ČLOVEK MÁ POVINNOSŤ POZNAŤ BOHA

Poznanie Boha spočíva v poznaní jeho dokonalostí, jeho skutkov, jeho vôle a ním ustanovených prostriedkov milosti. Svätý Pavol nás vyzýva, aby sme "rástli v poznávaní Boha" (Kol 1, 10). Teraz poznávame Boha len cez sklo, temným spôsobom; až v nebi ho uvidíme z tváre do tváre a budeme mať jasné poznanie jeho dokonalostí (1 Kor 13, 12).

Šťastie anjelov a svätých spočíva v poznaní Boha

Náš Pán nám hovorí, že "toto je večný život, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a Ježiša Krista, ktorého si poslal" (Jn 17, 3). O tomto pokrme hovoril archanjel Rafael, keď povedal Tobiášovi: "Požívam neviditeľný pokrm a nápoj, ktorý ľudia nemôžu vidieť" (Tob 12, 19). V nebi majú svätí a anjeli bezprostredné poznanie Boha v blaženom videní. My na zemi poznávame Boha len prostredníctvom jeho diel a toho, čo nám zjavil. Naše poznanie v porovnaní s poznaním svätých a anjelov je ako poznanie krajiny, ktoré človek získava z máp a obrázkov, v porovnaní s poznaním toho, kto ju sám navštívil.

Poznanie Boha je nanajvýš dôležité, pretože bez neho nemôže byť na zemi šťastie ani usporiadaný život

Poznanie Boha je pokrmom našej duše. Bez neho sa duša cíti hladná, stávame sa nespokojnými. Kto nemá vnútorný pokoj, nemôže sa tešiť z bohatstva, zdravia ani zo žiadnych dobier tohto života; všetky sa mu stávajú odpornými. Málokto však myslí na tento pokrm duše; zaoberá sa, ako hovorí náš Pán, "pokrmom, ktorý sa kazí" (Jn 6, 27). Bez poznania Boha sa človek podobá človeku, ktorý kráča v tme a potkýna sa na každom kroku; nemá cieľ ani zmysel života, útechu v nešťastí a nádej v smrti. Nemôže mať žiadne pevné a trvalé šťastie ani žiadnu skutočnú spokojnosť. Bez poznania Boha je usporiadaný život nemožný. Tak ako neobrobené pole neprináša dobré ovocie, tak človek, ktorý nemá poznanie Boha, nemôže priniesť žiadne dobré skutky. Nevedomosť a zabúdanie na Boha sú príčinou väčšiny hriechov, ktoré ľudia páchajú. Neuvážené a falošné prísahy, zanedbávanie služby Bohu a čerpanie zo sviatostí, láska k zlatu, hriešne oddávanie sa vášňam, to všetko je spôsobené úmyselnou nevedomosťou a zabúdaním na Boha. Preto prorok Ozeáš zvoláva: "V krajine nie je poznanie Boha. Rozmohlo sa preklínanie, klamstvo, zabíjanie, krádeže a cudzoložstvo" (Oz 4, 2- 3). A svätý Ignác z Loyoly volá: "Bože, ty radosť mojej duše, keby ťa ľudia poznali, nikdy by ťa neurážali." A skúsenosť ukazuje, že vo väzniciach je väčšia časť väzňov takých, ktorí o Bohu nič nevedeli. Keď Fridrich Pruský konečne uznal, že príčinou nárastu zločinnosti je nedostatok poznania Boha, zvolal: "Potom dám v krajine zaviesť náboženstvo." Preto je učenie a pochopenie katechizmu, ktorý nie je ničím iným ako skratkou kresťanského náboženstva, nanajvýš dôležité. Samotná znalosť náboženských právd však nestačí, treba ich aj praktizovať.

