KAM VEDIE SYNODA? ZOSÚLADENIE CIRKVI S AGENDOU OSN 2030

Synoda je presný preklad gréckeho podstatného mena synodos. Je zaujímavé zozbierať prvky, z ktorých je toto slovo utvorené: syn ako príslovka znamená "celý, všetci spolu, súčasne" a ako predložka sa dá preložiť "s, prostredníctvom". Podstatné meno synodos, označuje zhromaždenie, zbor a tiež spolucestujúceho. Syn je zložené s hodos, "cesta, smer, sprievodca" (v gréčtine je ženského rodu); odtiaľ je utvorené aj méthodos, spôsob. Historicky sa v kresťanskom staroveku synodou nazývalo zhromaždenie a stretnutie biskupov podľa cirkevných provincií, z ktorých každej predsedal metropolita; ktorí sa schádzali na zhromaždení, aby riešili veci najvyššej dôležitosti, definovali učenie, odsudzovali a vyvracali herézy, pričom upozorňovali na rôznorodosť týchto bludov, v rozpore s ohľadom na Didaché, ktorej základ sa nachádza v apoštolských začiatkoch. Treba mať na pamäti dve hlavné črty: protagonistami sú vždy biskupi, nástupcovia Ježišových apoštolov, a trvanie je časovo určené, nepredlžuje sa nadmerne.

Názov synoda zostal na označenie len týchto určených stretnutí, čiže výlučne teologické, cirkevné použitie. Dejiny Cirkvi ponúkajú početné svedectvá o zámene synody a koncilu, názvu, ktorý pochádza z latinčiny, ako uvidíme ďalej.

Aristoteles správne potvrdil, že cesta ako pohyb sa identifikuje podľa cieľa; cieľ je to, čo nám umožňuje rozpoznať cestu, ktorá k nemu vedie, identifikovať ju podľa toho, kam vedie. Uvedieme banálny príklad: ak sa človek chce dostať do Mar del Plata, nepôjde cestou, ktorá vedie do Cordóby.

Concilium je vynikajúci ciceronský termín. Podľa Ciceróna nás príroda konciliuje, spája predovšetkým s bohmi, otcami a vlasťou. Concilio je ekvivalentom junty alebo zhromaždenia. História vyhradila pojem concilium na označenie všeobecného zhromaždenia v Cirkvi; synody sú skôr čiastkové zhromaždenia, krajiny, regiónu, skupiny národov. Sami osebe sú koncil a synoda synonymá. Odkaz na Boha a na otcov biskupov - teda na Tradíciu - identifikuje Cirkev a jej koncily. Synodus alebo synhodos, latinský prepis gréckeho podstatného mena, má klasické použitie a nachádza sa aj v spisoch svätých otcov Západu.

Jazykový odkaz, nad ktorým som sa pozastavil, nie je planý; približuje nám povahu vyslovených skutočností. Názov je vec.

Synoda navrhovaná Rímom má nové a nezvyčajné vlastnosti. Koná sa už dva roky, pričom konzultácie sa prostredníctvom diecéz rozšírili na celú Cirkev. Všetko je to nadsádzka, ktorú nie je možné konkretizovať; údajná demokracia zakrýva skutočnosť: o výsledkoch bude rozhodovať pápež a ten sa ťažko môže zrieknuť dobrovoľného riadenia smerovania, ktoré si želá. V tejto fáze pontifikátu je už známe, ktoré sklony budú na synode zaregistrované. Nech to vyzerá ako demokracia; ja rozhodujem, kto sa dá oklamať? Synodálne obdobie bude trvať niekoľko rokov. Ďalšou novinkou je účasť laikov a podľa "rodového hľadiska" aj žien. Stalo sa to po prvýkrát, biskupi nie sú jedinými protagonistami.

Treba sa obávať, že táto univerzálna synoda bude trpieť nákazou nemeckej synody, ktorá zaváňa herézou. Rím mlčí, možno tušiť, že toto mlčanie je jeho súhlasom. Nemecká synoda je posadnutá dvoma hlavnými otázkami: spoločenstvo rozvedených, ktorí vstúpili do druhého zväzku, a požiadavka väčšieho začlenenia homosexuálov do cirkevného spoločenstva. Nemám teraz na mysli mnohých prelátov, ktorí sú homosexuáli. Tiež - to je už historická záležitosť - odpor voči encyklike Pavla VI. s názvom Humanae vitae. Podľa buenosaireského denníka "La Prensa" "František urobil z klimatickej krízy jeden zo základných pilierov svojho desaťročného vedenia". Je veľmi pravdepodobné, že aj prebiehajúca synoda sa tejto témy chopí a bude na nej trvať.

