sú pýcha, lož, nenávisť, zneužívanie moci a podobne. Podľa môjho názoru by k skutočnému pokrytectvu došlo, keby tradicionalisti hlasno odsudzovali cudzoložstvo a zároveň sa ho sami ticho dopúšťali, ale to nechajme bokom. Moju pozornosť namiesto toho púta niečo iné: pozoruhodný, takmer dialektický paradox v prístupe, ktorý obhajuje Svätý Otec, zjavný najmä v kontexte Amoris Laetitia.

Ako je dobre známe, jedným zo základných aspektov tohto dokumentu a riešení, ktoré presadzuje, je opustenie - alebo aspoň spochybnenie a relativizovanie - koncepcie vnútorne zlých skutkov. Táto zmena priamo ovplyvňuje zásadu, ktorá zakazuje prijímať sväté prijímanie v stave objektívne zisteného smrteľného hriechu. Zástancovia tohto prístupu, vrátane samotného Františka, tvrdia, že životné cesty sú také rozmanité, situácie také neporovnateľné a svedomie také odlišné, že nie je možné dodržiavať jedno pravidlo platné pre všetkých. Ku každému prípadu treba pristupovať individuálne, pastoračne, s nehou, otvorenosťou, sprevádzaním, synodalitou atď. Zarážajúce je, že presný opak akoby platil pre ľudí, ktorí „hrešia“ prísnosťou, rigorizmom a - čo je ešte absurdnejšie - náklonnosťou k elegantnému a ozdobnému oblečeniu. Títo jednotlivci sa merajú jediným meradlom, pričom sa takéto postoje alebo dokonca záľuby kategorizujú ako zlo, ktoré treba hromadne odsúdiť , bez nuansy a bez pokusu o pochopenie.

Paradox spočíva v tom, ako táto „nová ortodoxia“ dekonštruuje štruktúru tradičnej kresťanskej morálky a jej spojenie so sviatostnou disciplínou a dosahuje to vytvorením systému odsúdenia zameraného na časť Cirkvi, ktorá tieto veci obhajuje. Následne mení tendencie alebo postoje - ktoré za určitých okolností môžu byť skutočne problematické alebo patologické, ale vo svojej podstate sú náhodné a morálne neutrálne alebo čnostné (napr. vernosť tradičnému učeniu Cirkvi) - na nový katalóg peccata mortalia. Okrem toho spojenie v myslení pápeža Františka - či ho zdieľajú aj iní zástancovia tejto „novej ortodoxie“, zostáva otvorenou otázkou - medzi „hriechom“ rigorizmu a „vinou“ náklonnosti k drahému, elegantnému oblečeniu, pričom oboje je spojené so sklonom k „anjelským“ hriechom, vytvára akúsi stigmu. V tejto perspektíve sa elegantné oblečenie, čipky a rochety stávajú znakmi, ktoré údajne odhaľujú duchovne narušený vnútorný život. Nosiť do kostola jemné obleky? Potom ste určite prísnym zástancom tvrdého zaobchádzania s hriešnikmi, pričom si nevšímate „trám vo vlastnom oku“. Kňazi si obliekajú rochety? Nepochybne váš odpor voči zhovievavosti v sexuálnych záležitostiach maskuje skrytú klerikálnu pýchu. A tak ďalej.

Pripomína mi to istý typ kazateľa, ktorý nosenie nohavíc u žien považuje za krátky krok k smilstvu, zatiaľ čo tetovanie alebo piercing v nose hraničí s otvoreným satanizmom. Štruktúra je analogická, hoci tieto prístupy nie sú v žiadnom prípade symetrické. Napokon tí, ktorí sa v rámci „novej ortodoxie“ stali novými verejnými hriešnikmi, v skutočnosti obhajujú tradičné učenie Cirkvi. Táto stigmatizácia, či už vedome organizovaná alebo ako výsledok určitého zmýšľania, slúži na ich diskreditáciu. V konečnom dôsledku však diskredituje aj samotné učenie, ktoré obhajujú, a označuje ho za „rigoristické“, „rigidné“, „klerikálne“ a zodpovedné za to, že produkuje všetkých tých dobre oblečených, samoľúbych farizejov, ktorí ani nevstupujú, ani nedovolia iným vstúpiť (porov. Mt 23, 13).

Ak niekto potrebuje dôkaz, že v prípade svätého prijímania rozvedených osôb žijúcich v nových zväzkoch nemáme do činenia s nejakým vývojom učenia, ale skôr s pokusom nahradiť a potlačiť niektoré jeho prvky, tu je na očiach. „Nová ortodoxia“ nezahŕňa hlbšie pochopenie predchádzajúceho učenia, ale skôr jeho podkopanie a diskreditáciu. Čiastočne sa to dosahuje tým, že sa toto učenie rámcuje spôsobom, ktorý ho spája s patologickou religiozitou - religiozitou, ktorá sa potom en bloc pripisuje jeho obhajcom na základe takých „pevných“ predpokladov, ako je ich spôsob obliekania.

Celý tento prístup je slabý, problém však spočíva v tom, že ho obhajuje Svätý Otec, ktorý mu prepožičiava autoritu svojho úradu. To na druhej strane účinne mystifikuje jeho nepodloženosť.

Dr. Tomasz Dekert PhD.

https://rorate-caeli.blogspot.com/2025/01/angelic-sins-and-new-orthodoxy-guest.html