JE VOJNA SAMA O SEBE NEMORÁLNA?
Pápež František vo svojom príhovore na Anjel Pána 14. januára vyslovil vetu, ktorá si zaslúži dôkladnú analýzu a podľa môjho názoru je hlboko problematická. František hovoril o vojenských konfliktoch vo svete, najmä na "Ukrajine, v Palestíne a Izraeli": "Inými slovami, dnes je vojna sama osebe zločinom proti ľudskosti". V origináli: "In altre parole: oggi la guerra è in sé stessa un crimini contra l'umanità." (In altre parole: oggi la guerra è in sé stessa un crimini contra l'umanità.
Čo tým chcel František povedať? Ak si prispôsobíme frázu kardinála Pella: "Franciscus locutus, confusio augetur" (František prehovoril, zmätok rastie).
Je vojna "sama osebe zločinom proti ľudskosti"? Takéto vyhlásenie je úplne cudzie katolíckej morálnej tradícii, ktorá hovorí o "spravodlivej vojne". Ak existuje niečo také ako "spravodlivá" vojna, vojna nemôže byť "sama osebe" zlá. Tým nepopieram, že vojna má zlé dôsledky a treba sa jej vyhýbať, ak je to možné; ale to je niečo úplne iné ako tvrdiť, že vojna sama osebe je vždy zlá.
Vo Vatikáne a v širšej Cirkvi existujú kruhy, ktoré chcú zrušiť teóriu spravodlivej vojny a stotožniť katolícky postoj s funkčným pacifizmom. Odmietam tieto snahy z dvoch dôvodov.
Po prvé, vyžadovalo by to, aby Cirkev odmietla svoje učenie a vyhlásila, že to, čo kedysi považovala za spravodlivé za určitých podmienok, už spravodlivé nie je.
Po druhé, katolíckych verejných činiteľov by to pripravilo o etický rámec, na základe ktorého by sa mohli angažovať v obrane krajín, za ktoré sú zodpovední, čo by ich v podstate urobilo morálne neschopnými chrániť práva a slobodu svojho národa.
Nepochybne sa budú otáčať poznámky Anjel Pána, ktoré sa zameriavajú na "dnes" (oggi): vojna je dnes zločinom proti ľudskosti.
Čo je však na "dnes" nové v dejinách vojenstva, čo robí vojnu "samu o sebe" nespravodlivou? František nám to nehovorí. Naznačuje, že "rozsieva smrť medzi civilistami a ničí mestá a infraštruktúru".
Ale ak práve toto robí z vojny "zločin proti ľudskosti", potom by nikdy neexistovala možnosť sebaobrany. Model dvoch armád, ktoré vypochodujú do stredu bojiska, zastavia sa, zatrúbia a potom sa na seba vrhnú, zmizol - s výnimkou filmov o Narnii - pred viac ako dvesto rokmi.
Ak je smrť civilistov a zničenie infraštruktúry kritériom nemorálnosti vojny "ako takej" (veľké "ak", keďže František nemusí nutne spájať body), potom Spojené štáty pochybili, keď bojovali proti Japonsku a Nemecku v druhej svetovej vojne. Poľsko - ktorému zomrelo 20 % predvojnového obyvateľstva a jeho hlavné mesto bolo systematicky zničené na trosky - sa malo vzdať a namiesto toho začať intenzívne učiť nemecky. Keďže ničivé dôsledky zvyčajne postihujú obe strany, tento prístup by vytvoril praktickú morálnu ekvivalenciu medzi obeťou a agresorom.
Nebojujúce osoby majú právo na ochranu. V prípadoch, ktoré František uvádza, však ohrozenie nebojujúcich pochádza z bojovej taktiky agresora. Hamas sa zámerne skrýva za ľudské štíty. Zámerne umiestňuje svoje útočné vojenské kapacity v civilných oblastiach. Ruské stratégie útoku sú šokom a obavami, ktoré boli navrhnuté počas troch zimných období s cieľom demoralizovať ukrajinských civilistov.
Všetky tieto postupy porušujú normy humanitárneho a etického vedenia vojny. Skutočnosť, že sa k nim agresori uchyľujú, je zámerná: robia to preto, aby tých, ktorí bojujú podľa etických noriem, dostali do situácie, v ktorej sa agresor imunizuje proti účinnej odvete z dôvodu vysokých vedľajších nákladov vytvorených ľudskými štítmi.
To je "zločin proti ľudskosti", o ktorom musí František hovoriť. Je to vzdanie sa učiteľskej zodpovednosti nezaoberať sa tým, ako sa obeť agresie môže oprávnene brániť (obrana, ktorá zahŕňa zabezpečenie toho, aby agresor nemohol agresiu zopakovať), keď agresor zámerne zapája civilistov do svojej bojovej stratégie. Kapitulácia nemôže byť jedinou "morálnou" voľbou.
Nemám ambíciu ponúkať riešenie, hoci navrhujem, aby sme lepšie pochopili aj morálnu zodpovednosť obyvateľstva, ktoré sa ocitlo v takýchto podmienkach, konať v sebaobrane. Osemdesiat rokov po druhej svetovej vojne sa stále pýtame: "Ako mohli Nemci dovoliť nacistom urobiť to, čo urobili?". V ktorom okamihu sa "nacistické" zločiny stali "nemeckými zločinmi" a aká je analogická situácia, keď teroristi kooptujú štátne štruktúry? V ktorom okamihu mali Nemci zodpovednosť za zvrhnutie nespravodlivého agresora, ktorý využíval ich územie, ich mestá a ich právne štruktúry na realizáciu agresie? Kedy človek prestáva byť "pozorovateľom" a stáva sa spoluvinníkom?
Toto sú skutočné etické otázky, ktoré "dnešná vojna" kladie. Tieto otázky však nie sú nové. Kedysi bola "novým" aspektom súčasnej vojny jadrová vojna: vzhľadom na globálne a možno neobmedzené dôsledky termonukleárnej vojny, je takýto druh vojny vôbec prípustný?
Zdá sa však, že namiesto toho sme sa vrátili späť a opustili sme teóriu spravodlivej vojny, ktorá sa vzťahuje na celkom "konvenčnú" vojnu, v ktorej ide o celkom konvenčné etické podvádzanie s cieľom získať výhodu. Riešením tu nemôže byť tvrdenie, že boj na ochranu svojich práv je "zločinom proti ľudskosti".
Človek si kladie otázku, či tu "analýza" neodráža menej tvrdé etické myslenie a viac oslabenú pozornosť moderných ľudí: brutálna vojna trvala 100 dní alebo dva roky s mnohými obeťami, takže ju musíme ukončiť bez ohľadu na to, čo to prinesie zajtra alebo či sa včerajšok bude môcť zopakovať. Je to však morálne vedenie? Alebo len skratka spravodajského cyklu?
prof. John M. Grondelski, Ph.D.
https://www.catholicworldreport.com/2024/01/19/is-war-in-itself-immoral/