DE MATTEI: REFORMOVAŤ CIRKEV, NIE JU ZNETVORIŤ

Tvárou v tvár kolapsu súčasnej cirkevnej situácie nechýbajú v tradicionalistickom svete tí, ktorí zachádzajú tak ďaleko, že spochybňujú samotné cirkevné inštitúcie, počnúc pápežstvom. Sú tu napríklad takí, ktorí podporujú potrebu posilniť moc biskupov a zbaviť pápeža výsad, ktoré by z neho urobili autokrata; táto téza nie je ďaleko od progresívnej tézy synodálnej cirkvi, ktorá by chcela zredukovať úlohu pápeža na čisto čestný primát. Iní sa zasadzujú za zrušenie Mestského štátu Vatikán, ďalší by chceli zrušiť všetky formy právnej a ekonomickej moci pápežstva, pripomínajúc slová evanjelia "neberte si mešec ani sedlovú brašnu, ani peniaze, ani sandále, ani dve tuniky" (Lk 10, 4). Mýtus o "prvotnej" Cirkvi v protiklade ku "konštantínopolskej" Cirkvi, ktorý bol kedysi pracovným koňom protestantov a modernistov, si tak teraz razí cestu medzi katolíkov verných Tradícii. Rozchod s Tradíciou Cirkvi, ktorý je na počiatku súčasnej katastrofy, sa datuje nie od Druhého vatikánskeho koncilu, ale od cisára Konštantína.

Zmätok je veľký a my by sme radi pripomenuli niektoré pravdy z večného Magistéria Cirkvi. Musíme poznať a milovať Cirkev takú, akú ju chcel Ježiš Kristus, a nie takú, akú by sme ju chceli mať.

Cirkev založená Ježišom Kristom je skutočnosť, ktorá sa rodí a žije v dejinách a je zároveň ľudská a božská: ľudská kvôli údom, z ktorých sa skladá, nadprirodzená a božská kvôli svojmu pôvodu, cieľu a prostriedkom.

Ako ľudské spoločenstvo je Cirkev viditeľným telom, zloženým z ľudí, ktorí nie sú nevyhnutne svätí alebo v stave milosti, ale sú zjednotení tou istou vierou pod tou istou vládou. Táto vláda je z vôle svojho zakladateľa monarchická a hierarchická a je vybavená všetkými prostriedkami na existenciu a činnosť. Aké sú to prostriedky? Prvým je existencia zákonov. Cirkev je samostatná spoločnosť, ktorá nielen učí, ale aj vládne. Preto má aj právo formulovať zákony a ukladať tresty primerané závažnosti ich porušenia.

Keďže Cirkev riadia biskupi v jednote s pápežom, je potom potrebná územná organizácia. Preto sú jej diecézy usporiadané a rozdelené podľa jednotlivých geografických oblastí.

Cirkev môže disponovať aj časnými statkami, ktoré čerpá z bezplatných príspevkov veriacich i štátu a každého, kto je presvedčený o dôležitosti jej poslania a chce ho podporovať. Toto je pôvod cirkevného dedičstva, ktoré uznali cisári Konštantín a Licinius už v roku 313 n. l.

Koncom 5. storočia, v čase, keď chýbala stála a účinná cisárska správa, chcel pápež svätý Gregor Veľký (590 - 604) zabezpečiť energickú správu cirkevného majetku (patrimonium Petri), pretože Cirkev začala preberať verejné povinnosti, ktoré si vyžadovali značné materiálne prostriedky. Pavol Diakon, Gregorov životopisec, nám podrobne opisuje patrimoniá, ktorých bol pápež schopným správcom. Cesty a vydržiavanie misionárov v rôznych krajinách, vyslanectvá u cisára a mimoriadnych legátov, ktorí museli často podnikať dlhé cesty v mene pápeža, zakladanie alebo návštevy kláštorov, výkon spravodlivosti vo všetkých formách, to všetko si vyžadovalo výdavky, ktoré sa ukladali do súboru cirkevného majetku známeho ako patrimonium svätého Petra. Toto dedičstvo sa nezhromažďovalo na vykonávanie rastúcej politickej moci, ale na zaručenie úplnej slobody evanjelizačnej činnosti Cirkvi a na udržanie cirkevného primátu Ríma v celom kresťanstve.