K správnemu poznaniu Boha dospievame prostredníctvom viery v pravdy, ktoré Boh zjavil

Je pravda, že pomocou rozumu a z kontemplácie stvorení, ktoré Boh stvoril, môže človek dospieť k poznaniu Boha (Rim 1, 20). "Nebesá zjavujú Božiu slávu" (Ž 18, 2). Náš rozum je však taký slabý a náchylný k omylom, že bez zjavenia je pre človeka veľmi ťažké dosiahnuť jasné a správne poznanie Boha. Aké zvláštne a zvrátené názory na Božstvo nachádzame u pohanských národov (porov. Múdr 9,  16-17). Boh nám preto vo svojom milosrdenstve prichádza na pomoc so zjavením. Vďaka viere v pravdy, ktoré Boh zjavil, človek dosahuje jasné a správne poznanie Boha. Preto svätý Anzelm hovorí: "Čím viac sa živím pokrmom viery, tým viac je môj rozum nasýtený." Viera je božské svetlo, ktoré žiari v našej duši (2 Kor 4, 6). Je ako strážna veža, z ktorej vidíme to, čo sa nedá vidieť z roviny pod nami; o Bohu sa dozvedáme to, čo sa nedá zistiť obyčajným rozumom z okolitého sveta. Je to sklo, cez ktoré vnímame všetky božské dokonalosti. Je to palica, ktorá podopiera náš slabý rozum a umožňuje mu lepšie spoznať Boha. Existujú dve knihy, z ktorých získavame poznanie o Bohu: kniha prírody a Sväté písmo, ktoré je knihou zjavenia.

Božie zjavenie

Prirodzené Božie zjavenie

Prísne vzaté, na poznanie Božej existencie nie je potrebná viera. Pre tých, ktorí správne uvažujú, je Božia existencia vecou poznania. Človek môže vedieť, že Boh existuje, dedukciou z dôkazov a princípov pozorovateľných v prírode. Mnohí myslitelia od klasickej po modernú dobu potvrdzovali existenciu Boha ako vec rozumu (napríklad Platón, Aristoteles atď.).

Prvý vatikánsky koncil učí:

"Tá istá svätá matka Cirkev zastáva názor a učí, že Boha, počiatok a koniec všetkých vecí, možno s istotou poznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu prostredníctvom stvorených vecí; "veď jeho neviditeľné veci od stvorenia sveta sú jasne viditeľné, pochopiteľné z toho, čo je stvorené" (Rim 1, 1): 20), ale jeho múdrosti a štedrosti sa zapáčilo zjaviť seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle ľudstvu iným, nadprirodzeným spôsobom, ako hovorí apoštol: "Boh, ktorý v minulosti hovoril otcom skrze prorokov pri rozličných príležitostiach a mnohými spôsobmi, naposledy v týchto dňoch prehovoril k nám skrze svojho Syna" (Hebr 1, 1-2). Tomuto Božiemu zjaveniu treba pripísať, že také pravdy medzi božskými vecami, ktoré samy osebe nepresahujú ľudský rozum, môže aj v súčasnom stave ľudstva každý spoznať ľahko, s pevnou istotou a bez prímesí omylu." (Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, kap. 3)

"Katolícka cirkev tiež vždy jednomyseľne zastávala a zastáva názor, že existuje dvojaký poriadok poznania, odlišný v princípe a tiež v predmete; v princípe preto, lebo naše poznanie v jednom prípade je prirodzeným rozumom a v druhom prípade je Božou vierou; v predmete preto, lebo okrem tých vecí, ku ktorým môže dospieť prirodzený rozum, sú pre našu vieru navrhnuté tajomstvá skryté v Bohu, ktoré, ak nie sú Bohom zjavené, nemožno poznať.

Preto apoštol, ktorý dosvedčuje, že Boha poznajú pohania prostredníctvom stvorených vecí, ešte keď hovorí o milosti a pravde, ktoré prišli skrze Ježiša Krista (Jn 1, 17), hovorí: "O Božej múdrosti hovoríme v tajomstve, v skrytej múdrosti, ktorú Boh ustanovil pred svetom na našu slávu; ktorú nikto z vodcov tohto sveta nepoznal..., ale nám ju Boh zjavil skrze svojho Ducha. Duch totiž skúma všetko, aj Božie hlbiny." (1 Kor 2, 7-9). A sám jednorodený Syn ďakuje Otcovi, že tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým (Mt 11, 25).

