FONTANA: CIRKEV AKO LIBERÁLNA DEMOKRACIA

V tomto príspevku sa pokúsim preskúmať hlavné myšlienkové kategórie, ktoré charakterizujú nový pojem synodality. Urobím tak na základe troch zdrojov: dokumentov o nadchádzajúcej synode vrátane Františkovho prejavu z roku 2015 pri príležitosti 50. výročia ustanovenia biskupskej synody, synodálnej praxe v tomto pontifikáte, najmä synody o rodine v rokoch 2014 - 2015, a hlavnej podpornej teologickej literatúry1.

Ako bolo napísané, "synoda sa mení, synodalita zostáva"2, preto je potrebné zamerať sa na pojem synodality, pretože od neho bude závisieť táto synoda a ďalšie synody. Od nej sa totiž bude odvíjať stabilizácia synodálnej praxe ako trvalého, nepretržitého procesu. Potom je dôležité zvážiť, ktoré kategórie myslenia tento pojem živia. Budem sa venovať najmä trom témam: nová synodalita ako "čas", nová synodalita ako "prax", nová synodalita ako "procedúra".

1. Nová synodalita ako "čas”

Synodalita je všeobecne definovaná ako "proces". Keď sa ju Medzinárodná teologická komisia pokúsila opísať3 , použila výrazy, ktoré označujú práve proces: "štýl" života, "spôsob života a fungovania", "procesy a štruktúry", "udalosti". Teológovia robia to isté: "spoločné kráčanie", "stretávanie sa ako zhromaždenie", "vzájomné počúvanie", "dialóg", "rozlišovanie spoločenstva", "dosahovanie konsenzu", "rozhodovanie "4.

Synodalita ako proces má tiež za úlohu objasniť samotný pojem synodality5. Synodalita by mala byť procesom, ktorý v Cirkvi pestuje postupné uvedomovanie si toho, čo je synodalita. Filozoficky by sa dalo povedať, že ide o historicko-dialektický proces, typicky hegeliánsky. Synodalita nie ako niečo, čo má dejiny, ale ako niečo, čo sa deje v dejinách. Práve dejiny synodality, alebo skôr synodalita ako dejiny, nám povedia, čo je synodalita. O tom, čím je, nám povedia udalosti. To znamená hovoriť o synodalite ako o procese. Mnohí hľadajú v Písme, v dejinách Cirkvi a v dejinách iných kresťanských denominácií náznaky, ktoré by mohli predstavovať "precedensy" pre novú synodalitu6, ale sú to len náznaky, nie definície, a už vôbec nie doktrína. Učenie o synodalite neexistuje. Navyše, prísne vzaté, od synody o synodalite sa nežiada, aby túto doktrínu definovala, ale aby prežívala proces, v udalostiach ktorého sa ukáže, že synodalita je niečo, čo "sa buduje za pochodu, ale od základu"7. V tom spočíva prevratný charakter novej synodality, jej "bezformálnosť".8

Tieto úvodné postrehy nám hovoria, že prvou kategóriou myslenia prítomnou vo vízii novej synodality je kategória času: historicita. Metafyzický prístup k tejto téme chýba. O synodalite sa hovorí, že je to kráčanie, uvedenie do pohybu, prechádzanie časom, vitalita... a udalosti tohto kráčania sú zároveň materiálne aj vedomé, pretože modernisticky povedané, novosť udalostí je v jednote s novosťou nadobudnutia vedomia9. Zmysel spoločného kráčania nie je daný od začiatku a nie je poznačený cieľom, ktorý sa má dosiahnuť, ale vzniká v čase a z času. Čo je synodalita, sa nikdy definitívne nedozvieme, pretože je to konštitutívne životný proces. Garrigou-Lagrange v štyridsiatych rokoch minulého storočia povedal, že pre Nouvelle Théologie teológia, ktorá už nie je aktuálna, sa má považovať za falošnú teológiu. To isté možno povedať aj o novej synodalite: pravá synodalita bude tá, ktorá je aktuálna z času na čas.

