FONTANA: CIRKEV SA PRIPRAVUJE NA SYNODU V TICHU A ROZDELENÍ
Na príprave synody, ktorá sa začne 4. októbra, sa Boží ľud zúčastňuje veľmi málo. Na druhej strane sa zvýšila opozícia medzi zasvätenými osobami. Nie je to práve dobrý začiatok.
Prvé zhromaždenie Synody o synodalite sa začne 4. októbra: druhé sa bude konať v roku 2024. Človek je zvedavý, aká bude táto synoda a čo sa stane s Cirkvou. Človek číta veľa odpovedí na túto otázku. Okrem oprávneného uvažovania o tom, čo bude so synodou, je možno užitočné zamyslieť sa aj nad tým, v akom stave je Cirkev, ktorá jej čelí: ako sa Cirkev prezentuje na zvolanie synody? Je sebavedomá? Má jasné predstavy? Prichádza na ňu s pevnou teológiou? Prichádza na ňu s jasným magistériom? Ak by tieto podmienky existovali, synoda by nebola potrebná, povedia niektorí. Ak by tieto podmienky neboli, synoda by bola veľmi nebezpečná, povedia iní. V každom prípade snaha preventívne objasniť situáciu Cirkvi v predvečer synody nie je stratou času.
Prvým postrehom, ktorý treba uviesť, je mlčanie o synode. Pozor, zasvätení o nej veľa hovorili a hovoria. Vyšli čísla špecializovaných časopisov, ktoré sú kompletne venované synode. Človek si však kladie otázku, či katolíci vo svojom veľkom počte vedia, že synoda bude, či sú si vedomí toho, o čom bude, a predovšetkým, či sú si vedomí vážnych otázok, ktoré sú na stole. Počet zapojených kresťanov do prípravnej fázy rokovania je veľmi nízky. Existuje tu informačný (a teda aj účastnícky) deficit, ktorý je v rozpore s dôrazom na synodálnosť. Vo farnostiach sa o synode nepočuje. V homíliách sa o nej nehovorí. V rozhovoroch medzi kňazmi a na diecéznych stretnutiach sa vraj tejto téme systematicky vyhýbajú. Dokonca aj biskupi, aspoň vo svojej väčšine, o tejto téme mlčia a nikto nevie, ako zmýšľajú.
Toto mlčanie je v nemalej miere znepokojujúce a hovorí nám o neistej a váhavej Cirkvi s veľkou sivou masou, ktorá túto udalosť trpí bez pochopenia a bez presvedčenia. Ak by zo synody vzišli znepokojujúce rozhodnutia, možno by veľká časť tohto "ľudu mlčania" nepovedala nič, tak ako nepovedala nič po Amoris laetitia, ale môže sa stať aj to, že toto mlčanie predznamenáva pasívnu rezistenciu a možno ho už za ňu považovať. Táto "Cirkev mlčania" by potom mohla prehovoriť aspoň skutkami, ak už nie slovami.
Do tejto zóny mlčania môžeme zaradiť aj šírenie heslovitých slov, ktoré synodálne otázky zakrývajú pláštikom unaveného a opakujúceho sa zvyku. Výrazy sú stále rovnaké, od Františkovho prejavu z roku 2015 pri príležitosti 50. výročia konštituovania biskupskej synody až po tohtoročné Instrumentum laboris: proces, životný štýl, kráčať spolu, počúvať, konsenzus... Sú to slová, ktoré nehovoria, a to vďaka nadmernému zneužívaniu.
Ak sme pri reči o mlčaní spomínali neistú a váhavú Cirkev, pri pohľade na svet "kompetentných" namiesto toho nachádzame veľmi rozdelenú Cirkev. Keď hovorím o kompetentných, mám na mysli kardinálov a biskupov, ktorí verejne intervenujú na túto tému za aj proti duchu synody, teológov, novinárov, katolíckych intelektuálov a celý svet, ktorý neustále publikuje na blogoch a sociálnych sieťach. Tu je opozícia veľmi silná a potvrdzuje, že synoda, tak ako bola koncipovaná, nebude len synodou, ale je navrhovaná ako radikálna zmena v živote Cirkvi. Je to, akoby sme mali pred sebou aut-aut (alebo-alebo). To, čo zasahuje a oživuje stret, je realistické presvedčenie, že táto synoda, zaoberajúca sa nie konkrétnymi otázkami, ale synodalitou ako aspektom celej Cirkvi, by mohla byť revolučná a zapáliť veľký oheň na úkor tradície.
Máme biskupské konferencie, ktoré sa navzájom vyzývajú k poriadku, ako napríklad poľská a nemecká konferencia. Máme kardinálov, ktorí považujú synodalitu za "toxickú nočnú moru" (Pell), ktorí hovoria, že sa každý deň modlia, aby sa synoda nekonala (Burke), alebo že Cirkev je na okraji priepasti (Müller). Na druhej strane iní kardináli oznamujú, že už teraz budú v kostole požehnávať páry rovnakého pohlavia (Marx), a dúfajú, že synoda to zabezpečí ako stabilnú možnosť. Sú kardináli, ktorí zo synody odstupujú, odstupujú od menovania (Ladaria), a biskupi, ktorí oznamujú, že nebudú uplatňovať žiadne rozhodnutia synody, ktoré sú v rozpore s tradíciou (Strikland), a pod hrozbou, že odstúpia z vlastnej vôle, vyhlasujú, že neodstúpia, čím vzbudzujú uznanie vysokých prelátov (Müller, Viganò). Existujú aj skupiny veriacich, ktoré píšu pápežovi a žiadajú ho, aby prestal.
Medzitým prebieha vojna medzi teologickými časopismi. Tie jezuitské, nielen talianske, presadzujú reformu. Tí z "umierneného stredu" sa venujú prehĺbeniu koncepcie synodality a tvrdia, že doteraz nebola objasnená. Týmto spôsobom sa snažia spomaliť proces. Tí z tradície kriticky prehlbujú vzťah medzi synodalitou, kolegialitou a konciliarizmom, čím sa dostávajú aj k II. vatikánskemu koncilu.
Treba uznať, že nadchádzajúca synoda už priniesla účinky, a to ešte pred jej začiatkom. Komunikačné kódy sa skomplikovali, nálady sa rozhoreli a kontrasty sa zvýšili. Cirkev je viac rozdelená. To nie je dobrý preventívny výsledok.
Stefano Fontana
www.lanuovabq.it