A rozum vskutku osvietený vierou - keď hľadá úprimne, zbožne a márne - dosahuje darom od Boha isté pochopenie tajomstiev, dokonca veľmi plodné; sčasti z analógie tých vecí, ktoré prirodzene pozná, sčasti zo vzťahov, ktoré majú tajomstvá medzi sebou a k poslednému cieľu človeka. Rozum sa však nikdy nestane schopným chápať tajomstvá tak, ako chápe tie pravdy, ktoré tvoria jeho vlastný predmet. Božské tajomstvá totiž svojou vlastnou povahou natoľko presahujú stvorenú inteligenciu, že aj keď sú podané zjavením a prijaté vierou, zostávajú zahalené závojom samotnej viery a zahalené určitým stupňom temnoty, kým sme pútnikmi v tomto smrteľnom živote, ešte nie u Boha: "Veď chodíme prostredníctvom viery, a nie zrakom." (2 Kor 5,7).

Ale hoci je viera nad rozumom, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor, pretože ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, obdaril ľudskú myseľ svetlom rozumu. A Boh nemôže poprieť sám seba, ani pravda nikdy nemôže odporovať pravde. Falošné zdanie takéhoto rozporu je spôsobené najmä tým, že dogmy viery neboli pochopené a vyložené podľa zmyslu Cirkvi, alebo tým, že výmysly mienky boli zamenené za verdikty rozumu." (Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere Dei Filius, kap. 4)

"A viera a rozum nielenže si nikdy nemôžu odporovať, ale sú si navzájom nápomocné. Správny rozum totiž ukazuje základy viery a osvietený jej svetlom pestuje vedu o Božích veciach; zatiaľ čo viera oslobodzuje a chráni rozum pred omylmi a poskytuje mu mnohoraké poznanie. Preto je Cirkev tak ďaleko od toho, aby sa bránila pestovaniu ľudských umení a vied, že im v mnohom pomáha a podporuje ich. Cirkev totiž nezanedbáva ani nepohŕda dobrodeniami ľudského života, ktoré vyplývajú z umení a vied, ale vyznáva, že tak ako pochádzajú od Boha, Pána všetkých vied, tak, ak sa správne používajú, vedú k Bohu pomocou jeho milosti. Cirkev nezakazuje ani to, aby každá z týchto vied vo svojej oblasti využívala vlastné princípy a vlastné metódy. Ale aj keď uznáva túto spravodlivú slobodu, ostražito bdie nad tým, aby vedy, ktoré sa stavajú proti Božiemu učeniu alebo prekračujú svoje vlastné hranice, nezasahovali do oblasti viery a nerušili ju." (tamže)

Ten istý Prvý vatikánsky koncil učí:

"Ak niekto povie, že jediného pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, nemožno s istotou poznať prirodzeným svetlom ľudského rozumu prostredníctvom stvorených vecí, nech je anatémou." "Ak niekto povie, že Božia viera sa neodlišuje od prirodzeného poznania Boha a morálnych právd, a teda že pre Božiu vieru nie je potrebné, aby sa verilo zjavenej pravde kvôli autorite Boha, ktorý ju zjavuje; nech je exkomunikovaný."

Boh sa v priebehu vekov vo svojej milosti často zjavoval ľuďom (Hebr 1, 1-2).

Boh často ľuďom sprostredkoval poznanie svojej dokonalosti, svojich nariadení a svojej svätej vôle. Takéto zjavenie sa nazýva nadprirodzené, na rozdiel od prirodzeného zjavenia seba samého, ktoré uskutočňuje prostredníctvom svojho stvorenia vo vonkajšom svete.

Božie zjavenie človeku sa vo všeobecnosti uskutočňuje nasledujúcim spôsobom: Hovorí k jednotlivcom a prikazuje im, aby zjavenie, ktoré im bolo dané, odovzdali svojim blížnym.