2. Synodalita ako "praxis”

Udalosti procesu v čase sú praxis. Niektoré kľúčové slová novej synodality, ako napríklad počúvať, integrovať, zdieľať, neoznačujú obsah, ale postoje, činy, teda praxis. V tejto praxis sa činnosť jednotlivých zvolaných osôb a činnosť zvolaného kolektívu spájajú v dialektickej syntéze, partikulárne a univerzálne sa zhodujú v globálnom: sto osôb, údajne katolíkov, bude tvoriť novú synodalitu. Con-venire a con-cordare sú samy osebe praktikami vytvárajúcimi význam. V tomto okruhu pojmov, ktoré sa točia okolo pojmu synodality, sú evidentné vplyvy existencializmu, marxizmu, hegelizmu a vo všeobecnosti praxistického historizmu, najmä hermeneutiky oddelenej od metafyziky. Je to o to zjavnejšie (a znepokojujúcejšie), keď si uvedomíme, že v tejto syntéze názorov koagulovaných v priebehu času sa s istotou uvádza hlas Ducha Svätého, podobne ako v hegeliánskom systéme. Mons. Mario Grech, sekretár synody, napísal, že cieľom synody je "čo najviac zapojiť všetkých pokrstených a všetkých pokrstených, aby sme počúvali ich hlas a rozpoznali v ňom a prostredníctvom neho hlas Ducha Svätého".10 Keďže hovoríme o praxi, nemôžeme si nevšimnúť veľký rozpor medzi dvoma tvrdeniami: že hlas Ducha Svätého sa prejavuje v praxi a že táto prax bola inštrumentálne zverená do rúk "malej organizátorskej skupiny "11 s homogénnymi a vopred ustálenými predstavami.

To, že nová synodalita je praxis, vyplýva aj z dvoch ďalších úvah. Prvá sa týka úzkeho vzťahu v synodálnom procese medzi metódou a obsahom. Ako som už naznačil vyššie, bolo rozhodnuté začať kráčať, hoci na pojmovej a doktrinálnej úrovni ešte nie je jasné, čo je synodalita, a teda kam sa má uberať. Tu sa teda metóda a obsah zhodujú. Stretnutia, vzájomné rozhovory, spoločné rozhodovanie v rámci akéhosi elitárskeho brainstormingu sú už synodalitou v akcii. Metóda nie je len aplikačná, je konštitutívna pre synodalitu. Obsah je imanentný metóde. To tiež vysvetľuje, prečo účasť na synodálnom procese nemôže mať žiadne obmedzenia: každý musí mať možnosť zúčastniť sa, dokonca aj ateisti alebo nepriatelia Krista. Ak sa metóda a obsah zhodujú, akt účasti už v sebe nesie svoj obsahový zmysel. Synodalita už nebude biskupov alebo iných kategórií v Cirkvi, ktoré z času na čas určí cirkevná autorita, ale bude tých, ktorí sa zúčastňujú, čo sa už uskutočňuje podľa synodálnej metódy, a teda podľa synodálneho obsahu. Nová synodalita nebude ani z kresťanov, a už vôbec nie z katolíkov. Stále by tvrdili, že obsah stanovuje hranice metóde, ale filozofický a teologický modernizmus si myslí, že už dávno a definitívne stanovil, že opak je pravdou, totiž že metóda predchádza obsah. Pre filozofický a teologický modernizmus je to metóda - prax -, ktorá obmedzuje obsah, a nie naopak.

Pozrime sa teraz na druhú úvahu o novej synodalite ako praxis. Ak sa pozrieme na priebeh posledných synod, a najmä tej o rodine, musíme konštatovať, že jej účinky sa týkali najmä praxis. Prísne vzaté, Amoris laetitia neustanovila: naznačila, nevylúčila, ale neustanovila. Zmena doktríny prostredníctvom novej synodality nie je ponechaná na doktrínu, ale na prax. O tom, čo sa urobí, rozhoduje prax. Biskupi z Buenos Aires urobili, a to sa naozaj počíta, v zmysle stanovenia toho, čo sa má urobiť. To, čo sa robí, sa zhoduje s tým, čo sa musí robiť, historicky (a praxisticky) je bytie a to, čo musí byť, to isté. Ako v tom všetkom nevidieť vplyv najklasickejších smerov filozofického a teologického modernizmu, ktoré nové poňatie synodality veľmi verne prenáša? Skutočne nová synodalita "prichádza zďaleka".12

