DON DOLINDO: CESTA POSLUŠNOSTI A LÁSKY
„Zanechala si ma zmrzačeného v mojom kňazstve, ó Svätá Cirkev Božia. Okliešteného utrpením, nikto ma od teba nemôže odlúčiť. Moje kňazstvo rozkvitlo práve v pokorení. A ako brečtan s nespočetnými koreňmi som sa prilnul k tvojmu večnému kňazstvu, Ježišu.“
Tento nápis je možné čítať v neapolskej kostole San Giuseppe dei Vecchi, neďaleko hrobu dona Dolinda Ruotola (1882 – 1970). Pre dona Dolinda bolo kňazstvo autentickým povolaním, naplnením túžby, ktorú mal už od detstva. Preto je pochopiteľné, že s jeho kňazstvom boli spojené nielen jeho najväčšie radosti, ale aj najväčšie utrpenia. Utrpenia morálne, ešte viac ako fyzické, aj keď v služobníkovi Božom boli oboje veľmi intenzívne, ako to už predpovedalo jeho meno (ktoré mu dal otec) – znamenajúce „bolesť“. Čo však najviac osvetľuje osobnosť dona Dolinda, je spôsob, akým tieto utrpenia prežíval, spájajúc poslušnosť Cirkvi s láskou k blížnym, vrátane svojich prenasledovateľov. Príkladným je v tomto smere jeho správanie počas dvoch suspensio a divinis, ktoré mu udelila cirkevná autorita, a ktoré mu znemožnili vykonávať kňazskú službu spolu takmer na dvadsať rokov.
Obzvlášť ťažké, a to aj pre svoju dĺžku, bolo druhé z týchto pozastavení, ktoré trvalo až 16 a pol roka. Jeho príčinou bola závisť jednej z jeho duchovných dcér, ktorá sa cítila zanedbávaná oproti iným spolupracovníčkam dona Dolinda. Vyhľadala otca Domenica Fenocchia a prakticky osočila služobníka Božieho. Otec Fenocchio, starý protivník dona Dolinda, následne získal audienciu u Benedikta XV. 15. septembra 1918, počas ktorej tvrdil, že don Dolindo šíri novoty odporujúce viere a vytvoril akúsi sektu. Hoci to nebola pravda, Svätý Otec sa rozhodol okamžite pozastaviť donovi Dolindovi možnosť kázania a nariadiť vyšetrovanie. Don Dolindo, ktorý o udalostiach v Ríme nemal žiadne vedomosti, okamžite prestal kázať, čo už bolo samo osebe výnimočným prejavom „mystickej poslušnosti“. Vyšetrovanie viedlo k zaradeniu jeho Komentára k Svätému písmu – exegetického diela veľkej duchovnej hodnoty, ktoré don Dolindo písal v tých rokoch – na index a tiež k druhému pozastaveniu a divinis.
