PÁPEŽSKÁ NEOMYLNOSŤ NIE JE PAPOLATRIOU
Je určite nepravdivé, že katolíci uctievajú pápeža ako Boha. Neexistuje žiadna "papolatria" vo vlastnom a formálnom zmysle slova. Existuje však "papolatria", ktorá je nadmerným omylom vo vzťahu k rímskemu pápežovi a jeho úlohe v Cirkvi s rôznymi prejavmi, či už teoretickými alebo praktickými. V tomto príspevku Gherardini hovorí o "papolatrii" chápanej ako "neomylnosť". Neomylnosť je charizmou Cirkvi a Petrovho nástupcu, zatiaľ čo papolatria je deformáciou a rozšírením zneužitej petrovskej charizmy za hranice Zjavenia. Je to tiež postoj, ktorý nie je zbavený servilnosti, typickej istým spôsobom pre dvorskú mentalitu, ktorá bola dôsledkom a príčinou preháňania, ktoré v konečnom dôsledku ide proti dogmám týkajúcim sa primátu, Cirkvi a jej hierarchie.
Ak sa vrátime späť do histórie, musíme povedať, že výraz "papolatria" sa používal počas Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu (pripomeňme si, že Iraburu rád kladie dôraz na slovo "posvätný"). V koncilovej sieni ho použil biskup Emil-Josef De Smedt (Bruggy, Belgicko), ktorý bol členom Sekretariátu pre jednotu kresťanov a členom komisie, ktorá vypracovala osnovy, ktoré sa neskôr stali oficiálnymi dokumentmi posledného koncilu. A v rovnakom zmysle ho počas koncilu použil aj Maximus IV. Saigh, patriarcha antiochie a celého východu a kardinál Katolíckej cirkvi. správne chápaný termín "papolatria" získal v Cirkvi “občianstvo”. A jeho používanie je legitímne, pokiaľ je jeho definícia správne vymedzená. V nadväznosti na pápežské nadšenie sme už svedkami ďalšieho znaku "papolatrie": pripisovať skutkom a výrokom kardinála Jorgeho M. Bergoglia hodnotu rovnocennú s hodnotou jeho pápežských aktov ako Františka. Ide o omyl s neblahými dôsledkami.
V tejto súvislosti sa zdá nanajvýš vhodné dôkladne zvážiť slová dogmy:
"Rímsky pápež, keď hovorí "ex cathedra", to znamená, keď pri výkone svojho úradu pastiera a učiteľa všetkých kresťanov na základe svojej najvyššej apoštolskej autority definuje učenie viery alebo mravov, ktoré má zastávať celá Cirkev, má vďaka božskej pomoci, ktorá mu bola prisľúbená v blahoslavenom Petrovi, tú neomylnosť, ktorú chcel božský Vykupiteľ, aby jeho Cirkev mala pri definovaní učenia viery a mravov. Z tohto dôvodu sú uvedené definície rímskeho pápeža samy osebe, a nie na základe súhlasu Cirkvi, nereformovateľné."
Slová vážené s mimoriadnou prísnosťou. Nielenže nezbožšťujú človeka, ale samotným aktom, že mu priznávajú charizmu, ktorú nemá žiadny iný človek, kladú jasné hranice a prísne podmienky na vykonávanie tejto charizmy. Pápež totiž nie je neomylným len preto, že je pápežom (simpliciter papatus ex auctoritate).
Možno nastal čas úprimne a rozhodne povedať to, čo sa opakovane hovorilo v nedávnej i vzdialenej minulosti o potrebe oslobodiť pápežstvo od takého druhu "papolatrie", ktorá neprispieva k úcte pápeža a Cirkvi. Nie všetky pápežské výroky sú neomylné, nie všetky patria na rovnakú dogmatickú úroveň. Väčšina pápežských prejavov a dokumentov, aj keď sa dotýkajú doktrinálnych otázok, obsahuje spoločné učenie, pastoračné usmernenia, napomenutia a rady, ktoré sú svojou formou a obsahom vzdialené od dogmatického vymedzenia. Tá existuje len vtedy, keď sú splnené podmienky stanovené I. vatikánskym koncilom.
- Je potrebné, aby pápež hovoril "ex cathedra": tento výraz má svoj význam z exemplárnej a moderátorskej funkcie, ktorá od začiatku robila z rímskeho biskupa učiteľa univerzálnej Cirkvi a zo samotného Ríma "locus magisterii". Katedra, ktorá sa používa od druhého storočia ako symbol magisterskej funkcie biskupa, sa neskôr stala symbolom magisterskej funkcie pápeža.
Hovoriť "ex cathedra" teda znamená hovoriť s autoritou a zodpovednosťou osoby, ktorá má najvyššiu, riadnu, bezprostrednú a plnú jurisdikciu nad celou Cirkvou a každým jej veriacim, vrátane pastierov, vo veciach viery a morálky, ale nie bez reflexie a dokonca disciplinárnych účinkov.
- Omnium Christianorum pastoris et doctoris munere fungens": táto formulácia explicitne vyjadruje obsah "ex cathedra". Novozákonné biblické pramene a dokumenty Tradície sa v definícii I. vatikánskeho koncilu zbiehajú, aby potvrdili, že neomylnosť pápežského magistéria vzniká len vtedy, keď pápež učí Božie Zjavenie a robí jeho učenie záväzným pre všetkých.
- Pro suprema sua Apostolica auctoritate: toto je formálny dôvod jeho neomylného a univerzálneho magistéria. Tento dôvod vyplýva z apoštolskej postupnosti pápeža od Petra, ktorý bol vtedy prvým, ale nie jediným rímskym biskupom, a pápež ako rímsky biskup. Všetko, čo Kristus dal Petrovi, "ratione office, non personae" (z dôvodu úradu, nie osoby), sa vzťahuje na jeho nástupcu na "rímskom stolci". Preto je nesprávne povedať "osobná neomylnosť pápeža" namiesto "pápežská neomylnosť". Ak však chceme trvať na "osobnej neomylnosti", ako to niektorí robia, musíme vždy rozlišovať pápeža ako "verejnú osobu" od jeho "súkromnej osoby", pričom nezabúdame, že "verejná osoba" je určená jeho úradom.
- Doctrinam de fide vel moribus: musí ísť o pravdu, ktorej treba veriť a ktorá je kvalifikovaná kresťanskou existenciou, bez ohľadu na to, či je priamo obsiahnutá v Božom zjavení alebo nie. Iný predmet pápežského učenia si nemôže nárokovať, aby bol zahrnutý do charizmy neomylnosti, ktorá siaha až po samotné Zjavenie.
- Per assistentiam, divinam: nie každý pápežov zásah, nie každé varovanie, nie každé učenie je zabezpečené asistenciou "Ducha pravdy" (Jn 14, 14), Len pri úplnom a absolútnom dodržaní uvedených podmienok dostáva pápež záruku neomylnosti; môže sa teda na ňu obrátiť, keď sa pokúša zaviazať kresťana v oblasti viery a mravov. A treba tiež dodať, že z každého pápežského zásahu a zo slov, ktoré ho vyjadrujú, musí spolu s rešpektovaním uvedených podmienok vyplývať vôľa definovať pravdu ako priamo alebo nepriamo zjavenú, alebo inak definovať otázku "de fide vel moribus", ktorou potom musí celá Cirkev zjednotiť svoje učenie.
prof. Brunero Gherardini
http://corecatholica.blogspot.com/2013/03/guerardini-infalibilidad-no-es.html