3. Nová synodalita ako "procedúra”

Kategórie "času" a "praxe" ponárajú novú synodalitu do dejín. Preto sa stáva povinnou prevziať z dejín a prítomného času určité formy svetskej praxe. Ak ide o čas a prax, Cirkev nemôže zabúdať, že žije v určitom čase a že sa z tohto času musí učiť formám praxe, ktoré sú užitočné aj pre ňu samotnú13. Niektoré formy tejto praxe zamerané na rozhodovanie odkazujú späť na demokratickú metódu, presnejšie na procedurálnu liberálnu demokraciu. V literatúre o novej synodalite sa dôrazne zdôrazňuje, že spôsob konania synodality nemožno stotožňovať so spôsobom konania parlamentného zhromaždenia14. Niektorí však poukazujú na to, že treba brať do úvahy "aspoň niektoré analógie s tými, ktoré sa odohrávajú v občianskej spoločnosti"15; "predstavovať si, že overenie consesum fidelium neotvára dvere formám demokratizácie cirkvi, znamená upadnúť do formy spiritualizácie cirkevného života, a tak zabrániť akejkoľvek reforme, ktorá podporuje spoluzodpovednosť"16. Ak sa majú prijímať rozhodnutia, "postupy prevzaté zo skúseností demokratických spoločností nemožno odkladať"17.

Ak by sa potom rozhodnutia mali stále zverovať do rúk pápeža a on by mal stále rozhodovať, potom by sa reformnosť novej synodality ohrozila, pretože by sa nasadil opravný uzáver tomu, čo sa časom a praxou vynorí v cirkevnom svedomí18. Významné otvorenie v tomto zmysle sa už uskutočnilo v súvislosti so synodou o rodine: záverečný dokument obsahoval aj stanoviská, ktoré väčšina synodálnych otcov odmietla, a v Amoris Laetitia František vyhlásil, že nechce povedať nič iné ako závery synody19. Hovorilo sa tiež, že tak ako v minulosti Cirkev prevzala monarchickú politickú schému, nič jej teraz nebráni prevziať demokratickú schému20, pričom sa nebralo do úvahy, že prevzatie monarchickej schémy nebolo len výpožičkou z vtedajších inštitúcií, ale vzťahovalo sa na teologický koncept "kráľovskej moci". Niet teda pochýb o tom, že formy demokratickej praxe svetského druhu budú vstupovať do synodálnych procedúr, budú do nich povinne vstupovať vzhľadom na závislosť synodálnej procedúry od praxe platnej v danom čase. Aj v tejto súvislosti je osobitne zaujímavé poznamenať, že forma demokracie, ktorá sa skúma s cieľom porovnať ju s rozhodovacími procedúrami novej synodality, aj s cieľom zdôrazniť ich vzájomnú neredukovateľnosť, je vždy a len moderná procedurálna liberálna demokracia.

Neporovnáva sa s demokraciou podľa Leva XIII, ale s demokraciou Lockovou a Rousseauovou. Keď niekto argumentuje možnosťou a nevyhnutnosťou demokratických procedúr, má nepochybne na mysli procedurálnu demokraciu, ktorú Sociálna náuka Cirkvi vždy odsudzovala. Práve táto, a nie iné formy, bude natrvalo vstupovať do postupov formovania cirkevnej verejnej mienky, ktorá sa má zhodovať s "hlasom" Ducha Svätého.

Záverečné poznámky

Nová synodalita, posudzovaná vo vlastných kategóriách času, praxe a postupu, je záverečným momentom dlhej cesty, ktorá sa tiahne celou modernitou. Moderna bola výsostne filozofickým fenoménom. Myšlienka premeniť Cirkev nie zvonku, ale zvnútra mala aj tento význam: zaviesť do teológie filozofické kategórie, ktoré by ju revolučne zmenili, takže by to bola katolícka teológia, ktorá by sa deformovala. Niet pochýb o tom, že sa tak do značnej miery stalo a že pojem novej synodality je dôsledným vyvrcholením tohto pokusu. Existencialistická a historicistická hermeneutika, oddelená od metafyziky, bude pánom: obsahom viery bude to, čo interpretácia časom usadila, sled spoločných a usadených interpretácií, plod cirkevnej verejnej mienky, ktorá sa zrodila v synodálnej diskusii, ale stále len interpretácií.