„Cítim sa, akoby som bol ponorený do Ježišovho utrpenia,“ napísal služobník Boží po prijatí oznámenia o tomto pozastavení. „Ale odpúšťam a žehnám!“ dodával o pár riadkov ďalej. A tak to aj bolo. Jeho priatelia, ktorí mali sklony ohovárať zodpovedných za pozastavenie alebo protestovali proti súcitu, ktorý don Dolindo prejavoval svojim prenasledovateľom, boli svedkami jeho odpustenia. „Mlčte, títo sú mojimi dobrodincami,“ hovorieval. Tento postoj dokázal aj jednému zo svojich prvých obviňovateľov, spomínanému otcovi Fenocchiovi, ktorý v roku 1923, chorý, vyjadril donovi Dolindovi „veľké výčitky“ voči sebe a požiadal ho o odpustenie. Don Dolindo mu s veľkou láskou odpovedal bez akéhokoľvek pocitu odplaty. Dal mu najavo, že mu už dávno odpustil a že k nemu vždy prechovával lásku. Dokonca sa snažil zbaviť ho nepokoja, ukazujúc mu cestu k uzdraveniu: „Nemusíte byť znepokojený, ale vložte všetko do Ježišových rúk. Ak by ste chceli napraviť to, čo sa vám zdá byť nesprávne, nemohli by ste to urobiť bez Ježiša. Preto namiesto toho, aby ste sa takto trápili, povedzte Ježišovi s pokorou a úplnou dôverou: ‚Ježišu môj, vkladám do Tvojich rúk všetko, čo som neurobil dobre; nájdi Ty spôsob, ako to napraviť.‘ Vy, otče, sa nemusíte starať o nič iné.“
Túto lásku don Dolindo prejavoval celej Cirkvi. Počas celého obdobia svojej suspendácie naďalej denne chodil na svätú omšu, sedel medzi jednoduchými veriacimi, zvyčajne na poslednom mieste, a prijímal Eucharistiu. Okrem duchovnej potreby živiť sa Kristom chcel, aby všetci vedeli, že bol a zostáva pokorným synom Cirkvi, ktorú nazýval „svätá, nepoškvrnená, neochvejná“. Až na prahu svojich 55 rokov, vďaka zásahu blahoslavenej Armidy Barelli, ktorá presvedčila Pia XI., aby zriadil komisiu na preskúmanie jeho prípadu, bol don Dolindo plne rehabilitovaný na vykonávanie kňazskej služby. S ním bolo Svätým ofíciom rehabilitované aj jeho najvýznamnejšie dielo, Komentár k Svätému písmu. Počas celej tejto dlhej skúšky don Dolindo nemohol vykonávať všetky posvätné úkony spojené s kňazstvom – od slúženia omše až po vysluhovanie sviatostí. Napriek tomu sa nenechal zviesť pokušením veriť, že prípadná neposlušnosť, dôvera vo vlastné sily alebo snaha „robiť“ za každú cenu by priniesli lepšie výsledky ako dôvera v Boha, ktorý vždy – napokon – vedie svoju Cirkev. Namiesto toho vytrval vo viere, nádeji a láske, spájajúc svoje utrpenie s utrpením Ježiša a robil všetko, čo mohol, v poslušnosti. Tá napokon robí zázraky a prináša obrátenia.
Don Dolindo prinášal obety a modlil sa, v presvedčení, že „najsilnejším činom je modlitba,“ ako sa píše v Novéne odovzdanosti. Aj preto dnes hovoríme o jeho svätosti života. Svätosť dona Dolinda bola zrejmá aj jeho súčasníkovi, už kanonizovanému svätému Piovi z Pietrelciny. Pri ich stretnutí v San Giovanni Rotondo v roku 1953 kapucínsky brat povzbudil dona Dolinda, ktorý k nemu prišiel s dvoma konkrétnymi úmyslami. Jedným z nich bolo hľadať svetlo v súvislosti s utrpeniami, ktoré znášal na svojej kňazskej ceste, čo naznačuje, že dve suspensio a divinis – hoci už v tej dobe dávno minulé – ho hlboko poznamenali. Po smrti otca Pia (23. septembra 1968) vo svojom podrobnom písomnom zázname o tomto stretnutí don Dolindo napísal: „Na otázku, ktorú som mu chcel položiť o mojej bolestnej ceste spôsobenej modernistami, odpovedal čítaním mojich myšlienok: ‚Čo od toho očakávaš, môj syn?‘ a s výrečnými pohybmi ruky dodal v dialekte: ‚Chille ténerie chélla capa… (Tí majú takú hlavu…)‘.“ Otec Pio nakoniec pred svojimi spolubratmi objal dona Dolinda a povedal mu: „Dobre ma počúvaj! Celé nebo je vo tvojej duši, vždy tam bolo, je tam a bude tam naveky.“
Ermes Dovico
https://lanuovabq.it/it/don-dolindo-la-via-dellobbedienza-e-dellamore