EXISTUJE OČISTEC?

V novembri nás Cirkev pozýva k modlitbe za zosnulých. Po oslave všetkých svätých v nebi sa so súcitom pozeráme na duše v očistci. Ale čo s očistcom? Existuje, kde sa nachádza, čo sa v ňom deje?

Je očistec teóriou stredovekých teológov?

Toto je klasické obvinenie, ktoré vznášajú ortodoxní schizmatici a racionalisti ... Existencia očistca je však dogmou viery, v ktorú Cirkev vždy verila a ktorej stopy možno nájsť vo Svätom písme. Skutočne sa v ňom spomínajú modlitby za zosnulých. Ak sú však zosnulí v nebi, netreba sa za nich modliť, ani ak sú v pekle, pretože pobyt na týchto miestach je konečný! Praktizovanie týchto modlitieb a týchto obetí je teda dostatočným znakom na to, aby sa potvrdila viera v medzipriestor medzi Zemou a Nebom, z ktorého sa človek môže vyslobodiť modlitbami. Tento bod bol definovaný na konciloch v Lyone, Florencii a Tridente.

Objavuje sa očistec vo Svätom písme?

Druhá kniha Makabejcov rozpráva, že po bitke proti Sýrčanom objavil Júda Makabejský pod tunikami svojich vojakov zabitých počas bitky modly, ktoré vzali pri plienení Jamnie. Išlo o porušenie Mojžišovho zákona a Júda usúdil, že smrť týchto mužov je Božím trestom:

"Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. 42Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých. Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.." (2 Mak 12, 41-46)

V Novom zákone sa existencia očistca nikde výslovne neuvádza. Existuje však niekoľko narážok na stav očisťovania, ktorý nie je peklom: "A ktokoľvek by povedal slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené, ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené ani na tomto svete, ani na budúcom." (Mt 12,32)

Verili prví kresťania v očistec?

Prví kresťania slávili sväté tajomstvá pri hroboch mučeníkov. Veľmi skoro sa modlili za tých, ktorí neboli mučeníkmi a potrebovali by očistenie. Tak sa v Acta Joannis okolo roku 160 hovorí o svätom Jánovi, ktorý sa modlil nad hrobom a slávil fractio panis na tretí deň po smrti kresťana. Augustín to považoval za všeobecne praktizovaný spôsob, svätý Ján Damascénsky sleduje túto tradíciu až k apoštolom, Dionýz tiež ubezpečuje, aby sme sa modlili za zosnulých. Tu môžeme uplatniť teologickú zásadu: "Lex orandi, lex credendi" (zákon modlitby je zákonom viery, pretože je istým svedectvom viery spoločnej pre celú Cirkev).

Kde sa nachádza očistec?

Ani Sväté písmo, ani Tradícia nám neposkytujú presné informácie o tejto téme. Hovorí sa o "Háde", čo je latinský výraz označujúci nižšie miesta, podsvetie, kam pohanská viera umiestňovala posmrtný život. Kresťanská tradícia používa tento výraz na protiklad neba, ktoré je hore, a pekla, ktoré je dole. Rozlišovali niekoľko rôznych miest: Peklo zatratených, Limbo detí, ktoré zomreli bez krstu, Limbo patriarchov a Očistec. Sú to však miesta, prísne vzaté, keďže tí, ktorí sa tam nachádzajú, sú zbavení svojich tiel? Teológia o tom opatrne mlčí a poukazuje na to, že odpoveď nemá vplyv na našu spásu.

Načo je dobré nové očisťovanie?

Zadosťučinenie, ktoré ponúkol náš Pán na kríži, je samozrejme viac než dostatočné na vykúpenie všetkých našich hriechov. V súvislosti s hriechom však treba zvážiť dva aspekty: na jednej strane neposlušnosť voči Stvoriteľovi, na druhej strane neregulované pripútanie sa k stvoreniu. Ak prvý aspekt je plne napravený prostredníctvom ľútosti a vyznania, a to na základe zásluh nášho Pána, druhý musí byť naším pričinením. Boh nám tak umožňuje podieľať sa na našom vlastnom vykúpení. Nevyhlasuje svätý Pavol: "Vo svojom tele dopĺňam to, čo chýba v utrpení Ježiša Krista"? Inými slovami, zostáva nám odčiniť našu pripútanosť k pozemským veciam, ktorá bráni Bohu plne kraľovať v našej duši. Ak sme sa zbavili ťažkých chýb nezlučiteľných s Božou láskou, v našej duši zostávajú ešte nedokonalosti, ktoré treba odstrániť: všedné hriechy, ktoré nepodliehajú povinnosti spovedať sa, časné tresty za smrteľné hriechy alebo zvyšky neúplne prekonaných nerestí. Teológia ochotne prirovnáva toto očisťovanie k ohňu, ktorý nemôže stráviť ťažký materiál, ale zničí "slamu" alebo "odpad", ktorý zostal v duši. Toto odčinenie sa uskutočňuje buď na tejto zemi prostredníctvom dobrých skutkov, alebo v očistci.