Je znepokojujúce, že existujú určité náznaky benevolencie Ríma voči Agende 2030 OSN. Naopak, Cirkev by mala prorocky ohlasovať protiklad tohto programu ku kresťanskej antropológii a prirodzenému poriadku. Zastavím sa pri tejto záležitosti, ktorá je mimoriadne dôležitá.

Agenda 2030 je globalistický projekt OSN a pridružených organizácií, ktoré vyvíjajú nátlak na štáty, aby prijali politiku potratov a "komplexnej sexuálnej výchovy". Ciele tejto Agendy súvisia s "rodovým hľadiskom"; v skutočnosti ide o ideológiu, ktorá je vzdelávacím základom par excellence. Existuje skutočná posadnutosť prijať sexuálnu problematiku ako základ všetkých diskusií, čo má vplyv na populačnú politiku, ako to bolo vidieť na Medzinárodnej konferencii o populácii a rozvoji (Bukurešť, 1974). Na tej istej konferencii, ktorá sa konala v roku 1994 v Káhire, boli štáty vyzvané, aby schválili legálne interrupcie a výchovné opatrenia na zníženie pôrodnosti. V skutočnosti sa tejto požiadavke ťažko odolávalo.

Argentínsky filozof Agustín Laje Arrigoni vo svojej knihe Generación idiota. Kritika adolescentrizmu" uvádza, že "rodová ideológia sa tak stala školskou dogmou". Tento autor opisuje, ako sa proti vôli rodín a v rozpore s ich právami, presvedčením a hodnotami indoktrinujú deti v mene komplexnej sexuálnej výchovy. Údaje sú nevhodné, odpudzujúce. Kopírujem zo strán 217 - 218 uvedenej knihy:

"Učitelia dobre vyškolení štátom sú posadnutí tým, že ich učia masturbovať, používať sexuálne hračky, obliekať sa ako drag queens, praktizovať orálny sex, pripravovať sa na análny styk, veriť, že sexuálna identita je pojem otvorený nekonečným možnostiam, uchýliť sa k potratu rôznymi spôsobmi, ak si to želajú, dostať sa k hormonálnym blokátorom a syntetickým hormónom, ak chcú zmeniť svoje pohlavie. V tom istom čase, keď sa im hovorí o ženských právach a poučuje sa ich proti utláčateľskému patriarchátu, sa im zdôrazňuje, že biológia nijako neurčuje ich identitu".

Medzinárodné organizácie, ako napríklad UNESCO, vytvárajú príručky, ktoré sa majú vnucovať štátom.

Pápež a synoda by mali prorocky odsúdiť excesy Agendy 2030. Ich reakcia by bola autentickým proroctvom a apoštolským prejavom bdelosti a uznania zla, ktoré sa nachádza v globalistickom programe. Je tu ešte niečo elementárnejšie: zavrhnúť koncept hriechu, ktorý by bol útokom proti Božej dobrote a dôstojnosti človeka stvoreného na jeho obraz. Kam vedie synodálna cesta? Vedie k implicitnému schvaľovaniu hriechu a k skazenej tolerancii, ktorá s ním sympatizuje.

Katechizmus Katolíckej cirkvi veľmi jasne hovorí o odchýlkach, ktoré ohrozujú poriadok Pravdy a Dobra. Svet potrebuje, aby sa apoštolský úrad vykonával so starostlivosťou: cieľ sa nesmie zamieňať, cesta sa nesmie mýliť.

Existuje aj iný výklad, ktorý v pomýlenej ceste rozpoznáva súčasť predprirodzeného poriadku: číha na ňu nepriateľ Boha, Cirkvi, človeka. Je vhodné pripomenúť si rozlišovanie, ku ktorému nečakane dospel Pavol VI. uprostred chaosu 70. rokov 20. storočia: "Cez nejakú trhlinu prenikol do dnešnej Cirkvi dym satana." Vylučujem akýkoľvek milenarizmus; koniec sa analogicky blíži v rôznych historických momentoch života Cirkvi. Mariánske zjavenia z minulého storočia varujú pred jedovatým podávaním zla, hriechu, ktorý ničí Božie dielo. Svedectvo svätých nám tiež umožňuje rozpoznať toto jedovaté podávanie zla. Nie sme to my, kto sa blíži ku koncu dejín; sú to dejiny, ktoré sa blížia k nám, a tak sa napĺňa zásada, ktorá nás uisťuje, že motus in fine velocior, pohyb sa na konci zrýchľuje. Progresivizmus súčasného pontifikátu sa znovu objavuje uprostred ruín, ktoré vytvoril; a tak využíva svoje posledné zdroje. Práve z tejto perspektívy môžeme interpretovať život Cirkvi, v ktorom sa rovnako prejavuje Božia Prozreteľnosť. Zostávajme pokorní pred tajomstvom nevyspytateľných zámerov Pána dejín.

+Mons. Hector Águer, emeritný arcibiskup z La Plata

www.rorate-caeli.blogspot.com