Stefano Fontana

Poznámky:

1 Kompletné základné informácie o novej synodalite nájdete na: J. Loredo - José Antonio Ureta, Synodálny proces: Pandorina skrinka - 100 otázok a 100 odpovedí, predslov kardinála Raymonda Lea Burka, Associazione Tradizione Famiglia Proprietà, Rím 2023.

2 G. Canobbio, O synodalite, "Teológia" 41 (2016) 2, s. 270.

3 Medzinárodná teologická komisia, Synodalita v živote a poslaní Cirkvi, 2. marca 2018.

4 R. Repole, Synodalita. Prínos teológie, "Teológia" 46 (2021), s. 519.

5 Existuje pomerne všeobecný názor, že pojem synodality je stále nedefinovaný a potrebuje prehĺbenie. Hovoria o tom tak teologické pozície, ktoré by sme mohli nazvať "opatrné" [porovnaj M. de Salis, La sinodalità della Chiesa. Sensi e contorni di una espressione, in: "Annales Theologici" 36 (2022) 2, s. 283-316] a ktoré majú v úmysle obmedziť príliš progresívne driftovanie, ako aj z pozícií, ktoré sú naopak viac newistické s cieľom urýchliť prebiehajúci proces.

6 Porovnaj G. Canobbio, Sulla Sinodalità cit. dielo, s. 249-273; Id. dielo Tradizione e pratiche sinodali in Occidente, "Teologia", 48 (2023) 1, s. 15-62; U. Sartorius, Synodalita. Pre reformovanú cirkev, "Studia patavina", 66 (2019) 2, s. 279-292; A. Barbi, Rozlišovanie a spoločné zvažovanie. Cesty v Skutkoch apoštolov, "Studia Patavina", LXVI (2019) 2, s. 239-250. AA.VV., Synodálna reforma Katolíckej cirkvi a ekumenický dialóg: možná a plodná konvergencia, "Studia patavina", 69 (2022) 2, s. 207-242; AA.VV., La sinodalità della Chiesa, "Annales Theologici", 36 (2022) 2.

7 S. M. Lanzetta, Un Sinodo che viene da molto lontano, "Fides Catholica", 18 (2022) 1, s. 5.

8 P. De Marco, La démocratie dans l'Église. Réflexions sur le "chemin synodal" allemand, "Catholica", č. 149, jeseň 2020.

9 - Nové vitalistické formulky "musia byť a zostať vhodné tak pre vieru, ako aj pre veriaceho" (Svätý Pius X., Pascendi Dominici gregis. O omyloch modernizmu, Cantagalli, Siena 2007, s. 58).

10 M. Grech, Il popolo di Dio soggetto del percorso sinodale, "Teológia", 48 (2023) 1, s. 4.

11 S. M. Lanzetta, Un synodo che viene da molto lontano cit. dielo, s. 6.

12 Ako uvádza názov už spomínaného diela Serafino M. Lanzetta cit.

13 Porovnaj G. Canobbio, Dal Sinodo alla Sinodalità, "Studia Patavina", LXIX (2022) 2, s. 243-259, najmä s. 256-259.

14 M. A. Ferrari, Sinodalità e democrazia: punti di contatto e differenze, "Annales Theologici", 36 (2022) 2, s. 475-494.

15 G. Canobbio, Dal Sinodo alla Sinodalità cit. dielo, s. 255.

16 Tamže, s. 256.

17 Tamže, s. 257.

18 "Ale nakoniec, ak je stále na ňom, aby povedal posledné slovo, existuje riziko, že pripraví pôdu pre nové vertikály" (Tamže, s. 258).

19 Porovnaj S. Fontana, Exhortation or Revolution? Tutti i problemi di Amoris laetitia, Fede & Cultura, Verona 2019.

20 "Návrhy na asimiláciu Cirkvi s demokraciou sú špekulatívne k tým, ktoré ju označili za monarchiu" (G. Canobbio, Sulla Sinodalità cit., s. 258); "V každom prípade kresťania - či si to uvedomujú, alebo nie - vnášajú do vnútra Cirkvi demokratický mens, ktorým je západná spoločnosť presiaknutá" (R. Repole, Sinodalità. Il contributo della teologia cit., s. 525).

www.lanuevabq.it