Takto Boh hovoril Abrahámovi, Noemovi a Mojžišovi. Noema poslal kázať hriešnym ľuďom pred potopou, Mojžiša poslal Izraelitom, keď ich utláčal faraón. Niekedy Boh hovoril k viacerým ľuďom, ktorí boli zhromaždení spolu, ako keď dal ľuďom zákon na vrchu Sinaj, alebo keď bol náš Pán pokrstený svätým Jánom a Duch Svätý zostúpil ako holubica, pričom z neba bolo počuť hlas: "Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie." Niekedy sa Boh zjavil prostredníctvom anjelov, ako napríklad v postoji k Tobiášovi prostredníctvom archanjela Rafaela. Keď Boh hovoril k ľuďom, mal viditeľnú podobu človeka alebo anjela, alebo hovoril z oblaku (ako na Sinaji), alebo z horiaceho kríka, ako Mojžišovi, alebo uprostred jasného svetla z neba, ako svätému Pavlovi, alebo v šepote vetra, ako Eliášovi, alebo prostredníctvom nejakého vnútorného osvetlenia (Dt 2, 6 - 8). Tí, ktorým sa Boh zjavil a ktorí mali pred ostatnými dosvedčiť božské posolstvo, sa nazývali Božími poslami a často od neho dostali moc konať zázraky a prorokovať na dôkaz svojho božského poslania. (Porov. zázraky Mojžiša pred faraónom, Eliáša, apoštolov atď.)

Tí, ktorým bolo osobitne zverené odovzdávanie božského zjavenia ľuďom, boli títo: patriarchovia, proroci, Ježiš Kristus, Boží Syn (Hebr 1, 1), a jeho apoštoli.

Zjavenie je pre ľudstvo vo všeobecnosti tým, čím je pre jednotlivých ľudí vzdelanie. Zjavenie zodpovedá potrebám postupných štádií ľudského vývoja, detstva, mladosti a detstva ľudstva. Patriarchovia, ktorí mali viac povahu detí, potrebovali menej predpisov a Boh s nimi zaobchádzal dôvernejším spôsobom; izraelský ľud, v ktorom bola ako v období mladosti silná svojvôľa a zmyselnosť, bolo treba vychovávať prísnymi zákonmi a neustálym napomínaním; keď však ľudstvo dospelo do obdobia mužnosti, vtedy Boh poslal svojho Syna a zaviedol zákon lásky (1 Kor 13, 11; Gal 3, 24). Zo všetkých tých, ktorí ľuďom ohlasovali Božie zjavenie, bol Božieho Syn predovšetkých pravým svedkom. On sám o sebe hovorí: "Na to som sa narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde" (Jn 18, 37). Bol najlepším zo všetkých svedkov, pretože on jediný videl Boha (Jn 1, 18). Aj apoštoli mali ľuďom zvestovať Božie zjavenie. Museli svedčiť o tom, čo videli, a predovšetkým o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista (Sk 10, 39). Zjavením daným prostredníctvom Krista a jeho apoštolov sa zavŕšilo zjavenie, ktoré bolo dané na poučenie celého ľudstva.

Zjavenie bolo potrebné, pretože v dôsledku prvotného hriechu človek bez zjavenia nikdy nemal správne poznanie Boha a jeho vôle; a tiež preto, že bolo potrebné, aby bol človek pripravený na príchod Vykupiteľa.

Traja mudrci by nikdy nenašli Krista, keby sa im nezjavil prostredníctvom hviezdy; tak by aj ľudstvo žilo ďaleko od Boha a nikdy by nedosiahlo jeho pravé poznanie, keby sa mu nezjavil. Ako oko potrebuje svetlo, aby videlo zmyslové veci, tak ľudský rozum, ktorý je okom duše, potrebuje zjavenie, aby vnímal božské veci (sv. Augustín). Prvotný hriech a poţívanie zmyslov natoľko zatemnili ľudský rozum, ţe uţ nedokázal rozpoznať Boha v jeho dielach (Múdr 9, 16). Dokazujú to dejiny pohanstva. Pohania uctievali nespočetné množstvo božstiev, modiel, zvierat a zlých ľudí a jeho kult bol často nemorálny a hrozný, ako napríklad pri ľudských obetiach, ktoré prinášali. Bohovia boli často patrónmi neresti. Najväčší ľudia medzi pohanmi schvaľovali praktiky zakázané prirodzeným zákonom. Tak Cicero schvaľoval samovraždu, Platón vystavovanie smrti tých detí, ktoré boli slabé alebo deformované. Ich dobré teórie boli v rozpore s ich praxou. Sokrates odsudzoval polyteizmus, ale pred smrťou povedal svojim žiakom, aby obetovali kohúta Eskulapovi. Mnohí z najlepších pohanov uznávali a oplakávali svoju nevedomosť o Bohu. Okrem toho bez predchádzajúceho zjavenia by Spasiteľ nebol ani známy, ani uctievaný tak, ako by mal byť známy a uctievaný; bolo vhodné, aby bol vopred ohlásený ako kráľ, ktorý prichádza, aby sa zmocnil svojho kráľovstva. Vskutku by sme mali byť Bohu vďační, že nám dal svetlo zjavenia, podobne ako je slepec vďačný lekárovi, ktorý mu vrátil zrak. Koľko je však takých, ktorí pred svetlom zjavenia dobrovoľne zatvárajú oči aj teraz!