Môžeme dodať, že by nebolo správne, keby Boh zaobchádzal so všetkými dušami buď ako so svätými, alebo ako so zatratenými. Dáva zmysel, že existuje prechodný stav pre tých, ktorí neodčinili všetky svoje hriechy. Dokonca aj niektoré pohanské národy pripúšťali existenciu dočasného trestu po smrti.

Aké sú tresty v očistci?

"V očistci sú dva tresty: bolesť straty, odklad blaženého videnia; bolesť zmyslu, muky spôsobené ohňom. Najmenší stupeň jednej z nich prevyšuje najväčšiu bolesť, ktorú človek môže znášať tu na zemi." (Svätý Tomáš Akvinský, Summa Theologiae, IIIa Pars, Q.70 A.3). Naša duša pri odchode z tohto života pociťuje prudkú túžbu spojiť sa s Bohom, pretože už nie je obmedzená telom a zazrie nesmiernosť nebeského šťastia. Muky, ktoré pociťuje z bolesti zatratenia, sú vtedy strašné a zmierňuje ich len istota, že sa skončia. Pokiaľ ide o bolesť zmyslov, tá zasahuje dušu priamo v citlivosti, ktorú dáva telu, a je pociťovaná o to intenzívnejšie.

Očistcové bolesti sa však veľmi líšia od pekelných, pretože duše očisťujú, a nie trestajú. Duše v očistci majú na rozdiel od zatratených cnosti nádeje a lásky. Preto majú veľkú túžbu zjednotiť sa s Bohom a prijať pokánie, ktoré im bolo uložené, ako prostriedok spásy. Keďže tento trest ukladá Boh, duše ho nemôžu prijať dobrovoľne, pretože by sa tak stali prostriedkom zásluh. Láska v nich nerastie, ale ako sa zmenšujú prekážky, ktoré jej ešte bránia v plnom účinku, pociťujú ju čoraz intenzívnejšie, keď sa blížia k spáse.

Mali by sme pomáhať dušiam v očistci?

Máme povinnosť pomáhať zosnulým, ktorí čakajú na vstup do neba:

- Je to skutok lásky, ktorý sa dotýka duší milovaných Bohom;

- tieto duše sa za nás môžu modliť, keď vstúpia do neba;

- niekedy sme zodpovední za hriechy, ktoré zosnulí spáchali na tejto zemi;

- mali by sme sa modliť najmä za svojich blízkych a svoju rodinu.

Cirkev vždy adresovala svoje prosby za duše zosnulých tým najnaliehavejším a oficiálnym spôsobom: Spomienka na zosnulých v omšovom kánone nás každý deň núti modliť sa, aby zosnulí našli "miesto občerstvenia, svetla a pokoja". Svätá omša je teda prvým a najúčinnejším prostriedkom, ako im uľaviť, a to tak, že za nich prinesieme svätú obetu alebo jednoducho za nich podáme sväté prijímanie. Cirkev pre nich otvára aj pokladnicu odpustkov. Nakoniec môžeme ponúknuť veľké skutky kresťanského života, modlitbu, pôst a almužnu. Tieto sa nazývajú sufragmenty. Dôvodom je, že tieto duše sú s nami spojené prostredníctvom spoločenstva svätých, teda zjednotením v našom Pánovi prostredníctvom lásky. Tak ako sa členovia toho istého tela môžu navzájom podporovať, tak si členovia Cirkvi môžu navzájom odovzdávať niektoré svoje zásluhy.

Môžeme žiadať milosti od duší v očistci?

Ako sme práve povedali, tieto duše sú s nami spojené láskou a môžu sa za nás modliť. Boh ich vo svojom milosrdenstve môže informovať o modlitbách, ktoré sa za nich konajú, alebo o potrebách ich blízkych, a keď sú v nebi, určite o tom vedia. Nemôžu si však už nič zaslúžiť, a ako nás na to upozorňuje svätý Tomáš, sú v stave, keď potrebujú naše modlitby viac, než aby sa modlili za nás. Môžeme tiež dodať, že Cirkev ich nikdy neoslovuje v liturgickej modlitbe. Je teda možné sa k nim modliť, ale bez toho, aby sme im dali moc nadradenú svätým v nebi!

Každý kresťan sa musí snažiť vyhnúť očistcu, a to nielen preto, aby sa vyhol jeho trestom, ale aj preto, aby splnil Božiu vôľu: "Buďte teda dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec" (Mt 5, 48). To je možné tak, že sa budeme chrániť najmenších chýb a pokáním odčiníme hriechy, za ktoré sme dostali odpustenie.

www.fsspx.news.com