MONS. KRUIJEN: DÚHOVÁ VIERA MÔŽE POTEŠIŤ, NIE VŠAK SPASIŤ

Kňaz, bývalý konzultor Kongregácie náuky viery, vidí v "morálnom otvorení", ktoré mnohí presadzujú, najmä v súvislosti s homosexualitou, redukujúci pohľad na človeka a nesprávne chápanie milosti.

Z rozhovoru s kardinálom Gerhardom Müllerom vyplynulo, že najčastejšie sa opakujúcou témou synody nebola synodalita, ale homosexualita. Napriek ubezpečeniam generálneho spravodajcu kardinála Jeana-Clauda Hollericha bola počas prvého generálneho zhromaždenia zjavná snaha vytvoriť "emocionálne" predpoklady na zmenu cirkevnej náuky v tejto téme. A pápež podal pomocnú ruku prijatím sestry Jeannine Gramickovej a pracovníkov New Ways Ministry priamo počas synody.

Preto je viac ako vítaný nedávno článok Mons. Christopha Kruijena, kňaza diecézy Metz, do roku 2016 konzultora Kongregácie pre náuku viery, uverejnený v časopise Sedes Sapientiæ (č. 165) s názvom Changer la doctrine de l'Église en matière d'homosexualité? Quelques notes critiques (pozn. prekl. - Zmena učenia Cirkvi o homosexualite? Niekoľko kritických poznámok).

Nech sa hovorí čokoľvek, učenie Katolíckej cirkvi o homosexualite prejavuje mimoriadnu úctu a podporu dôstojnosti osoby, ktorá prežíva narušenú sexuálnu orientáciu, aj keď potvrdzuje, že sodomské činy nikdy nemožno obrátiť na dobré. Kruijen má tú zásluhu, že zhrnul a riešil najčastejšie námietky voči učeniu Cirkvi o tejto téme, námietky, ktoré sa opakujú, akoby boli samozrejmé, a postupne rúcajú doteraz podstatne ustálené presvedčenie katolíkov.

Autor ich uvádza šesť; v tomto článku sa budeme venovať trom, ktoré sa nám zdajú byť najzákernejšie a ktoré sa najviac predierajú.

Prvá námietka znie takto: "Učenie Cirkvi zatiaľ zostáva odsúdením homosexuálnych skutkov, ale nie homosexuality, pretože tá nie je voľbou. Tento postoj, ktorý by sa na prvý pohľad mohol javiť ako forma úcty k tým, ktorí sa ocitli v orientácii, ktorú si nevybrali, v skutočnosti skrýva redukujúce poňatie ľudskej osoby. Ide o to pochopiť, že nie je možné potvrdiť homosexualitu človeka "od narodenia" rovnako, ako je možné potvrdiť jeho mužskosť alebo ženskosť. Boh stvoril človeka ako muža a ženu: tretia možnosť neexistuje. Domnievať sa, že homosexualita človeka je akousi "treťou identitou", ktorá by preto legitimizovala následné činy, je vážny omyl. Mons. Kruijen vysvetľuje: "Cirkev odmieta, aby sa homosexuálne osoby stali samostatnou kategóriou ľudských bytostí, akoby boli samy zbavené možnosti sebaurčenia (...). Naopak, považuje ich za osoby obdarené slobodou ako heterosexuálne osoby, a preto schopné ovládať svoje vlastné činy".

Osoba práve preto, že je taká, vystupuje nad svoje vlastné činy, a preto je schopná ich riadiť a ovládať. Ako napísala svätá Katarína Sienská, citujúc slová Boha Otca: "Duša je slobodná, oslobodená od hriechu v krvi môjho Syna, a nemôže byť zaviazaná, ak nechce súhlasiť vôľou, ktorá je spojená so slobodnou vôľou" (Dialóg o Božej prozreteľnosti, 51). Tí, ktorí tvrdia, že pre človeka s homosexuálnou orientáciou je akási nevyhnutnosť žiť svoju sexualitu v rozpore s Božím zákonom, odhaľujú, že majú mylnú predstavu o človeku a úplnú nedôveru voči milosti. "Biblické zjavenie a z neho vychádzajúce učenie Cirkvi stavia do protikladu deterministickú a v podstate fatalistickú antropologickú víziu s prístupom, ktorý viac dôveruje zdrojom ľudskej prirodzenosti (podporovanej najmä milosťou)".