Druhý vatikánsky koncil podáva toto zhrnutie pojmu Božieho zjavenia:

"2. Boh sa vo svojej dobrote a múdrosti rozhodol zjaviť sa a dať nám poznať skrytý zámer svojej vôle (porov. Ef 1, 9), ktorým by človek skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, mohol v Duchu Svätom získať prístup k Otcovi a dosiahnuť účasť na božskej prirodzenosti (porov. Ef 2, 18; 2 Pt 1, 4). Prostredníctvom tohto zjavenia teda neviditeľný Boh (pozri Kol 1,15; 1 Tim 1,17) z hojnosti svojej lásky hovorí k ľuďom ako k priateľom (pozri Ex 33,11; Jn 15,14-15) a žije medzi nimi (pozri Bar 3,38), aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou. Tento plán zjavenia sa uskutočňuje prostredníctvom skutkov a slov, ktoré majú vnútornú jednotu: skutky, ktoré Boh vykonal v dejinách spásy, zjavujú a potvrdzujú učenie a skutočnosti označené slovami, zatiaľ čo slová ohlasujú skutky a objasňujú tajomstvo v nich obsiahnuté. Týmto zjavením teda najhlbšia pravda o Bohu a spáse človeka zažiari kvôli nám v Kristovi, ktorý je prostredníkom a zároveň plnosťou celého zjavenia.

Boh, ktorý skrze Slovo stvoril všetky veci (porov. Jn 1, 3) a udržiava ich v existencii, dáva ľuďom trvalé svedectvo o sebe vo stvorených skutočnostiach (porov. Rim 1, 19 - 20). Keď plánoval zjaviť cestu nebeskej spásy, zašiel ďalej a od začiatku sa zjavil našim prvým rodičom. Potom, po ich páde, v nich jeho prísľub vykúpenia vzbudil nádej na spásu (pozri Gn 3, 15) a odvtedy neprestajne udržiava ľudský rod vo svojej starostlivosti, aby dal večný život tým, ktorí vytrvalo konajú dobro a hľadajú spásu (pozri Rim 2, 6-7). Potom v čase, ktorý určil, povolal Abraháma, aby z neho urobil veľký národ (pozri Gn 12, 2). Prostredníctvom patriarchov a po nich prostredníctvom Mojžiša a prorokov učil tento ľud, aby sa uznával za jediného živého a pravého Boha, prozreteľného otca a spravodlivého sudcu, a aby očakával ním prisľúbeného Spasiteľa, a tak pripravil cestu evanjeliu po celé stáročia.

