DEKONŠTRUKCIA POSTAVY KŇAZA AJ ŽENY
Ako pápež Benedikt rozprával Petrovi Seewaldovi, Hans Küng chcel už v 60. rokoch minulého storočia Cirkev, v ktorej by laici mali rovnaké hlasovacie právo ako biskupi a kňazi (spolurozhodovanie). Cirkev chápal synodálne ako demokratické „zhromaždenie“ (Concilium). Tento pojem v zátvorke poslúžil ako predloha pre rovnomenný časopis. Konzervatívnejší teológovia na to odpovedali časopisom „Communio“, ktorý Cirkev nevnímal demokraticky, zdola, ako sociologický útvar („zhromaždenie“/concilium), ale sakramentálne (zhora) vychádzajúc z Eucharistie ako hierarchicky usporiadaného communia nerovných, avšak s rovnakou dôstojnosťou. Už z týchto spomienok je jasné, ako málo nový je koncept rovnakých práv medzi laikmi a klérom na synodálnych zhromaždeniach a v radách (spolurozhodovanie). Podobne ako u Luthera je táto forma synodality odôvodnená krstom. Ten je považovaný za nadradený sväteniu. To však situáciu nezlepšuje, pretože takýmto spôsobom pokračuje neobmedzená dekonštrukcia posvätného kňazstva. Bez kňazov však nexistuje Cirkev.
Dokiaľ v určitých regiónoch sveta nezaniknú, bude sa kňaz degradovať na (iba) predsedu liturgického zhromaždenia a na moderátora pastorálnych tímov alebo koordinátora rád, komisií a skupín. Na mnohých miestach sa už tieto úlohy delegovali. Zároveň laici zaujímajú miesta, ktoré kňazi uvoľnili, namiesto toho, aby plnili svoju úlohu v spoločnosti. Požehnávajú hroby, zatiaľ čo kňazi a biskupi stoja vedľa nich v modlitbe a pasivite. Klerikalizovaný laik, ktorý sa na základe svojej teologickej expertízy nechce nazývať laikom, ale pastoračným pracovníkom, preberá bez svätenia úlohy, ktoré kňaz vykonáva na základe svätenia. Tento vývoj bol predvídateľný už na konci 70. rokov, keď sa zaviedla profesia pastoračného asistenta. S tým súvisí aj postupná desakralizácia svätej omše na „skupinový zážitok“ a „tematické bohoslužby“. Takzvaná obeta sv. omše sa stala neznámym pojmom, pretože predpokladá kňaza, ktorý ju môže obetovať. Namiesto toho máme rozšírené liturgie slova vedené laickými pracovníkmi s rozdávaním svätého prijímania, ktoré nevyžadujú svätenie, ale len neviditeľného kňaza, ktorý predtým už premenil hostie. Z uvedených dôvodov je kňazov čoraz menej. Marginalizácia kňazstva pokračuje, a to natoľko, že na synodálnej ceste v Nemecku sa vážne spochybňovala jeho nevyhnutnosť.
To nás privádza k druhému bodu: Hans Urs von Balthasar už v 70. rokoch napísal:
„Ak dnes táto plodná napätosť ochabuje (medzi mariánskym a petrínskym elementom – pozn. red.), pretože sa mariológia zbavuje svojej pozície, a ak žena v rámci demokratizácie cirkvi preniká do hierarchických úradov, ocitne sa len z dažďa pod odkvapom. Pokoncilová cirkev do veľkej miery stratila svoje mystické črty; je to cirkev permanentných diskusií, organizácií, poradných orgánov, kongresov, synod, komisií, akadémií, strán, nátlakových skupín, funkcií, štruktúr a reštrukturalizácií, sociologických experimentov, štatistík: viac ako kedykoľvek predtým mužská cirkev, alebo skôr bezpohlavný útvar, v ktorom si žena vydobyje svoje miesto len natoľko, nakoľko je ochotná stať sa sama takýmto útvarom.“ (Klarstellungen, Einsiedeln 2008, 5. vydanie, str. 70).
Akú veľkú mal pravdu! To preto, že žena sa necháva zbyrokratizovať, aby mohla v rámci hierarchie cirkvi, až po najvyššie vatikánske úrady, vykonávať to, čo predtým robil klerik (biskup/kňaz). Tým sa v zmysle Balthasara stáva bezpohlavnou a funkcionárkou, málo mystickou, no šťastnou, že sa môže podieľať na moci muža v Cirkvi. Cirkev sa tým nestáva ženskou, ani viac slúžiacou. Ženská cirkev by si vyžadovala, aby žena v nej žila inak ako muž, mystickejšie, bez túžby po doteraz vykonávaných úlohách či funkciách. To isté platí aj pre laika (zamestnaného), ktorý chce bez svätenia robiť všetko ako kňaz a byť ako on. Aj on stráca svoje vlastné charizmy a svoj stav. Žena sa teraz objavuje na všetkých hierarchických úrovniach moci (v našom kontexte nesprávna kategória), čo je podľa Balthasara proces odcudzenia ženy aj Cirkvi. V skutočnosti sú tieto dve veci prepojené. Človek žasne, akí slepí sú všetci zúčastnení.
Napríklad v diecéznych kúriách teraz máme kancelárku, a všetci si myslia, že cirkev a otázka žien v nej tým napreduje. Čakáme na diakonky, ktoré však budú len potenciálne malou skupinou, nereprezentujúcou väčšinu žien v cirkvi a nemajúca významný dopad na ich postavenie. Ale ešte tam nie sme. Osobne si myslím, že nikdy nebudú existovať, možno len nejaká forma nevysvätenej, požehnanej „diakonky“, ktorá dostane “kňazské” úlohy alebo funkcie, bez toho, aby bola kňazkou alebo vysvätenou diakonkou, podobne ako ženy s kadidlom v novom mayskom obrade.
Symbolicky povedané, veža v Pise sa už nikdy nevyrovná. Je to kvôli jej základom. Inými slovami, už 60 rokov máme nesprávny prístup, a to štrukturálny.
+Mons. Marian Eleganti, emeritný biskup
https://www.marcotosatti.com/2024/12/02/die-dekonstruktion-des-priesters-und-der-frau-marian-eleganti/