Aj dnes si duchovná autonómia pápeža vyžaduje jeho osobnú a územnú nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Kedysi sa táto nezávislosť realizovala prostredníctvom pápežských štátov, dnes prostredníctvom Mestského štátu Vatikán.

Všeobecnejšie však platí, že poslanie Cirkvi si vyžaduje jej prítomnosť, ekonomicky podporovanú, vo všetkých oblastiach: jej budovy stavajú architekti a remeselníci na verejných priestranstvách: jej liturgia je spojená s nábytkom, rúchami, historickými spomienkami; jej pastoračná činnosť si vyžaduje podmienky, ktoré vytvára technika a pokrok. Dnes táto verejná prítomnosť zahŕňa napríklad aj webové platformy, ktoré využívajú obhajcovia i odporcovia Cirkvi. To všetko predpokladá právo Cirkvi vlastniť.

Svätý Pius X. vo svojom prejave Tvoja prítomnosť zo 4. apríla 1913 k pútnikom z milánskej diecézy, ktorí prišli do Ríma na oslavy 16. výročia podpísania Konštantínovho mieru, povedal: "Pápež Pius X. sa v tejto súvislosti obrátil na pútnikov z Milánskej diecézy:

"Cirkev má právo vlastniť, pretože je spoločnosťou ľudí, a nie anjelov, a potrebuje materiálne dobrá, ktoré dostáva od zbožnosti veriacich, a zachováva si ich legitímne vlastníctvo na plnenie svojich služieb, na vonkajšie vykonávanie kultu, na stavbu chrámov, na diela lásky, ktoré sú jej zverené, a na to, aby žila a pretrvala až do skončenia vekov. A tieto práva sú také posvätné, že Cirkev vždy cítila povinnosť ich udržiavať a brániť, lebo dobre vedela, že ak by čo i len na chvíľu ustúpila nárokom svojich nepriateľov, nesplnila by mandát prijatý od neba a upadla by do apostázy. Preto dejiny zaznamenávajú rad protestov a nárokov, ktoré Cirkev vzniesla proti tým, čo ju chceli zotročiť. Jej prvé slovo na adresu judaizmu, ktoré vyslovil Peter a ostatní apoštoli: Musíme poslúchať Boha viac ako ľudí (Sk V, 29), toto vznešené slovo opakovali ich nástupcovia a budú ho opakovať až do konca sveta, hoci len preto, aby ho potvrdili krstom krvi.”

Prax bohoslužieb, právna organizácia, samotné šírenie viery, ktorú hlásali ľudia z mäsa a kostí žijúci vo svete, podlieha všetkým požiadavkám historického stavu. Tento viditeľný rozmer Cirkvi je určite ľudský, a preto najviac podlieha rozkladu a skaze. Riešenie však nespočíva v revolúcii, ktorá by znetvorila črty Cirkvi, ale v jej vnútornej reforme, ktorá sa opiera o neviditeľné a tajomné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý jej vždy pomáha. Jedným slovom, cesta, ktorou sa treba uberať, nie je cesta Luthera alebo modernistov, ale cesta veľkých reformátorov, ako boli svätý Pier Damiani, svätý Karol Borromeo alebo sám svätý Pius X.

To treba s dôverou v budúcnosť potvrdiť aj napriek súčasnému úpadku. Cirkev na rozdiel od ľudských spoločností nesmeruje k úpadku, ale k plnosti života, ktorá je schopná trvať večne. Založil ju Ježiš Kristus, Boh-človek, a jej rozmerom je večnosť.

prof. Roberto de Mattei

https://robertodemattei.substack.com/p/riformare-non-sfigurare-la-chiesa?r=1fhn3c&utm_campaign=post&utm_medium=web&fbclid=IwAR24M4wAxQ2O0bixIFG7-eXmpPBevfLyYvIPzP_fw7nAk02-HuN3jES2SVE_aem_AceUIo69K5sMuPX0BaoF6u97mweNGxxK7Nv9PX9ZxCtE17fk63lO0L_FUJ058ayudIUj4TahYcILlH-_9rriMYep&triedRedirect=true