Potom, po tom, čo mnohými a rozličnými spôsobmi hovoril prostredníctvom prorokov, "teraz konečne v týchto dňoch k nám Boh prehovoril vo svojom Synovi" (Hebr 1, 1-2). Poslal totiž svojho Syna, večné Slovo, ktoré osvecuje všetkých ľudí, aby prebývalo medzi ľuďmi a hovorilo im o najvnútornejšej podstate Boha (porov. Jn 1, 1 - 18). Ježiš Kristus, Slovo, ktoré sa stalo telom, bol teda poslaný ako "človek k ľuďom". (3) "Hovorí Božie slová" (Jn 3,34) a dokončuje dielo spásy, ktoré mu dal Otec (pozri Jn 5,36; Jn 17,4). Vidieť Ježiša znamená vidieť jeho Otca (Jn 14, 9). Z tohto dôvodu Ježiš zdokonalil zjavenie tým, že ho naplnil celým svojím dielom sprítomnenia a prejavenia sa: svojimi slovami a skutkami, znameniami a zázrakmi, ale najmä svojou smrťou a slávnym vzkriesením z mŕtvych a konečným zoslaním Ducha pravdy. Okrem toho božským svedectvom potvrdil to, čo zjavenie hlásalo, že Boh je s nami, aby nás vyslobodil z temnoty hriechu a smrti a vzkriesil k večnému životu. Kresťanská dispenzácia ako nová a definitívna zmluva teda nikdy nepominie a teraz už neočakávame žiadne nové verejné zjavenie pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista (pozri 1 Tim 6, 14 a Tít 2, 13). Prostredníctvom božského zjavenia sa Boh rozhodol ukázať a oznámiť seba samého a večné rozhodnutia svojej vôle týkajúce sa spasenia ľudí. To znamená, že sa rozhodol podeliť sa s nimi o tie božské poklady, ktoré úplne presahujú chápanie ľudskej mysle." (Dei Verbum, 2 - 6)

Aj po smrti nášho Pána a jeho apoštolov sa Boh často zjavoval ľuďom prostredníctvom tzv. súkromných zjavení. Príkladmi týchto neskorších súkromných zjavení sú zjavenia nášho Pána blahoslavenej Margite Márii a Panny Márie v Lurdoch, Fatime atď. Mnohí svätí mali takéto zjavenia, napr. svätý František z Assisi, ktorému sa zjavil náš Pán na kríži, a svätý Antonín Paduánsky, v ktorého náručí ráčilo spočinúť Dieťa Ježiš. Tieto súkromné zjavenia sa dávali najmä tým, ktorí sa usilovali o dokonalosť, aby ich povzbudili k ešte väčšej dokonalosti. Boh sa však niekedy zjavil aj zlým ľuďom, t. j. Baltazárovi v písme na stene (Dan. v. 5 a nasl.). Preto súkromné zjavenie dané komukoľvek nemusí byť nevyhnutne znakom svätosti. Tieto zjavenia navyše neboli ďalším pokračovaním verejného Božieho zjavenia určeného na poučenie celého ľudstva, ktoré sa skončilo smrťou posledného z apoštolov; sú skôr potvrdením už zjavených právd. Tak Panna Mária, keď sa zjavila v Lurdoch, vyhlásila sa za "Nepoškvrnené počatie", čím potvrdila dogmu, ktorú Pius IX. definoval štyri roky predtým, a nespočetné zázraky a uzdravenia, ktoré sa tam stali, potvrdili pravdivosť tohto zjavenia. Vždy je však možné, že diabolská zloba môže do súkromných zjavení vniesť klamstvá. Nikto preto nie je povinný pripisovať súkromným zjaveniam (aj keď boli schválené Cirkvou) rovnakú vieru ako Bohom zjavenej pravde. Schválené súkromné zjavenia sú dôveryhodné vďaka záruke, ktorú dáva Cirkev, avšak Cirkev nemôže dať súkromnému zjaveniu rovnakú záruku pravosti, akú dáva pravdám verejného Božieho zjavenia.

"V priebehu vekov sa vyskytli takzvané 'súkromné' zjavenia, z ktorých niektoré boli uznané autoritou Cirkvi. Nepatria však do depozitu viery. Ich úlohou nie je zdokonaľovať alebo dopĺňať Kristovo definitívne zjavenie, ale pomáhať plnšie žiť podľa neho v určitom období dejín. Kresťanská viera nemôže prijať 'zjavenia', ktoré si nárokujú prekonať alebo opraviť zjavenie, ktorého naplnením je Kristus, ako je to v prípade niektorých nekresťanských náboženstiev a tiež v niektorých nedávnych sektách, ktoré si zakladajú na takýchto 'zjaveniach'" (Katechizmus Katolíckej cirkvi 67).