Tento pesimistický a fatalistický pohľad na človeka je základom aj ďalších nových morálnych "otvorení" vo vzťahoch medzi mužom a ženou, čím sa morálny život posúva smerom k neustálej dehonestácii morálneho činiteľa a hľadaniu toho, čo môže znížiť jeho pripočítateľnosť, namiesto toho, aby sa sústredilo na to, čo vedie k zdokonaleniu ľudskej prirodzenosti. Od morálky čností neúprosne skĺzavame k morálke výhovoriek a poľahčujúcich okolností.

Ďalšia úvaha sa zaoberá námietkou, že s pápežom Františkom by sa učenie Cirkvi o homosexualite skutočne rozvíjalo. Arcibiskup Kruijen pripomína teológiu Magistéria, "niekedy minimalizovanú do krajnosti (keď dráždi), inokedy maximalizovanú, akoby sa mohla povzniesť nad samotného Boha (keď chceme, aby potvrdila naše postoje)". Ak použijeme jazyk teológie, Magistérium je v skutočnosti norma normata, a nie norma normans: Magistérium je normované Božím slovom, ktoré jediné je najvyššou normou. Čo v podstate znamená, že "doktríny vyznávané Cirkvou nie sú pravdivé preto, že ich pápež potvrdzuje, ale práve preto, že sú pravdivé, má pápež poslanie sväto ich strážiť a verne ich vykladať".

Plenitudo potestatis rímskeho pápeža nemá nič spoločné s absolutizmom. Benedikt XVI. vo veľmi dôležitej homílii pri príležitosti svojej inštalácii na rímsky stolec naliehavo pripomenul, nie bez osobitnej predvídavosti, túto podriadenosť pápeža Božiemu slovu. Mons. Kruijen cituje aj oficiálny dokument Kongregácie pre náuku viery práve o primáte Petrovho nástupcu: "Rímsky pápež je - ako všetci veriaci - podriadený Božiemu slovu (...). Nerozhoduje podľa vlastnej vôle, ale dáva hlas vôli Pána, ktorý k človeku hovorí v Písme prežívanom a vykladanom Tradíciou; inými slovami, episkopát primátu má hranice, ktoré vyplývajú z Božieho zákona a nedotknuteľnej božskej ústavy Cirkvi obsiahnutej v Zjavení".

Napokon sa venuje nebezpečnej námietke, že tí, ktorí odsudzujú homosexualitu, by k Svätému písmu pristupovali príliš doslovne a fundamentalisticky. Poukazuje sa na to, že práve s odvolaním sa na biblické texty oboch zákonov "dvetisícročná tradícia Cirkvi v týchto skutkoch vidí vážny útok na šieste prikázanie Dekalógu". A Magistérium Cirkvi preto homosexuálne akty dôsledne odsudzuje. Práve toto zakotvenie v Božom slove ruší na začiatku všetky pokusy o zmenu učenia Cirkvi. Odpoveď kardinála Christopha Schönborna z 23. októbra minulého roku, ktorá sa týka možnosti, že by pápež zmenil Katechizmus v tejto veci, je preto prekvapujúca a nereálna. Nehovoriac o minuloročnom vyhlásení kardinála Hollericha.

"Z hľadiska princípov katolíckej náuky je preto nepravdivé tvrdenie, ako to dnes niektorí tvrdia, že učenie Cirkvi o homosexualite by sa mohlo a malo upraviť vo svetle súčasných vedeckých poznatkov alebo, banálnejšie povedané, súčasných spoločenských zmien. Toto učenie sa totiž neopiera o ľudské uvažovanie, ale o Božie zjavenie," uzatvára Kruijen. Je preto jasné, že prijatie zmeny v tomto bode by spustilo ničivú dynamiku, ktorá "nevyhnutne povedie k stále početnejším a rozsiahlejším doktrinálnym revíziám alebo stratám. Takéto mrhanie depozitom viery by v konečnom dôsledku viedlo k zániku samotného kresťanstva v prospech religiozity, ktorej normy už v konečnom dôsledku nevychádzajú zo Zjavenia, ale z prevládajúcich (mainstreamových) názorov, ktoré sa vždy menia podľa času a miesta".

Takéto kresťanstvo sa môže páčiť, ale je tu problém: nie je schopné spasiť.

Luisella Scorsati

www.lanuovabq.it