ČO SA STANE STO DNÍ PO TVOJEJ SMRTI?
Sto dní po smrti si na teba nikto nespomenie. Sto dní po smrti - na čas, ktorý bude trvať sekundu, minútu, hodinu alebo deň - si na teba už nikto nespomenie.
Dovtedy budú príbuzní, priatelia, známi a dokonca aj nepriatelia, každý sám za seba, splietať spomienky a vytvárať neprerušenú reťaz spomienok, ku ktorej bude tvoje meno pevne pripútané. Do tej chvíle ťa bude aspoň jeden blízky človek udržiavať pri živote tu na Zemi, pohladí tvoj "domáci" sveter, ktorý zostal v skrini, nájde tvoje okuliare v zásuvke, prejde ten horský chodník, ktorý si objavil, vypije ten nápoj, ktorý si mal rád, vyhodí posledné a nepotrebné lieky do koša.
Ale na stý deň, možno len na čas nádychu, zmizneš z mysle a srdca všetkých ako popol vo vetre a tá reťaz sa pretrhne.
Okamžik rovnajúci sa sto rokom, ktoré predchádzali tvojmu narodeniu. Prvýkrát v prebiehajúcom živote budeš neznámy. Priestor čiarky vo vete, v ktorej si bol hlavným hrdinom. Čiarka, v ktorej tvoje meno už nebude existovať, bude vymazaná, vykázaná zo sveta živých. Samozrejme, aj v tejto veľmi krátkej časovej synkope budeš naďalej žiť na fotografiách, v tom, čo si napísal alebo dosiahol, ale keďže sa nikto nebude môcť pozerať na tvoje fotografie alebo čítať tvoje listy, jednoducho už nebudeš existovať.
V tomto časovom úseku, krátkom ako úder srdca alebo dlhom ako daždivý novembrový deň, už nebudeš existovať medzi živými. Možno budeš vzkriesený sekundu po tom, ale v sekunde pred tým budeš naozaj mŕtvy. A po tých sto dňoch prídu ďalšie, v ktorých sa rana pamäti bude neustále, nemilosrdne rozširovať, až nikto nebude ani vedieť, kým si kedy bol. Len meno na náhrobku a v nejakom verejnom registri. A potom budeš navždy mŕtvy. Zabudnutie bude tvojím posledným pozemským stavom, tvojím posledným náhrobkom.
Sto dní po tom, čo budeš mŕtvy, tak budeš mŕtvy naozaj, pretože budeš mŕtvy pre všetkých. Pre všetkých, ktorí sú tu na zemi, ale nie pre tých, ktorí sa radujú na nebeskej zemi. Tam budeš živý v ich modlitbách, v ich príhovoroch a prosbách. Tam si živý ešte pred svojou smrťou a si medzi nimi živší, než budeš kedy živý na zemi. Vskutku, myšlienka na teba pred Všemohúcim je taká živá, že sa ti dnes zdá takmer mŕtva.
Najmä vy, ktorí ste bližšie ku konečnému bodu svojej existencie než k jej začiatku, by ste sa už mali naučiť zachytiť tichý hlas času, ktorý vám našepkáva: "Vanitas vanitatum". Nespoliehajte sa teda na spomienky tých, ktorí na vás zabudnú, nezatĺkajte klince do vody v rieke, neverte, že môžete zastaviť to, čo plynie, pretože život, podobne ako milenec s milovanou, rýchlo beží k smrti, ale spoliehajte sa na spomienky tých, ktorí po tom, čo teraz zažili smrť, vedia, čo je to skutočný život, pretože teraz skutočne žijú, stojac tvárou v tvár Bohu.
Tommaso Scandroglio
www.lanuovabq.it