Učiteľ Cirkvi, svätý Ján z Kríža, hovorí:

"Tým, že nám dal svojho Syna, svoje jediné Slovo (lebo iné nemá), povedal nám všetko naraz v tomto jedinom Slove - a viac nemá čo povedať... pretože to, čo predtým hovoril prorokom po častiach, teraz povedal všetko naraz tým, že nám dal Všetko, čo je jeho Syn. Každý, kto by sa Boha pýtal alebo túžil po nejakom videní či zjavení, by sa previnil nielen nerozumným správaním, ale aj tým, že by ho urazil, keby neupieral svoj zrak úplne na Krista a žil by s túžbou po nejakej inej novote" (č. 65; sv. Ján z Kríža,Výstup na horu Karmel, II, 22).

Tému súkromných zjavení môžeme zhrnúť nasledovne:

Autorita súkromných zjavení sa podstatne líši od autority definitívneho verejného zjavenia. To druhé si vyžaduje vieru; v ňom k nám vlastne hovorí sám Boh prostredníctvom ľudských slov a sprostredkovania živého spoločenstva Cirkvi. Viera v Boha a v jeho slovo sa líši od akejkoľvek inej ľudskej viery, dôvery alebo názoru. Istota, že je to Boh, kto hovorí, mi dáva istotu, že som v kontakte so samotnou pravdou. Dáva mi istotu, ktorú nemožno overiť žiadnym ľudským spôsobom poznania. Je to istota, na ktorej staviam svoj život a ktorej sa zverujem pri umieraní.

Súkromné zjavenie je pomocou tejto viery a svoju dôveryhodnosť preukazuje práve tým, že ma vedie späť k definitívnemu verejnému Zjaveniu. V tejto súvislosti kardinál Prospero Lambertini, budúci pápež Benedikt XIV. vo svojom klasickom traktáte, ktorý sa neskôr stal normatívom pre beatifikácie a kanonizácie, hovorí "Súhlas katolíckej viery nie je spôsobený zjaveniami schválenými týmto spôsobom; nie je ani možný. Tieto zjavenia sa skôr usilujú o súhlas ľudskej viery v súlade s požiadavkami obozretnosti, ktorá ich pred nás stavia ako pravdepodobné a dôveryhodné pre zbožnosť".

Cirkevné schválenie súkromného zjavenia má teda tri prvky: posolstvo neobsahuje nič, čo by odporovalo viere alebo mravom; je dovolené ho zverejniť a veriaci sú oprávnení prijať ho s rozvahou.

Boh udeľuje súkromné zjavenia, aby mali budujúci účinok pre život Cirkvi. Dávajú vzniknúť novým formám zbožnosti alebo prehlbujú a rozširujú staršie formy. Treba pestovať vieru, nádej a lásku, ktoré sú pre každého nemennou cestou k spáse. Môžeme dodať, že súkromné zjavenia často vychádzajú z ľudovej zbožnosti a zanechávajú na nej svoju pečať, dávajú jej nový impulz a otvárajú cestu novým formám. Súkromné zjavenia majú vplyv dokonca aj na liturgiu, ako to vidíme napríklad pri sviatkoch Božieho Tela a Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Kardinál Ratzinger povedal o súkromných zjaveniach nasledovné:

"V každej dobe Cirkev dostala charizmu proroctiev, ktoré treba skúmať, ale nie nimi pohŕdať. V tejto súvislosti treba mať na pamäti, že proroctvo v biblickom zmysle neznamená predpovedať budúcnosť, ale vysvetliť Božiu vôľu pre prítomnosť, a teda ukázať správnu cestu, ktorou sa treba uberať v budúcnosti. Človek, ktorý predpovedá, čo sa stane, reaguje na zvedavosť mysle, ktorá chce odhrnúť závoj budúcnosti. Prorok hovorí k zaslepenosti vôle a rozumu a ohlasuje Božiu vôľu ako ukazovateľ a požiadavku pre súčasnosť. V tomto prípade má predpovedanie budúcnosti druhoradý význam. Podstatná je aktualizácia definitívneho Božieho zjavenia, ktoré sa ma týka na najhlbšej úrovni. Prorocké slovo (súkromného zjavenia) je varovaním alebo útechou, prípadne obidvoma spolu. V tomto zmysle existuje spojenie medzi charizmou proroctva a kategóriou "znamení časov" (Verejné zjavenie a súkromné zjavenia, "Fatimské posolstvo", 2000).

+Mons. Athanasius Schneider, biskup

https://www.gloriadei.io/roman-catechism/catechism-lession-04/