ČO SÚ ODPUSTKY (I)
Učenie Katolíckej cirkvi, ktoré je často veľmi nepochopené nekatolíkmi aj katolíkmi, je učenie o odpustkoch. V dôsledku týchto nedorozumení sa v tejto veci objavilo mnoho mylných názorov, čo viedlo k nespočetným útokom na Cirkev zo strany jej odporcov.
Slovo odpustky z latinského indulgere pôvodne znamenalo zhovievavosť, milosť alebo priazeň. Neskôr v poklasickej latinčine začalo znamenať odpustenie dlhov alebo trestov, zatiaľ čo v Písme a rímskom práve sa tento výraz všeobecne používal na označenie oslobodenia zo zajatia alebo trestu. V ranom cirkevnom používaní malo toto slovo takmer toľko významov ako v profánnom používaní. Postupne sa však jeho význam zúžil, takže v 12. storočí nachádzame odpustok, ktorý znamená odpustenie časného trestu za hriech. Tento istý význam sa zachoval aj v Novom kódexe kánonického práva, kde nachádzame odpustok definovaný ako "odpustenie trestu pred Bohom za už odpustený hriech, ktorý cirkevná autorita udeľuje z pokladnice Cirkvi, živým formou rozhrešenia, mŕtvym formou príhovoru". Z tejto autentickej definície najvyššieho zákonodarcu Cirkvi je zrejmé, že odpustok nie je povolením na páchanie hriechu ani odpustením budúcich hriechov. Nie je to ani odpustenie večného trestu, ktorý sa prisudzuje za hriech.
Pri spáchaní každého hriechu sa duši spôsobuje dvojaká rana, najprv škvrna viny, reatus culpae, ktorá spočíva v odvrátení sa od Boha a obrátení sa k tvorom. Ak je toto odvrátenie sa od Boha a obrátenie sa k tvorom úplné, puto lásky existujúce medzi Bohom a dušou sa pretrhne, duša stratí posväcujúcu milosť a postihne ju duchovná smrť. To je smrteľný hriech. Na druhej strane, ak náš odklon od Boha nie je úplný, duša túto duchovnú smrť nezakusuje. Okrem viny za hriech existuje aj dlh trestu, reatus poenae. Svätý Tomáš učí, že keďže smrteľný hriech spočíva v prvom rade v odvrátení sa od Boha a v druhom rade v obrátení sa k stvoreniam, a teda je úplnou vzburou proti Stvoriteľovi, zasluhuje si večný trest. Ale všedný hriech, ktorý je len čiastočnou averziou voči Bohu, si zasluhuje len dočasný trest, keďže duša ešte zostáva v stave posväcujúcej milosti."
Cirkev vždy učila, že smrteľné hriechy spáchané po prijatí krstu možno odpustiť len sviatosťou pokánia, alebo ak to nie je možné, skutkom dokonalej ľútosti s úmyslom čo najskôr sa vyspovedať. Hoci sa týmto úkonom odpúšťa smrteľný hriech spolu s odporom od Boha a večným trestom, predsa len zostáva dlžoba časného trestu, keďže ešte zostáva obrátenie k stvoreniam.
Tak to však nie je v prípade všedných hriechov. Tridentský koncil učí, že "týmito hriechmi nie sme vylúčení z Božej milosti, hoci ich možno správne a prospešne a bez opovážlivosti vyznať pri spovedi, ale možno ich vynechať bez viny a odčiniť inými prostriedkami". Najbežnejšími z týchto prostriedkov sú prijímanie svätej Eucharistie, skutky ľútosti a prijímanie sviatostí.
Keďže, ako sme videli, odpustok nie je odpustením hriechu, možno si položiť otázku, ako treba chápať niektoré formuly z predchádzajúcich čias, kde sa odpustky udeľujú a culpa et poena, t. j. od viny a trestu. Niektorí teológovia: učili, že túto formuláciu a culpa et poena treba chápať takto: odpustok, ktorý predpokladá prijatie sviatosti pokánia zo strany kajúcnika, ktorý je takto oslobodený od viny za hriech, ho teraz oslobodzuje od časného trestu spôsobeného hriechom. Väčšina teológov prijíma názor, že táto forma neznamená nič iné ako odpustenie časného trestu spôsobeného hriechom, pretože večný trest spôsobený hriechom sa odpúšťa vždy spolu s vinou za hriech. O tom, že táto forma udeľovania odpustkov sa nestretla so súhlasom Cirkvi, svedčí skutočnosť, že Kostnický koncil v roku 1417 zrušil všetky odpustky, v ktorých sa táto formula vyskytovala.
To, že Cirkev má moc udeľovať odpustky, je vecou viery, pretože toto vyhlásenie urobil Tridentský koncil týmito slovami: "Keďže moc udeľovať odpustky bola Cirkvi daná Kristom a keďže Cirkev od najstarších čias využívala túto Bohom danú moc, svätá synoda učí a nariaďuje, aby sa v Cirkvi zachovalo používanie odpustkov, ktoré sú pre kresťanov najspasiteľnejšie a ktoré schválila autorita koncilov, a ďalej vyhlasuje anatému proti tým, ktorí buď vyhlasujú, že odpustky sú zbytočné, alebo popierajú, že Cirkev má moc ich udeľovať." Podobne možno túto výsadu Cirkvi dokázať zo slov Svätého písma: "A čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané aj v nebi." V dôsledku slov nášho Pána sa táto moc rozväzovania neobmedzuje len na hriechy, ale rozširuje sa na každé puto, ktoré je schopné zabrániť človeku dosiahnuť jeho konečný cieľ. Okrem toho táto moc odpúšťať hriechy, ktorá je v Cirkvi, zahŕňa moc udeľovať odpustky, pretože moc tohto druhu by mala byť schopná odpustiť aj trest, ktorý zostáva po zahladení viny.
Na to, aby Cirkev mala túto moc udeľovať odpustky, sú potrebné a postačujúce dve veci, a to, aby Cirkev mala duchovnú pokladnicu, z ktorej by bolo možné čerpať zadosťučinenie za časné tresty za hriechy; po druhé, aby veriaci mali možnosť zadosťučinenia za tieto časné tresty. V bule Unigenitus, ktorú vydal pápež Klement VI., Jeho Svätosť definovala existenciu takejto pokladnice týmito slovami: "Kristus nevylial zo svojej krvi iba kvapku, hoci by to stačilo, ale hojný potok, čím založil nekonečnú pokladnicu pre ľudstvo." Okrem toho sú tu aj skutky blahoslavenej Panny, ktorá bola bez hriechu, a teda nebola viazaná žiadnym dlhom časného trestu. K nim možno pridať utrpenie a pokánie svätých a mučeníkov, ktoré boli oveľa väčšie ako časné tresty, ktoré ich postihli. Druhú podmienku, ktorá sa vyžaduje, aby Cirkev mala túto moc udeľovať odpustky, nachádzame v spoločenstve svätých. Týmto spojením sú všetci veriaci tak úzko spojení pod jednou hlavou, Kristom, ako v tele, že všetky dobré skutky spravodlivých sa stávajú akoby vlastníctvom každého z nich a prinášajú každému úžitok.
www.fsspx.com